O šoa dlho nedokázala prehovoriť. Potom nahrala pre Spielberga najviac rozhovorov s preživšími

Marianna Bergida sa narodila v Košiciach 11. decembra 1943. V marci 1944 bola s matkou Olgou Friedrichovou a šesťročnou sestrou Juditkou sústredená s košickými Židmi v tehelni. Zachránila ju vychovávateľka Alžbeta Stephányová (Eržike), ktorá ju z tehelne vyniesla v košíku na jedlo.

Mama s Juditkou zahynuli v Auschwitzi. Tam deportovali aj otca, Dr. Alexandra Friedricha, ktorý bol na konci vojny oslobodený v Mauthausene. Po návrate sa stal predsedom košickej židovskej náboženskej obce a po komunistickom prevrate vo februári 1948 sa snažil zachrániť košické synagógy pred ich zoštátnením.

V januári 1950 bol obvinený z velezrady na základe vykonštruovanej spolupráce s americkými sionistami a strávil dokopy päť rokov vo väzení a v jáchymovských uránových baniach.

O Mariannu sa naďalej starala Eržike. Po rehabilitácii sa otec v roku 1965 vysťahoval do Nemecka. Marianna emigrovala za ním niekoľko dní po invázii sovietskych vojsk v auguste 1968 s manželom a dvojročným synom.

Od roku 1995 nakrúcala tri roky pre Spielbergovu Shoah Foundation svedectvá s preživšími holokaustu, ktorých zaznamenala sedemdesiat – zďaleka najviac v celom Nemecku.

Kedy ste prvýkrát počuli o Spielbergovom projekte a ako ste sa k nemu dostali?

V roku 1994 som vôbec netušila, že sa tento projekt chystá. Žili sme v Stuttgarte a boli sme členovia židovskej náboženskej obce. Jedného dňa mi volal náš rabín, že ho oslovili z Los Angeles, či by vedeli odporučiť niekoho, kto by natáčal rozhovory s preživšími. Povedal mi, že ma navrhli a že sa budú Američania u mňa hlásiť. Vôbec som si vtedy nevedela predstaviť, že by som sa na to dala. Vtedy bola pre mňa táto téma ešte stále úžasne tmavá a hrozná bublina, ktorú som vôbec nechcela chytiť do rúk, a veľmi som sa bála, že nezvládnem počúvať tieto strašné príbehy. Že ma to psychicky veľmi zaťaží. Dovtedy som sama nebola schopná súvisle rozprávať o svojom živote, bolo to pre mňa vždy citovo náročné. Len keď sa deti pýtali, tak som im odpovedala, lebo môj otec mi nehovoril vôbec nič, ani o mojej matke. Preto som rabína najprv odmietla, ale nakoniec ma prehovorila jeho manželka, aby som to aspoň skúsila, že možno to zvládnem. Vychádzala z toho, že niektorí preživší budú skôr súhlasiť s rozhovorom, keď ho bude viesť Židovka. Myslela som si aj, že tie rozhovory môžu byť mojou psychoterapiou a že sa možno dozviem viac o osude svojej rodiny. Nakoniec však nikto nepochádzal z Košíc.

Film Schindlerov zoznam mal v USA premiéru v decembri 1993, až potom sa dostal do Európy. Spielbergov projekt Shoah Foundation sa rozbehol už v roku 1994. Ako je možné, že tak rýchlo? 

Než začal pracovať na svojom filme, nebol Spielberg „vedomým“ Židom. Boli to preživší, ktorých príbehy film zobrazil a ktorí s ním spolupracovali, kto ho prosil, aby ich výpovede nahral a zachoval pre následujúce pokolenia. Spielbergovi bolo hneď jasné, že treba začať natáčať vo veľkom a okamžite, lebo tí ľudia sú starí a chorí. Nikto dovtedy ani nemal také finančné prostriedky. V Nemecku bol projekt dosť kritizovaný, že ho