V obci s menej ako 5-tisíc obyvateľmi sídli jedno z najlepších gymnázií: Máme žiakov z Košíc aj Bratislavy

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Bilingválne gymnázium Milana Hodžu patrí medzi najlepšie gymnáziá na Slovensku podľa hodnotenia INEKO.

Sídli v obci Sučany, ktorá má menej ako 5-tisíc obyvateľov. Je tak jediné gymnázium spomedzi desiatky najlepších, ktoré nesídli vo väčšom meste. Zhruba 80 percent žiakov je z iných miest.

V rozhovore s riaditeľkou gymnázia Martinou Lojdovou sa dočítate:

• čo treba na to, aby bolo gymnázium úspešné,
• čo žiaci získajú piatym ročníkom, ktorý je navyše,
• kam smerujú žiaci po skončení gymnázia,
• či dnešní žiaci necítia príliš veľký tlak a či sú samostatnejší ako pred rokmi,
• ale aj to, ako zvládajú život na internáte.

Vaše bilingválne gymnázium patrí medzi najlepšie na Slovensku. Sídlite pritom v obci, ktorá má menej ako 5-tisíc obyvateľov. Ako sa dá vybudovať úspešné gymnázium v malej obci?

Bilingválne gymnázium Milana Hodžu vzniklo ako prvé štátne bilingválne – anglicko-slovenské gymnázium na Slovensku. Okrem nás tieto gymnáziá vznikli ešte v Česku, Poľsku a Maďarsku. Tradícia je veľmi dôležitá, tento rok už počítame 30 rokov od vzniku. Nemyslím si, že úspešné gymnázium by mohlo byť len vo veľkých mestách. To bola aj základná myšlienka pri vzniku toho nášho – aby bolo vo vidieckom prostredí, a aj tým je jedinečné. Je tu pokoj a snažíme sa žiakom vytvárať čo najpríjemnejšiu atmosféru, možno až takú rodinnú. Na druhej strane sledujeme trendy a prispôsobujeme vzdelávanie vysokým nárokom.

Aký bol pre vás tento pandemický školský rok?

Veľmi náročný. Zmeny sme pocítili v každej oblasti. My sme flexibilní, ale prispôsobovanie sa veciam počas pár hodín je nesmierne náročné a stresujúce pre všetky strany. Práve časovým stresom vznikajú následne situácie, ktoré by sa dali vyriešiť pokojne, keby bolo viac času a keby boli prezentované jasné a zrozumiteľné usmernenia v dostatočnom predstihu. Chápeme aj žiakov a rodičov, ktorí potom volajú do škôl a nechápu, prečo im v priebehu niekoľkých hodín posielame rozdielne informácie.

Ako vyzeralo vyučovanie počas druhej vlny pandémie?

My sme mali to šťastie, že vyučovací proces dištančnou formou sme nastavili už počas prvej vlny. Postupne sme iba dolaďovali jednotlivé pravidlá a podľa toho, ako to zvládali žiaci, sme prispôsobovali jednotlivé hodiny. U nás nebol problém ísť až na sto percent vyučovacích hodín online. Pravidelne sme sa stretávali online so žiackou školskou radou, s rodičmi a kolegami a vylepšovali sme vyučovací proces. Klesla aj absencia žiakov. Pravidelne sa pripájali na hodiny a plnili si úlohy tak, ako mali. V mnohých prípadoch dokonca kleslo subjektívne preťaženie žiakov.

Zmenili ste niečo po tomto roku natrvalo?

Určite áno. Doba sa zrýchlila vďaka online vyučovaniu. Komunikácia je možná aj cezhranične a stretnutia s celým ročníkom aj v popoludňajších hodinách boli zrazu jednoduchšie. Dať dokopy skoro sto žiakov v jeden čas a porozprávať sa, pretože si nik neskáče do reči a ide podľa vopred stanovených pravidiel, prinieslo mnohé a hlavne rýchlejšie riešenia vzniknutých situácií. Robili sme rôzne žiacke online akcie.

Aké?

Napríklad Hodžafest, kde si žiaci urobia program a pozývajú si rôznych odborníkov priamo z praxe. Mali sme deň otvorených dverí takisto online formou a ohlasy boli veľmi príjemné. Určite by sme chceli zachovať mnohé z týchto už odskúšaných akcií v online podobe. Online konzultácie pre rodičov sú výbornou formou informovania sa o výsledkoch žiakov aj z domu.

Naša škola je špecifická, pretože máme žiakov z celého Slovenska a naši žiaci sú na internáte. Online priestor vylepšil a skrátil vzdialenosti, v mnohom sa veci zjednodušili. Rozhodne nás tento rok posunul ďalej a vidíme v tom aj množstvo pozitív, ktoré toto obdobie prinieslo.

Koľko rokov trvá, aby malo gymnázium dobré výsledky?

Nejde o počet rokov, ale o nastavenie programu a najmä o tím ľudí, ktorí chápu, že v škole nejde len o učenie, ale aj o mimoškolské aktivity, krúžky, o to, ako trávime voľný čas so žiakmi. Sme internátna škola, často ako učitelia vstupujeme do voľného času žiakov a v určitom momente nahrádzame rodičov. Deti, ktoré prídu na internát, majú 15 rokov, ešte potrebujú rodinu a začínajú si vytvárať aj iné a nové kamarátske vzťahy.

Ak má byť škola úspešná, musia byť aj dobré vzťahy medzi žiakmi, aby starší boli mladším oporou a aby si pomáhali. Pomáhajú aj rodičia cez ZRPŠ, hlavne k lepšej technickej a materiálnej vybavenosti školy, ale aj tým, aby mali žiaci zahraničných učiteľov. Naši bývalí absolventi sa vracajú, ukazujú, že sú úspešní, majú prednášky aj pre mladších žiakov. Keď toto všetko funguje, môžeme hovoriť o úspešnej škole.

Chodia k vám žiaci z celého Slovenska. V čom je váš vyučovací program iný ako v iných školách?

Predmety sú vyučované v anglickom jazyku a kolegovia dokážu žiakom ponúknuť vzdelanie, za ktorým sú ochotní aj cestovať. Napríklad v treťom ročníku je u nás povinná ekonomika, ktorá je takisto v anglickom jazyku. V piatom ročníku je úzka špecializácia na predmety, ktoré si môžu žiaci vybrať. Učíme sa v skupinách, nie iba po triedach.

Ako to funguje?

Žiaci sa učia niektoré predmety v triedach, aj ja učím napríklad ekonomiku v celej triede. Niektoré predmety sa však učia v skupinách, ktoré sú zložené zo žiakov z celého ročníka. Takto si môžu vybrať predmety, ktoré potrebujú. Majú aj lepšie väzby medzi spolužiakmi z celého ročníka. Aj stužkové majú nie ako triedy, ale ako celý ročník, čo je zhruba 400 ľudí. Bežne mávame problém zohnať pre nás všetkých sálu.

Ako ste to riešili počas pandémie?

Všetky hodiny sme ponechali podľa rozvrhu a iba sme prešli do online priestoru. Žiakom piateho ročníka bolo, samozrejme, ľúto, že nemali stužkovú, ale všetci sme chápali zložitú epidemickú situáciu. Záver piateho ročníka sme vyriešili až teraz, keď sa zmiernili protiepidemické opatrenia a mohli sme odovzdať na našom dvore – v exteriéri, žiakom absolventské certifikáty za prísnych protiepidemických opatrení, ktoré sme si nastavili.

Ako ovplyvňuje fungovanie školy a jej atmosféru to, že je v menšej obci?

Škola je postavená vo veľkej záhrade. Keď vyjdete zo školy, žiaci často sedia na lavičke a učia sa na ďalšie predmety, keď je krásne, chodia do záhrady. Menšie obce majú inú atmosféru medziľudských vzťahov, je tu väčší pokoj, čo žiaci oceňujú.

Štúdium je u vás päťročné. Čo dostanú žiaci za rok navyše?

Piaty ročník je úzko špecializovaný na predmety, ktoré si žiaci vyberú podľa toho, čo budú potrebovať na vysokej škole. Obsah a rozsah informácií, ktoré dostávajú na predmetoch, je porovnateľný s prvým ročníkom na vysokej škole. Vyplýva to aj z požiadaviek našich žiakov. V piatom ročníku je to už skôr spolupráca a dialóg, aj ja sa učím od svojich žiakov. Učím ekonomiku, a keď otvorím tému, zadám im otázku, prechádzajú témami sami, sú to partneri.

Preferujete skôr písomné než ústne skúšanie. Prečo?

Je to kombinácia britského a slovenského hodnotenia. Prebrali sme časť britského systému hodnotenia a stále ho máme. V zahraničí je bežnejšie písomné skúšanie, ale každý predmet má vlastnú hodnotiacu politiku. Snažíme sa to kombinovať a pripravovať žiakov na systém, ktorý býva na univerzitách, kde chcú študovať.

Celý program okrem výchov je v angličtine. Majú dnešní študenti lepšiu úroveň angličtiny ako pred rokmi?

Určite. Úroveň angličtiny prichádzajúcich žiakov je vyššia. Nemáme vyrovnávajúci ročník, už od prvého ročníka sa všetky predmety – biológia, fyzika, chémia, okrem výchov – učia v angličtine. Ak máme žiaka, ktorý je menej zdatný v angličtine, už v prvom ročníku väčšinou robí veľký pokrok a dotiahne sa na ostatných. Často ich aj preskočí, lebo chce byť lepší. Ale celkovo je úroveň angličtiny dnes u žiakov lepšia ako pred rokmi.

Ako je to v iných predmetoch? Niektoré vysoké školy hovoria, že pri matematike či iných predmetoch kvalita u žiakov klesá. Ako to vidíte vy?

Pri prírodovedných predmetoch sa to naozaj môže niekedy tak zdať. Predtým išli hlboko do podstaty problémov, zvládali väčšie výzvy a náročnejšie úlohy. Dnes sme sa dostali na trochu inú úroveň, ale je to na nás, aby sme žiakov za päť rokov motivovali, aby dosahovali vysoké výsledky. Zatiaľ sa nám to darí. Ale áno, v prvom ročníku vidíme, že úlohy, ktoré by sme zadali žiakom pred piatimi rokmi, by sme dnes už prehodnotili. No sú aj žiaci, ktorí majú vysokú mieru pochopenia a analytického myslenia. Vidíte potom veľmi veľké rozdiely pri určitých žiakoch a určitých predmetoch.

Ide tu teda skôr o nastavenie žiakov, ktorí sa venujú tomu, čo potrebujú alebo čo ich baví, ako o školu, ktorá by dala rovnaký základ všetkým žiakom?

V prvom, druhom a treťom ročníku musia u nás všetci žiaci zvládnuť všetky predmety. Štvrtý a piaty ročník sa úzko profilujú. Dokážeme ich počas prvých rokov viesť tak, že sa rozdiely medzi nimi vyrovnajú. Žiaci, ktorí k nám prídu, sú motivovaní a vedia, prečo išli študovať k nám. Máme často žiakov, ktorí by chceli ísť v učive ďalej, ako by stredná škola mala ísť. Musíme im niekedy povedať, že to už je učivo pre vysoké školy. Ale aj tak sa naši učitelia snažia dať svojim žiakom všetko, čo môžu.

Ako vyzerá voľný čas žiakov? Do akej miery sa na ňom podieľate?

Ponúkame im krúžky, ktoré sú na vysokej úrovni. Ide najmä o športové a pohybové aktivity, ale máme aj spoločenské tance, šachový či debatný krúžok, kde naši žiaci dosahujú medzinárodné úspechy. Aj školský časopis Karis (ocenený viackrát na celoslovenskej súťaži Štúrovo pero) prešiel počas dištančného vzdelávania do online formy.

Učitelia sa žiakom venujú aj po vyučovaní. Pred pandémiou sme mali krúžky aj počas nultých hodín ráno. Žiaci si privstanú, prídu na hodinu, lebo je to pre nich dobrý štart do vyučovania a naštartuje ich to. Keď majú nejaký problém na internáte, zavolajú nám. Aj o pol desiatej večer. Majú na nás mobilné čísla a v takom prípade to ideme vyriešiť. Plne si uvedomujeme, že deti sú na internátoch samy a my sme bližšie ako rodičia. Preto ich niekedy musíme nahradiť.

Posledný školský rok sa k vám hlásilo asi 400 žiakov, teda štvornásobok toho, čo dokážete prijať. Ako si vysvetľujete taký veľký záujem?

Počet prihlásených všeobecne klesá, najmä pre demografiu. Oproti ostatným školám je však záujem o naše gymnázium vysoký, čo je pre nás veľmi dôležité. Pripisujem to vzdelávaciemu programu a tomu, že všetky predmety okrem výchov sú vyučované v anglickom jazyku. Ale je pravda, že demografický vývoj nás núti rozmýšľať, ako robiť veci lepšie. Snažíme sa to brať ako výzvu. Prechádzame preto viac na online komunikáciu, núti nás to zamýšľať sa nad marketingom školy cez médiá či web.

Ste internátna škola, ale nemáte vlastný internát. Ako teda fungujete?

Nevlastníme internát, čo je veľký problém. Roky sme sa snažili ho získať, čo by nám veľmi uľahčilo situáciu. V minulosti sa na to nenašla dostatočná vôľa. Na začiatku školského roka sme to opäť otvorili, aj sme sa stretli napríklad s pánom starostom obce Sučany Martinom Rybárom, aj s vedúcim odboru školstva Dušanom Galbavým. Riešili sme to aj teraz v máji už za prítomnosti prednostu okresného úradu Kamila Rumana. Aj náš zriaďovateľ chápe, že to musíme riešiť. Už sme našli aj vhodný objekt, ale nie je to ukončené. Zatiaľ spolupracujeme s internátmi Strednej odbornej školy dopravnej v Martine a Strednej priemyselnej školy v Martine. Bolo by pre nás lepšie, keby internát patril pod našu školu a bol by v Sučanoch, ale spolupráca s nimi je dobrá. Takto musia naši žiaci dochádzať z Martina a Vrútok. Máme žiakov z celého Slovenska. Viac ako 80 percent žiakov je z iných miest. Keď sa zavreli internáty, bola to pre nás veľká záťaž. Je nereálne, aby sme dlhodobo kombinovali prezenčnú s dištančnou formou súbežne.

Ako ste to riešili tento rok, keď museli byť internáty zatvorené?

Išli sme iba dištančnou formou a je naozaj organizačne lepšie ísť buď prezenčne, alebo dištančne. Kombinovaná výučba je náročná a efektívnosť je nižšia aj pre tých, čo sa učia prezenčne, a aj pre tých, čo sa učia dištančne. Pre učiteľov je kombinovaná výučba dlhodobo neuveriteľne náročná. Ako manažér si nemôžete dovoliť nechať vyhorieť zamestnancov.

Osemdesiat percent vašich žiakov je z iných okresov. Odkiaľ pochádzajú najčastejšie?

Najviac je ich zo Žiliny, z Prievidze, ale aj z Trnavy, Banskej Štiavnice, Komárna či Ružomberka. Ale mali sme aj študenta z mestečka za Košicami, ktorý k nám cestoval päť hodín. To už bolo ozaj obdivuhodné. Máme deti z úplne celého Slovenska. Jeden, dvaja sú aj z Bratislavy, kde sú veľmi dobré školy, tak sme radi, že sa rozhodli pre nás.

Ako vaši žiaci zvládajú život na internáte?

Mali sme jedného alebo dvoch žiakov, ktorí si život na internáte predstavovali inak. Mali výborné výsledky, ale nakoniec odišli. V 15 rokoch sú to ešte deti a niektorí potrebujú, aby boli rodičia nablízku. A je to v poriadku. Najdôležitejšie je psychické zdravie dieťaťa.

S čím majú najväčší problém? Stretávate sa s tým, že by boli menej samostatní ako pred rokmi?

Tí, čo sú u nás na internáte, sú samostatní. Keď je dieťa na internáte samo, postará sa o seba. Ale pri zvládaní povinností si kedysi žiaci dávali vyššie méty. Každá generácia je iná a táto je možno viac uvoľnená a berie veci s väčším nadhľadom. Práve týmto spôsobom a ľahkosťou nám ukazujú, ako ísť ďalej – často prídu a povedia: „Pani učiteľka, nebojte sa, my to zvládneme“. To nám veľmi pomáha.

Keď prídu noví žiaci na internát, ako zvládajú prvé týždne a mesiace, keď sa o seba musia starať sami?

Majú dobrých vychovávateľov, ktorí na nich dávajú pozor, usmerňujú ich v základných veciach – musíš mať poriadok, musíš si ísť teraz ľahnúť. Pomáhajú im aj starší žiaci, ukážu im a povedia, ako majú čo robiť. Treba si len zvyknúť. Jediný ich deficit v tej chvíli je, že nemajú pri sebe rodiča. A možno sa práve na internáte naučia prísnejšiemu režimu, ako mali doma. Starší žiaci robia tým mladším tzv. mentoring. Máme skupinu prefektov, ktorí tvoria akoby medzistupeň medzi žiakmi a učiteľmi. Mladší žiaci za nimi môžu prísť a zdôveriť sa. Prefekti sú starostlivo vyberaní spomedzi žiakov štvrtého a piateho ročníka. Musia mať vynikajúce študijné výsledky a osobnostné predpoklady na túto úlohu. Pod vedením nášho zahraničného kolegu si plnia túto veľmi dôležitú úlohu na našej škole. Tak ako som povedala, my sme vznikli ako prvé bilingválne gymnázium a máme vyučovací proces nastavený v kombinácii s britským systémom.

Podporujete deti zo sociálne slabších rodín alebo rómske deti pri štúdiu u vás?

Máme aj deti zo sociálne slabšieho prostredia. Z rozpočtu školy podporný program nemáme. Žiaci však majú nárok na štipendium od štátu, ktoré sa podáva cez školu. Okrem toho naši absolventi cez organizáciu Alumni poskytujú jednému žiakovi ročne štipendium. Majú nastavené podmienky a žiak ich musí splniť.

Deti zo sociálne slabšieho prostredia často nemajú dosť informácií a neveria si, že na to majú. Napríklad celou základnou školou alebo jej prvými ročníkmi prechádzajú bez pocitu úspechu, môže byť pre ne ťažšie vybrať si kvalitnú školu, kde sa boja veľkej konkurencie. Snažíte sa robiť cielené programy na nábor pre deti zo sociálne slabšieho prostredia?

Cielené programy nie. Naša škola je otvorená všetkým, neexistuje diskriminácia – či už pozitívna, alebo negatívna. Máme prijímacie skúšky, ktorých sa môže zúčastniť úplne každý. Sme hrdí na to, že sme štátna škola s takou úrovňou, akú máme. Niekedy je veľmi ťažké počúvať našich žiakov, ako chodia aj cez rok na brigády, aby podporili rodinu. Ale toto sú práve situácie, keď si povieme, že naša práca má zmysel, pretože si naše deti vedia veci vážiť.

Na výberových stredných školách žiaci často cítia tlak, aby mali dobré výsledky, aby robili mimoškolské aktivity. Zrazu majú šestnásť či sedemnásť rokov a cítia na sebe obrovský tlak. Vidíte aj u vás, že sú žiaci až veľmi cieľavedomí?

Súhlasím s vami. Máme takých aktívnych žiakov, ktorí idú z projektu do projektu, či už ide o mimoškolské akcie, charitatívne projekty alebo o mimovládne organizácie. Chodia na rôzne polročné stáže, napríklad do Slovenskej akadémie vied, kde sme mali žiačku biológie. Robia veľmi veľa, niekedy sa musíme porozprávať so žiakom aj s rodičom, či je to správna cesta, aby sa žiak neprepínal. Samozrejme, nechceme im v tom brániť, veľa sa s nimi rozprávame, ale treba sa zamyslieť, či je to to najlepšie. Mnohí žiaci si však uvedomujú, že potrebujú oddych, a vedia si to tak nastaviť. Vedia, čo môžu a čo zvládnu. Keď to tak nie je, tak do toho vstupujeme my ako prvok, ktorý komunikuje so žiakom, poprípade s rodičom.

Ako si vysvetľujete, že sú takí aktívni?

Pri charitatívnych akciách, do ktorých sa zapájame, je to skôr sociálny rozmer. Každý žiak je osobnosť, niekto bude chodiť na olympiády, lebo ho to baví. Na mieste sa môže porovnávať aj s inými žiakmi. Nejde mu ani tak o to, aby vyhral a mal to za každú cenu vo svojom životopise, ale skôr o to, že im tam povedia, aké majú možnosti aj čo sa týka vysokých škôl. Chodíme aj na exkurzie po zahraničných vysokých školách.

Niekomu záleží na humanitných vedách, napríklad na charitatívnych projektoch, preňho je to súčasť života. Žiaci sami prichádzajú s projektmi, hľadajú si garanta, ktorý by to zastrešil, pretože za tým musí stáť učiteľ. Nejde tu len o súťaživosť, ale skôr o zameranie. Keď sa vrátia z projektu, vedia ponúknuť iný pohľad aj ostatným spolužiakom, napríklad čo bolo v programe na zahraničnej škole, ktorého sa zúčastnili. Dokonca sa stane, že nám žiak povie, že by nám to neodporúčal, lebo to nebolo dobré. Je veľmi dôležité, aby o tom hovoril aj druhým, lebo to ostatní žiaci berú inak, ako keď to hovorí učiteľ.

Po skončení vašej školy odchádzajú žiaci na zahraničné univerzity alebo ostávajú na Slovensku?

Veľmi málo žiakov od nás ostáva študovať na slovenských univerzitách. Odhadom 90 percent študuje na zahraničných školách. O to viac nás teší, že niektorí naši absolventi sa vracajú na Slovensko. Momentálne máme takých piatich, ktorí sa stali našimi kolegami. Je to výborné, pretože poznajú systém v našej škole a vracajú sa k nám, pretože naozaj chcú, nie preto, že by si nemohli vybrať aj inú školu alebo prácu.

Rozprávate sa s nimi, prečo si vyberajú zahraničné školy?

Študujú v anglickom jazyku a to im otvára iné možnosti. Vyberajú si školy, kde sú programy, ktoré ich zaujímajú. Jedna naša žiačka chcela študovať atypický program v Spojených štátoch amerických – biológia, chémia a hudba. U nás takáto kombinácia neexistuje. Ona si ich chcela skombinovať a tam to bolo možné. V zahraničí môžu o tom, čo študujú a v akej kombinácii, rozhodovať viac.

Uvažovali ste o zavedení povinného nosenia školských uniforiem. Prečo to nakoniec nevyšlo?

Chceli sme to prebrať z britského systému, ku ktorému sa hlásime a je to preň typické. Nakoniec sme ich nezaviedli, lebo väčšina žiakov ich nechcela. Robili si medzi sebou prieskum. Hovorili sme o tom aj s rodičmi a učiteľmi, ale týka sa to najmä žiakov, preto bolo ich rozhodnutie vnímané najvýraznejšie. Pre nás je najdôležitejšie, aby sa žiak cítil v triede dobre. Pre slovenské školy to nie je typické, ale keby žiaci povedali, že to chcú, nevidím žiadny problém, aby sme ich zaviedli.

Jedným z veľkých problémov škôl je nedostatok kvalitných učiteľov. Je pre vás ťažké nájsť dobrých učiteľov?

Náš pedagogický zbor je stabilný a veľmi vysokokvalifikovaný. Ak potrebujeme prijať nových kolegov, je to najmä preto, že niektorí odišli do dôchodku alebo na materské či rodičovské dovolenky. Máme šťastie, že sa k nám hlásia aj naši vyštudovaní absolventi. Okrem nich sme mali na pozície, ktoré sme potrebovali, dostatok ponúk. Vážime si záujemcov, najmä ak sú ochotní sa pre školu presťahovať. Okrem odborného vzdelania požadujeme aj štátnu jazykovú skúšku. Nájsť učiteľa je tak oveľa ťažšie ako ho nájsť na klasické gymnázium. Je to náročné, najmä pri prírodovedných predmetoch, ale nie je to nemožné.

Ako sa vám darí získať učiteľov napríklad na informatiku?

Ako štátna škola im povieme hneď na začiatku pravdu o plate, lebo nemá zmysel hovoriť niečo iné. Naším benefitom, ktorý oceňujú aj kolegovia prichádzajúci zo zahraničia, sú žiaci a dobré vzťahy medzi kolegami. Učiť našich žiakov je náročné, lebo vyžadujú veľa vedomostí. Niekedy je to až na úrovni vysokej školy. Niekedy sa ma pýtajú na niečo úplne nové, čo len teraz vyšlo, ale nebojím sa im povedať, že sa o tom porozprávame na ďalšej hodine, keď si to aj ja riadne naštudujem. To je veľmi náročné. Ale vzťahy medzi kolegami a žiakmi sú veľmi dobré, žiaci sa chcú vzdelávať. A ešte je tu iné prostredie, ako majú školy vo väčších mestách.

Pokojnejšie?a

Presne. Aj uchádzači nám hovoria, že aj preto by u nás chceli pracovať. Vážim si, že máme stabilný a kvalifikovaný učiteľský zbor.

V niektorých školách, ktoré nie sú vo veľkých mestách, sa stáva, že až 50 percent predmetov nevyučujú učitelia s daným vzdelaním. U vás sa toto nedeje?

U nás nie, všetci učitelia sú kvalifikovaní na predmety, ktoré vyučujú. To zaručuje vysokú úroveň. Je dobré, aj keď príde učiteľ z iného odboru a skĺbi svoju prax so vzdelávaním, to je ideálna kombinácia. Dáva tým žiakom úplne iný pohľad na veci. U nás rozhodne nestačia iba teoretické vedomosti. Preto si voláme aj odborníkov z praxe.

Čo je pre vás najťažšie pri vedení školy? S akými problémami sa stretávate?

Asi ako pre akékoľvek vedenie školy – zladiť požiadavky učiteľov, žiakov, vedenia a rodičov v prospech všetkých. Nedá sa totiž vždy a za každých okolností vyhovieť každému. Najdôležitejšie je nájsť spôsob komunikácie, ktorý budú všetci rešpektovať. To je niekedy umenie.

Posledný rok schopnosti vedenia jednotlivých škôl ešte viac preveril. Keď rodič nemá dostatočnú informáciu, volá vám nahnevaný, ale keď si vypočuje druhú stranu a pochopí danú vec, zmení názor. Najdôležitejšie je nepodľahnúť stresu, lebo ľudia sú niekedy nervózni. Nevedia, čo majú čakať.

Vaše gymnázium pôvodne vzniklo ako súčasť Gymnázia Viliama Paulinyho-Tótha v Martine. Aké máte vzťahy dnes?

Nadštandardné. Spolupracujeme dennodenne. Stretávame sa na rôznych poradách, školeniach, je to náš partner. Gymnázium je aj dodávateľom stravovacích služieb.

Máte lepšie výsledky ako oni. To vzťahy nenaštrbilo?

Každá škola má špecifický vzdelávací program a svoju históriu. Nemôžeme sa celkom porovnávať. My aj oni máme svoju výnimočnosť. Oni sú skôr zameraní regionálne, my sme zameraní na celé Slovensko. Sme v úplne inej situácii a vzťahy to vôbec nenaštrbilo.

Naozaj sa neporovnávate?

Z tohto uhla sa vôbec neporovnávame. Berieme sa ako konkurencia, ale práve tá nás posúva ďalej. Pokiaľ je konkurencia zdravá, posunie nás ďalej, lebo pre žiakov dokážeme urobiť to najlepšie, a práve o to ide.