Denník N

Môže sa nám príroda pomstiť? Tokarczukovej hľadanie stratenej rovnováhy

Foto - Martin Kraft
Foto – Martin Kraft

Román Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď skúma naše vyhliadky v symbióze so živým svetom.

Srny stoja zaborené v snehu a hľadia na nás. V tom pohľade zatiaľ nie je strach ani nenávisť, len konštatovanie – sme tu spolu, tak s tým nejako naložme. My si vyberáme rolu autority, ktorá rozhoduje o osudoch. Nevšimneme si, že takto druhú stranu tlačíme do odpovede, ktorá sa bude týkať aj nás.

V slovenčine vychádza starší román poľskej autorky Olgy Tokarczukovej Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď (originál 2009, preklad Karol Chmel, Premedia, 2021). Siahnutie do autorkinho katalógu nesúvisí len s jej nedávnym najvyšším literárnym ocenením. Téma románu laureátky Nobelovej ceny za literatúru (2018) je navýsosť aktuálna. A ešte je to aj veľmi dobrá kniha.

Chýbajúce podobenstvá

Vo svojej prednáške pri príležitosti udelenia nobelovky hovorí Tokarczuková o tom, ako sa nám rozmnožili rozprávači v prvej osobe. Mnoho ľudí má ambíciu písať a každý chce rozpovedať svoj vlastný príbeh. Túto otvorenosť a smelosť treba na jednej strane privítať. Výsledkom je totiž koncert rôznych osudov a pohľadov na život. V každom z nich sa niekto môže nájsť a získať tak spriaznenú dušu.

Pri záplave týchto súkromných prejavov sa však podľa Tokarczukovej vytráca univerzálnejší pohľad. Myslí tým podobenstvá, ktoré by nerozprávali o jedincovi, ale o nás všetkých a o svete, v ktorom žijeme. Nobelistka v tom vidí jeden z dôvodov, prečo nám dnes chýbajú predstavy o možnej budúcnosti. A prečo nevieme uchopiť ani našu súčasnosť.

Ako sa z tohto pohľadu javí jej vlastné dielo? Román Cez kosti mŕtvych pluh svoj veď je síce formálne písaný v prvej osobe, no hlavnú postavu nemožno vnímať len ako Tokarczukovej alter ego. Máme tu pred sebou oveľa väčší plán. O nič menší ako kreslenie obrazu dnešného človeka.

Svet stvorený pre zvieratá

Na jednej strane tu máme toho cynicko-pragmatického tvora, ktorý sa pohodlne usalašil v luxuse výdobytkov civilizácie. Žije v móde koristníckeho vysávania prírody a vníma to ako normálny stav.

Nie je za tým vyslovená beštiálnosť, ale skôr rokmi betónovaný zvyk rastu životnej úrovne, ktorý je založený na predstave neobmedzeného čerpania prírodných zdrojov. To sa týka jednak výroby energie, ktorá je permanentne dostupná stlačením tlačidla, ale aj vnímania živočíšnej ríše ako materiálu na náplň jedálnych lístkov a objektu dobrodružnej zábavy. Je to svet, v ktorom človek figuruje ako náročný zákazník, nie ako empatický sused.

No a potom je tu

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie