Hlavné mesto Martin: ako sa v roku 1918 dedina bez kanalizácie a vodovodu takmer stala metropolou

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Začnime od konca.

Literárny a hudobný historik, evanjelický biskup Fedor Ruppeldt (1886 – 1979), za komunistov odstavený, prežil plodný život zasvätený ašpiráciám Turca. Je autorom jediného, a teda najlepšieho diela svojho druhu. Opierali sa oň deputácie, ktoré jazdili do matičky Prahy za Masarykom a Benešom orodovať za Turčiansky sv. Martin. Svoju rozsahom neveľkú, 50-stranovú úvahu nazval jednoducho Hlavné mesto Slovenska (Nákladom Turčianskej slovenskej národnej rady, 1919).

V závere úvahy Ruppeldt píše o najbližších úlohách s „cieľom pozdvihnutia Martina“.

Bod prvý: „Na umiestnenie aspoň hlavných odborov vládnej správy potrebné sú miestnosti. Dočasne by mohli na to slúžiť: polovica meštianskej školy, niektoré miestnosti v budove Matice, doterajšie kasínové miestnosti na poschodí Domu (kasíno by sa prenieslo do dolných), čiastka stoličného domu atď.“

Takto to teda bolo! Po vymenovaní všetkých predností Martina ako mekky slovenského národného života, sídla Matice slovenskej a iných inštitúcií, bydliska najväčšieho počtu baťkov, dejiska pamätného Memoranda v júni 1861 aj vzniku Slovenskej národnej rady v roku 1918, dospel Ruppeldt k triezvemu úsudku, že tam niet pre hlavné mesto vhodných miestností.

Preto ako provizórium sídla pre úrady a inštitúcie budúceho hlavného mesta Slovenska navrhoval polovicu meštianky a… kasíno.

Aj na to mal však vynaliezavý Ruppeldt odpoveď. Keď mohla Brazília vybudovať v pralese Brasíliu, Turecko na zelenej lúke Ankaru, prečo by Slovensko nemohlo postaviť metropolu medzi Vrútkami a Martinom?

Podľa Ottovho náučného slovníka mal Martin v roku 1921 iba 5 657 obyvateľov, čiže takmer dvakrát menej ako Žilina alebo Nitra. Nehovoriac o Košiciach a najmä Prešporku (vtedy už Bratislave). Tie však mali smolu. Čím väčšie mesto, tým vyššie zastúpenie Maďarov, Nemcov a Židov.

Slovač zvolaná na Turiec alebo čo bol Martin

Národopisná vychádzka. Krátka, nebojte sa. Všetko sa odohráva na neveľkej rozlohe.

Začíname na nádvorí 2. budovy Matice slovenskej. Postavili ju v roku 1926, za správcovania Jozefa Škultétyho (1853 – 1948). Isteže, aj tento baťko – Moraváci by váženého staršieho muža nazvali pantáta – tu má v polkruhu panteónu dejateľov svoju bustu.

Aj keď niektoré názory mal, ehm, trochu zastarané. V budove chcel Škultéty suché záchody, stavitelia ho však našťastie presvedčili o potrebe moderných, splachovacích. Veď kam by nedávno chodili Markuš, Tkáč a iní veľduchovia, ktorí Maticu nadobro rozkradli, sprznili, zbezvýznamnili a spôsobili jej implóziu, prepad do seba samej? To je však iný príbeh.

„Keď som vám vybavoval možnosť zaparkovať, na vrátnici Matice sedela… upratovačka. Zavolala kamsi hore. Na vrátnika nemajú peniaze,“ povie historik Peter Mišák, pôvodom Ružomberčan, znalec dejín Matice a Martina.

Čo-to si obzrieme, najmä sochu ženy, Kulichovu alegóriu Matice, ako aj súsošie Konštantína a Metoda opodiaľ, v tôni stromov. Asi nie je až také vydarené. Prvého z vierozvestcov pomenoval istý básnik, zrejme v rozmare, že vyzerá ako po chemoterapii.

Míňame peknú, nízku budovu bývalého Prvého slovenského gymnázia. Osem rokov po otvorení v roku 1867 ho uhorská moc zavrela. Nikdy sa už neobnovilo, dnes je tu evanjelická základná škola.

Ocitáme sa na Memorandovom námestí. V epicentre národných dejín.

„Tu stál v júni 1861 na zhromaždení Janko Kráľ,“ usmeje sa Mišák, pričom sa neomylne postaví na neoznačené miesto na zámkovej dlažbe. Tá tu, pravda, vtedy ešte nebola.

Veruže to bola obrovská slávnosť. Svojeť v počte, v akom mal vtedy Martin obyvateľov, päťtisíc hláv, prišla zo všetkých kútov. Všetci sa pomestili. To ešte nestáli naokolo budovy, iba evanjelický kostol (bez veže), pódium na rečnenie a škola. Martin, to boli vtedy drevenice a humná, kam Slovač zvolaná na Turiec článkami z Pešťbudínskych vedomostí a inej dobovej tlače zložila svoje umorené hlavy.

„Po zhromaždení sa išlo do humien. Tam boli muzikanti, slama navozená. Doniesli si alebo kúpili víno. Aj Maďari zdola došli, predávali tovar. Tu sa rezko vyhrávalo, vyspevovalo, nocovalo, pričom všade bol úplný poriadok,“ pokračuje Mišák.

Človeka až premkne kacírska myšlienka, že memorandum bolo iba akýmsi vedľajším produktom takpovediac slovenského Woodstocku. Atmosféru zhromaždenia s literárnou licenciou sebe vlastnou opísal aj Peter Jaroš v Tisícročnej včele – učiteľ Orfanides sa potom opitý vracal na Liptov do Hýb.

Kalužiari a sedmoslivkári

Ale vráťme sa.

V kostole na Memorandovom námestí prehováral do duší veriacich aj Jozef Miloslav Hurban, jeden z troch erbových štúrovcov. To keď sa vracal z Oravy, kde akosi nestihol – cestou sa všade zastavoval, dali mu najesť aj napiť, postískal ruku našeti – víťaznú bitku slovenských dobrovoľníkov proti vojskám Gergelyho Harhovského.

Stáva sa. Aj Štúr prišiel do Viedne po zbrane vybavené bánom Jelačičom neskoro.

Spoza opasku (bez pošvy) vytiahol Hurban v kostole v centre Martina ozrutný meč, zložil ho na oltár a vyzval prítomných, aby naň prisahali, že sa odriekajú alkoholu. Do hávede im nadal. Súdiac podľa neskôr postupujúcej alkoholizácie Slovenska, veľa úspechu nemal.

Poďme však ďalej. Po odbočke napravo sa odkryje dnešné centrum Martina.

Nemožno si nevšimnúť krásnu stavbu označovanú – nepresne – ako Prvá budova Matice. Vybudovali ju dva roky po ustanovujúcom zhromaždení, ktoré bolo 4. augusta 1863. Spája sa s menom rímskokatolíckeho biskupa Štefana Moyzesa, prvého predsedu tejto ustanovizne. Iba pre zaujímavosť: na jej stavbu daroval tritisíc zlatých, trikrát viac ako vtedy ešte mladý, no ambície nemaďarských národov podporujúci cisár František Jozef I. Moyzesovým podpredsedom bol evanjelický farár Karol Kuzmány.

„V skutočnosti prvá budova Matice už nestojí. Cisár vznik ustanovizne povolil, žiadal však, že nesmie byť pod holým nebom. Martinčania sa vynašli. Páni dali z mestskej hory vojsku vyrúbať potrebné množstvo smrekov. Oproti katolíckemu kostolu postavili obrovskú drevenú kolovú stavbu, vypletenú čečinou,“ vysvetľuje Mišák.

Po ustanovujúcom stretnutí Matice, po dvoch dňoch, Budovisko – ako provizórnu stavbu nazvali – rozobrali. Drevo z nej sa použilo pri stavbe murovanej dvojposchodovej budovy.

Oproti prvému sídlu Matice stojí takmer takisto veľká budova zámožného pravotára Pavla Mudroňa (po ňom nazvaná ulica v Bratislave vedie okolo Hradu a parlamentu). Keď Maticu z úradnej moci v roku 1875 zavreli, prichýlil redakcie a iné pracoviská k sebe – doslova cez ulicu.

V budove Matice po jej uzavretí sídlila pošta, koniareň a kasárne. Jazdecký oddiel nivočil jej interiér. Uhorská moc chcela v podzemí vybudovať väzenie a sedriu, známy liptovský staviteľ Ján Hlavaj však takú zákazku odmietol – prišli preto murári z Budapešti.

Dostávame sa na dnešné najväčšie námestie. Ešte v medzivojnovom období tam bola obrovská kaluž – jej veľkosť závisela od intenzity dažďa –, kde sa premávali husi. Martinčanov preto volali Kalužiari.

Naokolo bývali sedmoslivkári – schudobnelí zemania, neraz bosí a hladní, ale aj významné postavy ako napríklad zakladateľ slovenského múzejníctva Andrej Kmeť či baťko Svetozár Hurban Vajanský, prvorodený syn Jozefa Miloslava Hurbana.

„To už bola v Martine silná podnikateľská vrstva, ktorá všetkému národnému drukovala. Vznikli tu dve kníhtlačiarne, pivovar, stoličková fabrika,“ vysvetľuje miestny literárny historik Igor Válek, autor dnes už beznádejne vypredaného Sprievodcu po histórii a kultúre Martina.

A práve tu, na hlavnom námestí, sa začiatkom 20. storočia stretával, neraz v prudkých hádkach a škriepkach, pansláv Vajanský s profesorom Univerzity Karlovej v Prahe T. G. Masarykom. Ten prichádzal z neďalekej Bystričky, kde mal sídlo, na povestnom bielom koni. Ani to Vajanskému nebránilo, aby mu nadal do komunistov a tĺkol ho dáždnikom.

Rozhodol Dunaj

Deklaráciu slovenského národa predniesol 30. októbra 1918 v Martine budúci bratislavský župan Samuel Zoch. Stalo sa tak dva dni po vyhlásení 1. ČSR v Prahe, o čom sa účastníci zhromaždenia dozvedeli až po jej schválení.

Akokoľvek mal Martin zásluhy na poli národnom, ako aj pomyselné či faktické (skôr tie prvé) predpoklady stať sa hlavným mestom, jednou vecou Bratislave konkurovať nemohol – Turcom nepreteká Dunaj.

Strategický význam európskeho veľtoku pre nový štát si uvedomovali najmä Masaryk s Benešom. Deputácie z Martina síce v Prahe zdvorilo vypočuli, tým to však zhaslo.

„Pre nedohľadný význam sídla Prešporku pre celé Slovensko a pre štát,“ vysvetľoval minister s plnou mocou pre správu Slovenska Vavro Šrobár, prečo Bratislava.

O provizórnych pomeroch na Slovensku vypovedá aj fakt, že minister aj so svojím ansámblom úradníkov sa sťahoval z jedného mesta do druhého. Vystriedal Skalicu, Žilinu, až sa napokon vo februári 1919, napriek avizovanej hrozbe atentátu a štrajku železničiarov vyvolaného Budapešťou, usídlil pri Dunaji.

„Nejsť do Prešporka značilo zriecť sa Dunaja, Žitného ostrova,“ vyhlásil Šrobár.

O mesiac skôr, v januári 1919, sa v Paríži začala mierová konferencia. Jej neuralgickým bodom bolo vymedzenie hraníc nových štátov v strednej Európe. Maďarská delegácia úporne bojovala o celý juh Felvidéku (horné Uhry, dnešné Slovensko) a vtedajší premiér Károlyi dokonca vyhlásil, že maďarský národ „sa nikdy nezriekne bratov v Prešporku a Košiciach“.

Napokon sa ich však, po Trianone, zrieknuť museli.

Martinčania bojujú, no nevybojujú

Napriek takpovediac geopolitickej realite sa Martinčania nevzdávali. V polovici marca 1919 išla vlakom do Prahy až k prezidentovi Masarykovi „orodovať za hlavné mesto“ početná deputácia.

Tu sa dostávame naspäť k úvahe Fedora Ruppeldta, jedného zo signatárov Martinskej deklarácie. Z dnešného pohľadu sú ním spísané argumenty, prečo Martin áno a Prešporok (neskôr premenovaný na Bratislavu) nie, až insitné a úsmevné. Spomeňme pôvabným dobovým jazykom aspoň niektoré.

Úvodom Ruppeldt – súhlasne s Milanom Hodžom – zdôrazňuje potrebu zachovať „i administratívne, i kultúrno-národne, dľa možnosti i hospodársky istú samobytnosť a autonómiu Slovenska v rámci nového štátu“. Mať hlavné mesto bolo jej samozrejmou podmienkou.

„Hlavným mestom štátu Karpatmi a Dunajom ohraničeného stáva sa prirodzene, alebo zakladá sa umelé také miesto, ktoré je stredom štátu zemepisne (prírodne, hospodársky, premávkove) i národopisne,“ píše Ruppeldt, pričom dodáva, že „zemepisne, áno čisto geometricky centrálne župy Slovenska sú Turiec a Zvolen – centrálnejší je však Turiec“.

Ruppeldt vyratúva dobovú železničnú vzdialenosť miest, ktoré ašpirovali na metropolu Slovenska, od Prahy. Pretože tá má byť slovenskému hlavnému mestu „podľa možností najbližšie“. No pre Martin to nedopadlo najlepšie.

Posúďte sami: Prešporok 404 kilometrov, Trenčín 442 kilometrov, Žilina 468 kilometrov (cez Bohumín) a Vrútky pri Martine 489 kilometrov.

„Mora Slovensko nemá, splavnú rieku bude mať v Dunaji,“ píše ďalej realisticky Ruppeldt.

S argumentmi v prospech Martina to už vyzeralo zle-nedobre, Ruppeldt mal však v úvahe mohutný finiš. Dolný Turiec označil za „centrum premávky“ aj za „rečové centrum“.

„Tu práve v Turci, ktorého nárečie je od štyridsiatych rokov XIX. storočia, a iste na všetku budúcnosť pevne ustáleným literárnym nárečím“ ako „najzachovalejšia, najčistejšia a najrýdzejšia slovenská mluva medzi Západom, ktorého nárečie blíži sa k češtine, a medzi Východom, ktorého šariština stojí silne pod vplyvom poľštiny a maloruštiny,“ argumentuje Ruppeldt.

Aj „podmienky vierovyznanské a cirkevné“ sú tu podľa neho najlepšie. Je to jediná župa s približne rovným zastúpením katolíkov a evanjelikov.

V podmienkach vzdelanostných sa musel Ruppeldt vynájsť, keďže „Turiec má síce viac analfabetov než Tekov, Hont, Prešporok, Nitra, Liptov, Zvolen, ale menej než Orava, Trenčín, Šariš, Spiš, Zemplín“.

S ľútosťou píše: „Vyšších škôl síce pre neprajnosť maďarských vlád Turiec nemá“, geograficky však stojí zasa v centre Slovenska.

A tak ďalej. Kde sa nedostávalo v prospech Martina silných argumentov, tam poslúžila jeho poloha v strede. Vždy Turiec zvíťazil alebo sa aspoň dostal – obvykle so Žilinou – do finále. Ruppeldt sa vedel vynájsť aj zoči-voči argumentu o veľkosti sídiel, kde Martin, ako vieme, zúfalo zaostával.

„Veľkosť počtu obyvateľstva vo väčších mestách Slovenska je z pohľadu národného obyvateľstva len numerická, lebo práve v tých väčších a najväčších mestách na slovenskom území nemáme temer nič povedomej slovenskej meštianskej triedy, slovenskej intelligencie a slovensky národne uvedomelého robotníctva,“ píše Ruppeldt v závere úvahy.

Ktovie, žeby sa Angličania u nás inšpirovali príslovím Small is beautiful?

 

Ani Fatrín, ani Sláva, ani Kotlín

Tisova farská republika a fašizmus v roku 1945 padli. Úvahy o Martine ako hlavnom meste oživil opäť – Fedor Ruppeldt. Na pomoc mu prišiel turčiansky rodák a povstalecký veliteľ Viliam Žingor, v roku 1950 komunistami popravený.

Tentoraz biskup spísal počtom strán (14) neveľký spis, nazval ho príznačne Teraz alebo nikdy!. Upozorňoval v ňom, opäť neúspešne, na zlyhania Bratislavy v zápase proti fašizmu a ľudáctvu. Dôvodil aj overeným argumentom o bezpečnejšej polohe Martina vo vnútrozemí. Prístup k Dunaju opäť rozhodol.

Začiatkom júla 1945 síce na svojom zjazde Demokratická strana podporila požiadavku premiestniť metropolu do Martina, komunisti to však odmietli. Okrem iného, Gustáv Husák pochádzal z bratislavskej Dúbravky…

Predstavitelia Turca sa opäť nevzdali. V roku 1946 oživili plány postaviť nové hlavné mesto – v priestore medzi Martinom, Vrútkami a Sučanmi. Kníhkupec, nakladateľ a publicista Július Kustra (1884 – 1943) už vymýšľal jeho názov.

Ani invenčné mená ako Fatrín, Sláva či Kotlín mu nepomohli.

Martin sa masívne rozrástol až za socializmu, čo už je však iný príbeh.