Denník N

Snáď si Donia nebude nič pamätať. So sýrskou rodinou som prešla cez Maďarsko

Aj toto trojmesačné dieťa z Afganistanu je už šťastne v Nemecku. Foto - AP
Aj toto trojmesačné dieťa z Afganistanu je už šťastne v Nemecku. Foto – AP

Toto je príbeh sýrskej rodiny, ktorá sa v pondelok ráno zobudila po dlhej ceste v Rakúsku.

Shiyar ide cez koľajnicu, kráča pozdĺž nej ako ostatní z masy ľudí. Toto je posledná otvorená hranica. Maďarská vláda v utorok obopla celú svoju zelenú hranicu plotom, zatvorila jej poslednú bránu a zakliesnila ďalšie rodiny, ďalších prichádzajúcich, v susednom Srbsku.

Shiyar ešte prešiel ostnatou bránou. Prešla celá jeho rodina, kráčajú a usmievajú sa pred kamerami.

Novinári zistili, že existujú koľaje v maďarskej Röszke v čase, keď má trať prestať fungovať. Doteraz po nej prechádzal motoráčik do srbského Horgoša, dvakrát do dňa. Každú hodinu cez deň po nej prechádzali neprestajne utečenci do Maďarska, pretože predstavovala ľahký kompas až do Segedína, prvého veľkého mesta.

Od utorka tadiaľto neprejde nič. Ani ľudia, ani vlaky.

Donia, na rukách ju drží otec. FOTO - AUTORKA
Donia, na rukách ju drží otec.

Na rukách

Malá Donia je nádherné dieťa. Visí z otcových rúk, kým prejdú všetky koľaje až do improvizovaného tábora dole v dedine Röszke. Spí. Otec ju drží tak, ako otcovia radi nosia svoje deti, keď zaspia na gauči alebo v aute. Nosia ich do postele. Donia posteľ nemá, otec ju drží v rukách a chodí už piatu hodinu. Spí a nevyrušuje ju nič, na pohladenia v spánku je zvyknutá.

Rodina čaká v rade, najprv sa nevie, v akom. Na cestách je dôležité všímať si rady. Buď čakajú na jedlo, alebo na odvoz ďalej, preč z jedného neznámeho miesta na ďalšie neznáme.

Ukáže sa, že rady čakajú na autobusy, ktoré sa pri nich pristavujú v pomalých intervaloch. Nikto nevie povedať, kam idú. Ani policajti, ani dobrovoľníci.

Často sa zdá, že utečenci sú len masa, a občas je ťažké tejto ilúzii nepodľahnúť. Cez Horgoš a Röszke prešlo za posledné dni toľko ľudí, že je takmer nemožné v nich hľadať osobné príbehy. Je nemožné im pomáhať jednotlivo, zahrať sa s deťmi, kým čakajú na policajné autobusy. Prišli húfy ľudí, ktoré menia ráz krajiny. Tisíce stôp v poliach. Menia mestá a dediny. Migrácia prešla dedinou Röszke ako stroj, už nevyzerá ako predtým.

Odkedy chodia migranti ulicami dedinky, domáci si nehovoria dobré ráno, ale koho kde videli, na ktorom poli. Sediac na terasách pri pive v lete sledovali reťazce ľudí s veľkými batohmi na chrbtoch. Prechádzali dedinou akoby nič, dedinčania si nakoniec zvykli.

Po divokom festivale

Potom sa začalo na utečencoch zarábať. Eurá za záchod, nejaké vody za centy, tarify sú rôzne. Voda je všade zadarmo, ale len keď ste Maďar.

Taxíky sa pristavovali blízko hranice, niekedy hneď pri koľajach, ktoré sú teraz rozdelené plotom. Ľudí nosili za 400 eur do Budapešti, niekedy ich zmlátených vyhodili za prvým väčším mestom. Stalo sa to veľakrát. Niektorí dedinčania pomáhali, bolo ich málo. Iní chodili po utečencoch zbierať veci, ktoré potom predávali po bazároch.

Teraz Röszke vyzerá ako po divokom festivale. Všade stany, po zemi tisíce unavených ľudí. Niekedy nerozoznať dobrovoľníka od migranta, keď prší, blato je po kolená, všetci sa v studenej špine brodia rovnako.

Doteraz tu nikoho nebolo. Ani novinárov, ani dobrovoľníkov. Migranti koľajnicami ticho prechádzali stále, svet o nich nevedel. Za koľajou ich čakali policajti, bližšie pri nich pašeráci. Bol v tom systém, ktorému nikto nerozumel. UNHCR prišlo až na záver. Iné organizácie tiež, aj dobrovoľníci až vtedy, keď sa hranica zatvára.

Na srbskej strane nie je nikoho. Iba zopár osôb, ktoré pomáhajú z vlastných síl alebo rozdávajú milodary iných dobrých ľudí, čo osobne neprišli až k hranici. Na oboch stranách visí rovnaký tieň. Nulová pomoc od srbskej vlády, nulová pomoc od maďarskej.

Rodina Donii to ešte stihla, po novom cez maďarsko-srbské hranice neprejde nik. FOTO - TASR/AP
Rodina Donie to ešte stihla, po novom cez maďarsko-srbské hranice neprejde nik.  Foto – TASR/AP

Tisíce naraz

Migranti prúdia intenzívnejšie ako predtým, prichádza ich naraz tisíce. Všetci vedeli o tom, čo chystá maďarská vláda. Trvácny zámok na hranici, ktorá ich bude čoskoro považovať za kriminálnikov, sa už pomaly zatvára. Stačilo si sadnúť na jedno miesto a prichádzali.

Kúsok sveta v Maďarsku – Sýria, Irak, Bangladéš, Pakistan, Afganistan, Kongo, Eritrea, Kamerun, absurdný pocit. Všetci prišli do Únie, myslia si, že sú tu ľudia, ktorí im pomôžu. Že je táto spoločnosť lepšia, že je pre nich dobrá.

Rodiny, deti, dospelí muži, skupiny žien bez mužov. Donia s otcom a tetami a ujkami. Veľa iných detí. Všetkým sa podarilo preniknúť hranicou ešte predtým, ako bránu v pondelok v noci maďarské úrady, policajti a vojaci zapchali zhrdzaveným vagónom obohnaným ostnatým drôtom.

V utorok zatvára všetky hranice, nepúšťa nikoho. Po stranách hranice sa zasekli ľudia. Migranti, novinári, dobrovoľníci, všetci majú na chvíľu rovnaký osud.

Stratila matku

Donia mala kedysi mamu, volala sa Maria Kadour a musela to byť krásna žena, pretože dieťa má výnimočnú tvár. Má jeden a pol roka, hrá sa v bahne, pretože inde sa veľmi nedá. Keď sa unaví, sedí na betóne, sedí v strede radu, ktorý čaká na autobus do neznáma.

Dlho nevydrží, neobstojí bez pohybu, vešia sa na ľudí, stále sa chce hrať, stále chce niečo jesť, niečo robiť. Shiyar, jej otec, si trhá vlasy, niekedy nevládze. Ale usmieva sa a hovorí, že Donia je jeho anjelik.

Toto dieťa prešlo zo Sýrie dlhú cestu, ktorá sa začala stratou matky. Maria Kadour umrela v bojoch v Kobani, kurdskom meste v Sýrii. Je civilnou obeťou vojny, za ktorú nemôže. Rodina sú Kurdi, ako o sebe hovoria, hrdý národ plný silných ľudí. Nik však nie je dosť silný, aby sa vyrovnal so smrťou milovaných. Shiyar má slzy v očiach. Vraví, že Maria je stále s nimi. Aj tu.

Po jej smrti sa vybrali do Európy. On a jeho sestra Džihan, bratia Nawroz a Hasan, sesternica Šeherezáda, malá Donia, malý Ahmad s otcom, ktorý tiež stratil manželku. V Maďarsku sú po dvojmesačnej ceste. Sú špinaví a unavení, nečudo, že sa niektorým ľuďom nepáčia. Pravdou však je, že si ich málokto všíma. Stali sa súčasťou masy.

Dostávajú pomoc, ktorá je pri takomto počte ľudí pásová. Rozdáva sa voda, nejaká sa im ujde, rozdáva sa jedlo, ktoré si zoberú. Nik z Maďarov si však nebude ich tváre pamätať. Možno sa objavia na titulnej strane nejakých novín, ako šťastne prekročia hranicu. Donia v náručí otca, nič netušiac o maďarskej politike a o tom, že ju tu v podstate málokto chce.

Autobusy prichádzajú pomaly, čakáme na ne, hoci nevieme, kam pôjdeme. Ktovie, prečo Shiyar zrazu hovorí o Kobani. Vraj to bolo pekné miesto, pred vojnou. Sýria by sa mi vraj páčila. Kobani sú teraz prázdne konštrukcie, sivé základy domov, popol a dym. Ukazuje fotku ich domova. Ruiny a obhorené latky. Všetko zničil Islamský štát.

Utečenci o svojich domovoch rozprávajú radi, aj keď už nestoja. Hovoria aj o svojich blízkych, aj keď už nežijú. Maria je stále s nami.

Donia je neúnavná a autobusy stále neprichádzajú. Medzi utečencami sa šíri klebeta, že idú priamo do Nemecka, vraj to majú od policajtov. Neskôr sa ukáže, že to nie je pravda. Nemecko má aj tak zatvorené hranice a o rovnakom kroku uvažuje Rakúsko.

Migrants sleep while waiting in a bus before being taken by Hungarian police to board a train to the Austrian border, in Roszke, southern Hungary, Tuesday, Sept. 15, 2015. With Hungary cracking down, desperate people fleeing Syria, Afghanistan and elsewhere struggled to make it into the country, hoping to reach Western Europe before it was too late. (AP Photo/Muhammed Muheisen)
Utečencov prevážajú po Maďarsku v autobusoch MHD. Foto – TASR/AP

Autobusy MHD

Stmieva sa. Približujeme sa k autobusu, ktorý bežne premáva po Segedíne ako MHD. Je strašne nepohodlný.

Dostávame sa dnu po asi troch hodinách státia v rade. Stále nikto nevie, kam autobusy idú, policajti nehovoria po anglicky, migrantom vysvetľujú všetko po maďarsky a potom sa rozčuľujú, keď nerozumejú. Vyrážame.

Autobus jazdí asi pätnásť minút a už stojí pri záchytnom tábore. Všetci sme prekvapení, policajti hovorili o Nemecku ako o absolútnej istote. Vidíme hangár, v ktorom nás o chvíľu ubytujú. Utečenci si na svojej ceste vypočujú mnoho klamstiev. „Hovoria, nebojte sa, nastúpte, bude dobre, a potom nás dajú do tábora,“ hovorí Shiyar.

Má pravdu, policajti neboli úprimní. Za cenu udržania poriadku ľudí zavádzali. Potom ich držali v podchladenom autobuse ďalšie hodiny. K táboru sme prišli asi o desiatej večer, do hangára nás pustili o pol šiestej ráno, keď sa už brieždilo. V MHD sa nekúrilo. Deti plakali. Ženy chodili na toaletu za autobus, niektoré nasilu vydržali, pretože nechceli chodiť nedôstojne v sprievode polície.

Málokoho púšťali dole z autobusov. Muži si občas zapálili. Ľudia nedostali žiadnu vodu ani jedlo. Nik nedostal vysvetlenie, prečo musí sedieť sedem hodín v studenom autobuse. Toto už nie sú letné noci, september je chladný.

Donia, našťastie, spí, nerušene. Rodina ju zabalila do jedinej deky, ktorú mala v taške. Vyzuli jej topánky, otec jej bosé nohy drží v dlaniach, aby neprechladla. Celých sedem hodín.

Vchod do tábora je odporný, ľudí prehľadávajú, unavených utečencov cynicky komentujú v maďarčine. Ľudí zatvárajú do ohrád, dostávajú náramky s číslami. Novodobé zoznamy. Z ohrady je ťažké sa dostať, nikoho nechcú púšťať von. WC sa mi podarí dosiahnuť dvakrát za 13 hodín pobytu. Jedlo sa rozdávalo raz. Ľudia sú podchladení, policajti nemajú žiadne deky.

V hangári

Vidno, že aj im je ľúto, keď vidia ľudí v utrpení. Nemajú im ako pomôcť. Do záchytného tábora vláda dobrovoľníkov nepúšťa, aj keď sa o to snažia už mesiace napríklad aj ľudia z organizácie MigSzol.

Na matracoch, ktoré sú buď na zemi, alebo na tvrdých kovových konštrukciách, spalo už tisíce ľudí. Nemusíme na to poznať spoločenskú situáciu, dokazujú to prepotené kruhy na povrchu.

Nemožno si vyberať. Spíme na deke na špinavej zemi, vyberáme si miesto, ktoré najmenej smrdí. V hangári neustále svieti svetlo. Sme v sektore A. Cítim sa ako v minulom storočí, snažím sa myslieť na to, že je to len dočasné, že aj tí policajti určite nechcú, aby tým ľuďom bolo zle. Že si to vyžaduje situácia, ktorá je akútna.

Ľudia si však zaslúžia aspoň vysvetlenia. Nikto nikomu nepovie prepáčte, je vás tu veľa, preto sú rodiny v jednom priestore s mužmi a ženami. Nik nepovie ospravedlňujeme sa vám, že nemáme deky, aj nám je to ľúto, nestíhame, sme zúfalí. Majú to v tvárach, ale nevyslovia nič.

Utečenci potom maďarských policajtov neznášajú. Ľudia začínajú mať prvé horúčky, je zima. Deti sa pocikávajú, policajti nemajú plienky. V tábore je v tej chvíli 3 000 ľudí, ale to my nevieme. Vidíme len stenu hangára a neochotných policajtov, ktorí sa na ženu hnevajú, keď chce ísť na toaletu. Únava na oboch stranách. Nik by nechcel byť policajt v hangári v Röszke. Ale najhoršie sa nakoniec majú utečenci, ktorí sú pred úradmi bezbranní.

Maďarská vláda obhajuje nové zákony a nový plot od začiatku jedným argumentom. Za Európsku úniu vraj robia jej prácu, keď utečencov registrujú na svojom území. Berú im odtlačky prstov, nahadzujú do zoznamov. Na základe dublinskej dohody by sa potom títo utečenci mohli vrátiť do Maďarska, keď ich napríklad Nemecko odmietne.

Ubytovacie zariadenie pre utečencov v tábore pri Rözske. FOTO - AUTORKA
Ubytovacie zariadenie pre utečencov v tábore pri Rözske.

Na ceste do Rakúska

Nik z 3 000 ľudí, ktorí boli v sobotu a nedeľu v tábore v Röszke, sa však do Maďarska nevráti. Darmo maďarská vláda hovorí, že si plní povinnosť. Neplní.

Počas nedeľnej noci naplnila autobusy smerujúce z Röszke na rakúsku hranicu 3 000 ľuďmi bez mena. Segedínska MHD viezla trinásť hodín ľudí cez krajinu, prešli sme ňou ako duchovia. Opäť nik nevedel, kam autobusy smerujú. Čo by sa stalo, keby jeden autobus zmizol?

Sme opäť vo svete, kde ľudia môžu stratiť identitu. Keď môžu tisíce ľudí bez vysvetlenia úrady previesť celou krajinou, bez slova a pomoci. Svetlá sa hneď zhasli, šofér chcel, aby všetci pokojne spali, kým dôjdu do cieľa.

Spali len deti. Spala Donia, ktorá na kolenách svojej rodiny nahlas vydychovala, nohy v dlaniach otca. Usmievala sa zo sna. Dospelí fajčili a sledovali, čo sa deje. Tváre prilepené na oknách, celých dvanásť hodín. My nevieme, čo je to strach.

Heilegenkreuz. Rakúsko

Brieždi sa, Doniu hladím po vlasoch a vystupujeme z autobusu. Deti stále spia. Donia je v Rakúsku, ale to ešte nevieme. Zvyklo ma hnevať, keď sa utečenci pýtali, kde sú presne. Hovorila som si niečo ako „chlapci, aspoň toto by ste mohli vedieť,“ ale, samozrejme, pomohla som. Moje prvé kroky z autobusu viedli za policajtom.

„Prosím vás, kde sme?“ Heilegenkreuz. Rakúsko. Je vás tritisíc, Maďari vás priviezli bez oznámenia. Použil slovo transport, asi si to neuvedomil. Chceli využiť otvorené rakúske hranice, rýchlo, kým sa dá. Vedeli, že čochvíľa ich zatvoria.

Rakúšania sú vykoľajení, ale všetko zvládajú lepšie ako Maďari. Je tu pomoc takmer okamžite. Ľudia ležia na zemi, na tráve a na betóne, policajti vytvárajú skupinky. Obiehajú celý priestor a ospravedlňujú sa za situáciu, ktorá bola nečakaná. Ubezpečili utečencov, že im všetkým pomôžu.

Donia sa prebúdza. Prvýkrát vidí rakúske hory, okolo sú lesy, je tu vlastne krásne. Keby nebolo tej únavy. Dieťa rýchlo nachádza energiu, znovu všetkých trápi. Donia je čarovná a verím, že sa v Nemecku vynájde, ak sa tam raz dostane. Hrá sa s deťmi a nevie, akú cestu má za sebou.

Všetci dúfame, že si nič z tejto cesty nebude pamätať. O tomto je prvý rozhovor kurdskej rodiny za hranicou vytúženého Západu.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Migrácia

Svet

Teraz najčítanejšie