Denník N

Nie amatérske porno. Nemravní sú fašisti a pokrytecká spoločnosť, hovorí filmár Radu Jude

Foto - Micro Film/Silviu Ghetie
Foto – Micro Film/Silviu Ghetie

S tohtoročným víťazom filmového Berlinale o sexizme, fašizme a vizuálnom smogu.

RADU JUDE, jeden z najznámejších a najoceňovanejších rumunských filmárov, prepája komédiu s temnými stránkami tamojších dejín. Za svoju novú snímku Smolný pich aneb Pitomý porno si odniesol z festivalu Berlinale tohtoročné ocenenie Zlatý medveď. Je to príbeh učiteľky, ktorá čelí šikane a problémom v zamestnaní za erotické video, ktoré nedopatrením unikne na internet. Film sa nakrúcal počas pandémie, herci mali nasadené rúška. Vrcholí hádkou na rodičovskom združení, ktorá rafinovane a pritom zábavným spôsobom odkrýva sexizmus a pokrytectvo rumunskej spoločnosti, jej vulgárnosť, agresivitu a sympatie k fašizmu.

„Nadávať na komunizmus je v Rumunsku dovolené. Skutočným tabu je fašizmus,“ vysvetľuje režisér. Smolný pich aneb Pitomý porno príde do našich kín 10. júna, staršie filmy Radu Judeho sú dostupné na webe DAFilms.

Viete o nejakom skutočnom prípade, keď za súkromné sexuálne aktivity šikanoval učiteľku zamestnávateľ?

Samozrejme, deje sa to a nielen v Rumunsku. Podobné kauzy poznáme z Holandska, Chorvátska či z Česka. Učiteľku vyhodili, lebo si privyrábala erotickým chatovaním cez webkameru, učiteľ mal problémy za svoje videá zo swingers párty a podobné prípady. Nie sú vôbec ojedinelé a bude ich pribúdať, čím viac času ľudia trávia v digitálnom priestore.

Hrdinka vášho filmu musí čeliť situácii, keď unikne na internet amatérska nahrávka jej domáceho sexu. Dokážete si predstaviť rovnaký príbeh, lenže s mužským hrdinom?

Dobrá otázka. Nie je to tak, že by som si nevedel predstaviť tento príbeh s mužom. Muž by však určite čelil menšiemu tlaku od okolia, ako keď to isté urobila žena. Spoločnosť používa na mužov a ženy dvojaký meter.

Je rumunská spoločnosť až tak veľmi sexistická?

Extrémne. Je v nej toľko sexizmu a mizogýnie, že tam hnutie MeToo nemá šancu na úspech. Je až desivé, ako veľmi je sexuálne násilie tolerované. V Rumunsku sa dokonca stávajú prípady, že tamojšie súdy oslobodia ľudí, ktorí spáchali sexuálne násilie na deťoch.

Keď sa hrdinka prechádza po Bukurešti, kamera mesto zaberá spôsobom, že mi to pripomína Bratislavu. Rovnaký nevkus a vizuálny smog, agresívne reklamy na fasádach, rovnaké rozbité a rozkopané chodníky a cez ne arogantne parkujúce džípy, schátrané pamiatky a historické budovy. Neviem, či som inde videl lepšie zachytenú našu postsocialistickú mizériu.

Snažil som sa ukázať, že za tými budovami a dverami príbytkov, za nevkusom a neporiadkom, sú určité spoločenské hodnoty. Mesto totiž nie sú len budovy – sú to ľudia, ktorí v ňom žijú. Bukurešť vyzerá tak, ako vyzerá, lebo bola napoly postavená a napoly zbúraná za Ceaușescovej diktatúry. Občania nemohli hovoriť do toho, ako má ich mesto vyzerať. Škaredé bolo už predtým a režim ho urobil ešte škaredším. Potom, po revolúcii, neprišlo zlepšenie, ešte sa to zhoršilo. Rumunská spoločnosť si osvojila individualizmus, keď sa má každý starať hlavne sám o seba, takže o verejné priestranstvá sa nestará nik.

Keď ste teraz majiteľom obrovského džípu, berie sa to tak, že ako silnejší máte právo parkovať na priechode pre chodcov a zaberať im miesto. Tragické na tom je, že už nie je diktatúra, nik nás k tomu nenúti. Dnes máme demokraciu, sami sme rozhodli, že si mesto zničíme a zahltíme nevkusom. V tomto zmysle sú bukurešťské ulice verný obraz Rumunska. Mesto predsa nie je iba zhlukom budov, ale je to ekonomická a spoločenská štruktúra.

Ak sa chceme niečo o spoločnosti dozvedieť, stačí sa pozorne prechádzať po ulici?

Myslím si, že áno. V prípade, že máte pozorné oko, môže byť obyčajná prechádzka po meste jednou z podôb sociologického poznania. Ako hovoril Walter Benjamin: o tom, aké hodnoty spoločnosť vyznáva, sa najviac dozviete, keď sa budete hrabať v jej odpadkoch.

Najlepšie filmy o tom, čo bol komunizmus, vznikajú v rumunskej kinematografii. Niektorí hovoria, že je to preto, lebo Ceaușescov režim bol taký tvrdý a revolúcia taká krvavá, že sa s ním umenie musí tiež vyrovnávať bez milosti, tvrdo.

Niečo na tom bude. Na druhej strane mám problém s lacným antikomunizmom a filmami, ktoré všetko zlé zvaľujú na komunizmus. Nie že by sme nepotrebovali kritické diela o Ceaușescovej ére. Potrebujeme ich.

No treba si priznať smutnú vec, ktorou nechcem diktatúru ospravedlňovať, akurát to vždy tak býva v každej diktatúre, že nájdete aj veci, ktoré boli dobré. Napríklad

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Filmy

Kultúra

Teraz najčítanejšie