Denník N

Kríza štvrtiny života. Ako dvadsiatnici strácajú pôdu pod nohami a prečo je také ťažké dospieť

Ilustračné foto – Unsplash/freestocks
Ilustračné foto – Unsplash/freestocks

Aj keď sa o nej toľko nehovorí, kríza štvrtiny života dokáže byť rovnako intenzívna ako kríza stredného veku. Rozdiel medzi nimi je však zrejmý – zatiaľ čo päťdesiatnici sa túžia zbaviť stereotypu, u dvadsiatnikov sa svet, ktorý mal pevné hranice, rozpadol na milióny možností. A žiadna predvídateľná stabilita neexistuje.

„Je to hranica bolesti a utrpenia, ktorá delí chlapcov od mužov,“ povedal raz legendárny československý bežec Emil Zátopek. Športovec toho asi o bolesti vedel dosť – z obyčajného robotníka v Baťovej obuvníckej továrni by sa bez nej stal atletickou legendou a štvornásobným olympijským víťazom asi len ťažko.

Keď pred desiatkami rokov Zátopek hovoril o bolestivej a útrpnej hranici sprevádzajúcej prechod do dospelosti, celkom určite nevedel, že jedného dňa bude mať fenomén, ktorý opisuje, vlastné meno – „kríza štvrtiny života“ (v angličtine quarter-life crisis – pozn. red.).

Rozhodne sa nevzťahuje len na mladých mužov a budúcich olympijských víťazov. Kríza štvrtiny života sa môže dotknúť každého, kto jednoducho dospieva – do koho odrazu narazila dospelosť, komu realita vonkajšieho sveta búra mladícke predstavy a kto stojí hneď pred niekoľkými zásadnými otázkami vlastného bytia.

Kým som bol doteraz? Kým chcem byť v budúcnosti? A ako mám zvládnuť všetko, čo ma čaká, bez toho, aby som stratil seba samého?

Hoci sa o kríze štvrtiny života hovorí omnoho menej ako napríklad o kríze stredného veku, ide o fenomén, ktorý trápi množstvo mladých ľudí a okrem bolesti a utrpenia sa taktiež spája so stratou ideálov, s pocitom hanby, nepochopenia, zlyhania, a k tomu všetkému aj s hlbokým pocitom existenciálnej neistoty.

Prečo dokážu byť dvadsiate roky života tak veľmi ťažké? Čo presne sa to s našimi životmi v tomto období vlastne deje? A ako o kríze štvrtiny života hovoria tí, ktorí ňou sami prechádzajú?

Nevieš, že padáš

Svoje prvé predstavenie Veronika Loulová režírovala, keď mala asi päť rokov.

„Šli sme raz s dedkom na Oravu. Uprostred cesty sa nám pokazilo auto, tak ma nechal na benzínke, kým to nevyrieši. Keď sa vrátil, ja som už

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Duševné zdravie

Vzťahy

Rodina a vzťahy

Teraz najčítanejšie