Milan Šútovec: V Martine išlo akože o národ, na Vrútkach o to, aby spoľahlivo jazdili vlaky

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, dva týždne sme v Martine.

Narodili ste sa síce v Martine, ale v mladosti ste žili v blízkych Vrútkach. Dokedy?

Do svojich trinástich rokov, potom sme sa presťahovali do susednej Priekopy, asi o 1300 metrov ďalej – tam som žil do osemnástich. Do Martina som chodil na gymnázium, vtedy sa to zariadenie volalo jedenásťročná stredná škola. Na štúdiá do Bratislavy som odišiel koncom leta 1959 a už som sa do Turca nevrátil.

V štyridsiatych a päťdesiatych rokoch Vrútky ani Martin už neboli dedinami…

To iste nie. Martin mal štatút mesta od polovice štrnásteho storočia, pár storočí bol župným mestom, ale jeho prostredie bolo do konca devätnásteho storočia, aj dlhšie, také… polodedinské. Vrútky sa zo zemianskej kuriálnej obce začali formovať na mesto v posledných dvoch desaťročiach devätnásteho storočia a dosť dlho boli potom svojím spôsobom mestskejšie ako Martin. Ešte aj Vrútky môjho detstva mali napríklad dva-tri hotely, kým v Martine bol len jeden-jediný.

Čím to bolo dané? Blízkosťou železnice?

Martin tiež ležal a leží pri železnici, ale Vrútky boli svojou povahou a podstatou industriálne a železničiarske mesto s pestrým národnostným zložením. Slováci, Maďari, Nemci, Poliaci, Česi. Od 1873 tam je veľká opraváreň železničných lokomotív a vozňov a tá mala potrebu veľkej škály rôznych profesií, od písmomaliarov cez kovoobrábačov, elektrikárov, zlievačov, montážnikov až po jemných mechanikov – takže sa tam usadzovali odborníci z celej monarchie. Okrem toho boli Vrútky významným a rušným železničným uzlom s veľkou stanicou a značným pohybom ľudí a potrebou služieb pre nich. V Martine bola síce fabrika na stoličky, celulózka, tlačiareň, pivovar, možno aj niečo inšie, ale dlho to bolo skôr mesto národoveckej inteligencie než mesto robotníkov – riešili sa tam samé dôležité a vznešené veci. Tam išlo akože o národ, na Vrútkach o to, aby spoľahlivo jazdili vlaky. Keby som to mal povedať prirovnaním, tak Vrútky boli skôr taký ľudový žáner, opereta, Martin skôr opera, niečo pre inteligentov, niečo vznešené… Asi mi to prirovnanie napadlo aj preto, že na Vrútkach žil skladateľ operiet a populárnych piesní typu Nesmúť za mnou, miestny rodák František Kováčik-Podmagurský. A operety sa v meste naozaj hrávali. V Martine bolo, samozrejme, múzeum, Matica, tlačiareň, redakcie, spolky, od slovenského štátu aj profesionálne divadlo, takže tam bolo dosť zamestnaní pre inteligenciu. A samozrejme, už od monarchie tam bola aj nemocnica, kde som sa narodil.

Existovala medzi týmito mestami rivalita?

Zrejme áno. Keď sa v roku 1949 mestá zlúčili a začalo sa to volať Martin-Vrútky, robilo to zlú krv najmä na Vrútkach, ľudia frflali. Martinčania si zase chvíľu namýšľali, že z Martina ide byť veľkomesto. Ale okrem úradov, nemocnice a stredných škôl Martin nebol pre Vrútočanov veľmi príťažlivý, na väčší nákup alebo na nejaký skutočne mestský zážitok – do obchodného domu alebo do lepšieho podniku – si aj tak museli odskočiť do Žiliny, lebo v Martine nič také nebolo – sám som napríklad chodil korčuľovať na žilinský zimný štadión. Za mojich čias Martin nemal napríklad ani plaváreň, ani umelý ľad, ale zato mal pár nevzhľadných budov, kde kedysi bývali Vajanský či Francisci. Dosť nepraktické, však? Ale potom postavili Stalinove závody, neskôr, samozrejme, všelijako premenúvané: Zbrojovka, výroba tankov. To postavenie Martina zmenilo. Ono taký aj bol politický účel – komunisti chceli staré národovecké hniezdo premeniť na takzvane robotnícku pevnosť. Aj sa im to podarilo, ale mestu to na kráse nijako veľmi nepomohlo.

Okrem toho, že sa v Martine začala zbrojná výroba, bola v meste aj veľká posádka.

Áno, boli tam už od prvej republiky dvoje kasárne, „dolné“ na takzvanom Dolumestí a „horné“ pod Stráňami či na Podháji, skrátka, vedľa pivovaru. V tých dolných bolo za mojich čias Delostrelecko-technické učilište, kde nejaký čas študoval aj istý Alojz Lorenc. V horných kasárňach boli tankisti. V meste bolo obrovské množstvo vojakov, dodnes je tam kopa penzionovaných dôstojníkov.

Bola tam po roku 1968 aj sovietska posádka?

Nie, najbližšia bola tuším v Ružomberku. Ale v strojárňach bolo zrejme dosť sovietskych poradcov, ktorí dozerali na licenčnú výrobu tankov – a tí mali veľa kamarátov medzi činiteľmi strojární i medzi vojakmi.

Čo urobil s Martinom útlm zbrojnej výroby?

Pozorujem to len z diaľky, nežijem tam už vyše šesťdesiat rokov. Pri občasných návštevách som mal v posledných desaťročiach dojem, že to mesto len prešľapuje na mieste a doteraz sa z krachu strojární celkom nespamätalo. Ale zrejme mu dobre robí, že tam vzniklo univerzitné prostredie so všetkým, čo k tomu patrí – od liberálnejšej atmosféry a študentského života až po vedecké a pedagogické kariéry.

Z toho, čo hovoríte, teda Martin nepôsobí ako polodedina.

Nie, už tak nevyzerá. Keď som hovoril o polodedinskom prostredí Martina, mal som na mysli obdobie medzi rokmi 1861 a 1918, presnejšie medzi Memorandom a Deklaráciou. To boli dva významné „martinské“ zásahy do slovenských dejín. Na starých fotkách vidieť, že to vtedajšie prostredie má veľmi málo mestských prvkov a čŕt. Župný dom, Národný dom, múzeum, Matica slovenská, Tatra banka, Mudroňovský dom… Žalostné námestie so sedliackym dvorom a s kováčskou dielňou, žalostná železničná stanica – dodnes je žalostná. Medzi vojnami sa Martin významne pomeštil, vyrástlo tam viacero reprezentatívnych stavieb, dobudovala sa nemocnica, vyrástla moderná tlačiareň, postavili sa pekné školy, spolkové budovy… A najmä tam v tom čase žilo mnoho významných kultúrnych a umeleckých osobností, spisovateľov, maliarov. Dodnes však vidieť, že Martin nemá zložitú urbanistickú štruktúru, je to prakticky jedna dlhá hlavná ulica, dve-tri paralelné a niekoľko ďalších ulíc, ktoré ich križujú. Všetky obchody sú na hlavnej ulici. Našťastie, je tam pekná terénna terasa, kde sa podarilo postaviť reprezentatívnu budovu Slovenského národného múzea a vedľa krásnu funkcionalistickú budovu gymnázia od slávneho architekta Bohuslava Fuchsa, Štefánikov ústav a neskôr aj Národnú knižnicu. To Martinu predsa len dáva istý mestský šmrnc.

Považovali ste sa skôr za Priekopčana či za Vrútočana?

Najlepšie roky mladosti som strávil na Vrútkach, chodil som tam osem rokov do školy, mal som tam väčšinu kamarátov, a aj keď som potom ako martinský stredoškolák býval v Priekope, vždy som chodil za kamarátmi na Vrútky. V letných mesiacoch som žil na vrútockej plavárni, moji kamaráti tiež. Spolu sme chodili aj do plaveckej Športovej školy mládeže, trénovali sme plávanie aj vodné pólo. Také niečo dnes chýba, bolo to fajn, puberta hladko ubehla. Na druhej strane som fakticky na Vrútkach nikdy ani nebýval, lebo naša polovica dvojdomu, v ktorom som žil do dvanástich či trinástich rokov, v skutočnosti stála v Priekope. Vrútky boli za stenou spálne a detskej izby, začínali sa u susedov. Cez náš dom prechádzala katastrálna hranica. Tie obce sú, urbanisticky vzaté, zrastené. Keď som neskôr býval na Devínskej ceste, dole na Dlhom dieli, v záhrade sme mali hraničný kameň z čias Slovenského štátu. Na jednej strane mal vyryté SR, na druhej DR – Deutsches Reich… A oproti, na druhej strane Dunaja, bolo Rakúsko. Akoby som si tú čiaru nosil so sebou.

Detskú izbu vtedy na Slovensku asi nemalo veľa detí.

To neviem, my sme bývali v trojizbovom služobnom byte v zamestnaneckej kolónii, kde žili pracovníci železničných opravovní. Tú štvrť už pohltila fabrika, železničné dielne. Neexistuje už. Ako všeličo z Vrútok mojej mladosti. To, čo zostalo, už vyzerá ináč – Vrútky mali pôvodne taký ten uhorský secesný dizajn, ale za komunistov sa činovníci jednak chceli zbaviť meštiackeho náteru mesta, jednak si nevedeli poradiť so zložitými fasádami, tak keď ich bolo treba opravovať, jednoducho ich nechali otĺcť, budovu ohádzali brizolitom a vznikli z toho dnešné Vrútky. A navyše to neskôr panelákmi dorazil jeden slávny architekt, miestny rodák.

V jednom staršom rozhovore ste mi spomínali, že váš otec bol špecialista na parnú trakciu. Čo robil, keď zanikla?

Najprv technického námestníka, ale keď železnice dostali úlohu rozšíriť vrútocké opravovne na vari dvojnásobnú kapacitu, lebo v tom čase bolo treba opravovať dieselové i elektrické lokomotívy pre značnú časť RVHP, otec sa stal šéfom investičného odboru. Mal tú úlohu pod palcom. No a takzvaná medzinárodná socialistická deľba práce vyžadovala zbúrať kolóniu, kde sme žili do mojich trinástich, i susednú štvrť, kde som žil do siedmich rokov. Postavili tam okrem iného halu, na ktorú bol otec pyšný a hovoril o nej, že je vyššia ako dovtedy najvyššia československá fabrická hala v Plzni. Výšku bolo treba dosiahnuť vari, aby sa dali prenášať lokomotívy ponad iné lokomotívy. Keď sa to všetko dialo, už som bol dávno v Bratislave, ale po rokoch sa to ku mne vrátilo takým zvláštnym obchvatom cez Prahu. Keď som bol začiatkom deväťdesiatych rokov vo federálnom parlamente, oproti mne sedával v pléne istý Víťazoslav Moric, v tom čase predseda SNS, a ten tú fabriku sprivatizoval. Takže na mieste mojej mladosti sa stal pánom môj politický protivník. Sprivatizoval s ňou aj kus môjho detstva. Hoci vyzametal mu to vlastne môj otec… To jsou ty paradoxy.

Nejaký čas ste v opravovniach robili aj vy sám.

Robil som tam po maturite v roku 1958 až do leta 1959, neprijali ma na vysokú školu. Robil som v nástrojárni. Bola to zaujímavá robota. Najprv som len jednoduchou brúskou a pilníkom ostril sekáče na železo a pomáhal ich zakaľovať, po čase som pracoval so špeciálnymi jednoúčelovými brúskami, brúsil som frézy na drevo, na železo, vrtáky, rôzne typy sústružníckych nožov, napríklad aj takých veľmi špeciálnych, ktorými sa sústružili kolesá lokomotív. Pomáhal som pri plátkovaní nožov alebo pri kalení. Popritom som počúval reči spolupracovníkov a postupne som tratil ilúzie o názoroch robotníckej triedy na budovanie socializmu.

Ako to myslíte, že ste tratili ilúzie o názoroch robotníckej triedy?

Mnohí moji spolupracovníci mali na socializmus iný názor, než bol ten oficiálny. Boli tam síce aj niekoľkí klasickí prvorepublikoví robotníci – komunisti, ale súčasne dobrí ľudia aj dobrí odborníci. Sústružníci, strojní zámočníci, horizontkári. No ináč tam v nástrojárni bola aj zbierka takzvaných bývalých – ktorým zhabali ich firmičky a poslali ich „do výroby“, ako sa vtedy hovorilo –, bývalých obchodníkov, čašníkov, holičov a podobne. Akože triednych nepriateľov, z ktorých urobili robotníkov. Robili podobne ako ja vŕtačov, hobľovkárov, brusičov, niektorí kalili nástroje a tak. Boli medzi nimi ctitelia prvej republiky, bývalí členovia Demokratickej strany, ale aj ľudáci, bývalí slovenskí vojaci a podobne. Tí mi dali nazrieť z inej strany na problémy budovania socializmu pod vedením komunistickej strany. Uvidel som to celé aj z hľadiska obetí a protivníkov. Nielen z hľadiska ziskov, ale aj z hľadiska strát. Mal som osemnásť rokov a dosť ma to pokazilo.

Nemali byť priemyselné mestá skôr oporou režimu?

Myslím si, že aj boli. Špeciálne na Vrútkach bolo veľa komunistov, dokonca pevne presvedčených. Napokon, za prvej republiky tam pôsobili aj Klement Gottwald a Karol Bacílek. Ten druhý bol zamestnaný priamo v dielňach a moji spolupracovníci ho ohovárali, že namiesto toho, aby robil, pospával v opravovaných spacích vagónoch. Ale to bola len taká klebeta, nemohli si to pamätať.

Aký význam mala v čase vašej mladosti Matica slovenská?

Už nie veľký. Vydavateľská činnosť sa v zásade presunula do Bratislavy, spolková sa zrušila. Zostal tam literárny a obrazový archív a Národná knižnica. Moji predkovia boli za prvej republiky matičiari, ale ja som v mladosti nemal nijaký dôvod starať sa o osud Matice. To bolo mimo mňa, mňa zaujímali iné veci. Matičné archívy a knižnicu som využíval až v dospelosti ako literárny vedec.