Denník N

Problémom pravice nemusí byť iba Matovič

Ako najčastejšia prekážka vytvorenia vlády bez Smeru sa spomína Igor Matovič. Jeho pozícia sa pritom zbytočne preceňuje. Pravica navyše opakovane dokázala, že svoju vládu dokáže povaliť aj bez neho.

Autor je politológ

V ostatných týždňoch to Igor Matovič schytáva z každej strany. Bugár, Beblavý a množstvo politických komentátorov sa zhodujú na téze, že vláda Roberta Fica III. je na dosah ruky, pretože zodpovedne vládnuť so šéfom štvorčlennej strany sa jednoducho nedá. A percentá inak nepustia.

Skutočne, ak v slovenskej politike platí nejaká axióma, tak je to absencia možnosti zabezpečiť stabilnú parlamentnú väčšinu novej vláde, ak sa bude musieť spoliehať aj na poslanecké rozmary Igora Matoviča. Lenže ruku na srdce, bol by tento politik s provinčným trnavským prízvukom jediným problémom nového pravicového kabinetu? Nedávna historická skúsenosť totiž ukazuje, že nielen Obyčajní dokážu deštruovať alebo dokonca výrazne prispieť k pádu vlastnej vlády.

Problémy dokážu robiť viacerí

Problém môžu opäť vyvolať kresťanskí demokrati. Veď nebolo to tak dávno, keď len niekoľko týždňov pred novými voľbami odišli pre banálnu záležitosť z druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Výhrada vo svedomí môže byť naozaj dôležitá pre osem percent voličov (z pohľadu celej spoločnosti ešte nižšieho počtu), ale ak zvyšok koalície a zrejme aj väčšina spoločnosti má opačný postoj, názor jednej strany na takúto tému nemôže byť dôvodom na deštrukciu exekutívy.

V oveľa horšom svetle sa ukazujú slovenskí liberáli. Nechať padnúť vládu pre nejakú bruselskú tému, a to ešte v prvej polovici volebného obdobia? Možno tak blázni alebo poloblázni, povedal by Robert Fico, ale určite nie racionálne uvažujúci politici. Ak skutočne nejde o život a zvyšok koalície spolu s premiérkou principiálne trvajú na svojom pohľade, tak hlasovanie o dôvere šéfky vlády nemôže dopadnúť v jej neprospech.

Navyše, ak pád kabinetu vedie k výmene nielen vládnych strán, ale zároveň k zmene politického charakteru celej krajiny (nehovoriac o zníženom počte poslancov pobláznenej strany po predčasných voľbách). A to ešte pri predpoklade, že záchranný finančný mechanizmus ako hlavný dôvod sporu sa tak či tak, len s oneskorením pár dní, napokon schváli.

Problémy môže so sebou priniesť aj nováčik v podobe strany Sieť. Ako nám totiž história ukazuje, nové politické strany, ktoré boli schopné vo voľbách získať z nuly úroveň nad päť percent, mali v bezprostrednom volebnom období v prípade podielu na vládnutí spravidla ťažkosti so stabilitou svojho poslaneckého klubu. Nedajbože, aby zelenáč nominoval svojho predsedu za premiéra.

Preceňovaný Matovič

História teda ukazuje, že kvôli parciálnym a pre väčšinu spoločnosti marginálnym otázkam môžu niektorí pravicoví politici povaliť vlastnú vládu. Takže prečo sa ako jediný problém prezentuje len Igor Matovič?

Niekoľko mesiacov pred voľbami sa jeho pozícia, napriek prieskumom verejnej mienky, zbytočne preceňuje. Matovič totiž práve vďaka charakteru jeho „politickej strany“ nemusí byť taký problém, ako sa naoko javí.

Ak niečo v poslaneckom klube Obyčajných nefunguje, tak je to stranícka disciplína. To, čo sa dnes prezentuje ako slabosť, môže zohrávať dôležitú úlohu pri tvorbe novej vlády. Dôležité však bude, aby sa do parlamentu na kandidátke tohto subjektu dostali skutočné osobnosti, a nie iba obyčajní ľudia závislí od (svoj)vôle svojho šéfa, tak ako to bolo v prípade troch poslancov v období vlády Ivety Radičovej.

Matovičov vplyv bol počas vládnutia pravice 2010 – 2012 skutočne silný, pretože existencia vlády na čele s premiérkou s minimálnou podporou poslancov materského subjektu závisela často práve od hlasovania obyčajnej štvorice. Matovič tento fakt pravidelne zneužíval, čím si právom vyslúžil označenie nevyspytateľného koaličného partnera. Ak však voľby dopadnú tak, že dnešným opozičným stranám bude na parlamentnú väčšinu stačiť podpora niekoľkých poslancov z kandidátky Obyčajných, vláda pravice nemusí byť fantazmagóriou.

Ak by to nestačilo, Matovič má dve možnosti. Buď odíde z Národnej rady a dokáže, že jeho predstava dobre spracovanej spoločnosti nie sú len prázdne frázy na prilákanie voličov, alebo, čo je síce ťažšie akceptovateľné, ale nie nemožné, prijme vykonávanie exekutívnej funkcie. Nemusí ísť hneď o ministra vnútra, ale funkcia podpredsedu vlády bez konkrétnej zodpovednosti by preňho mohla byť riešením. Vo vláde by síce určite provokoval, podobne ako pred rokmi Ján Čarnogurský, ale aspoň by jej existencia nevisela na šnúrke od jeho gatí.

Spoločné priority

Zodpovednosť sa teda neočakáva len od Matoviča, ale od všetkých pravicových subjektov, ktoré budú zostavovať vládu. Ich správanie by nemalo byť dôvodom, aby stratili aj ten posledný náznak dôvery slovenských voličov. Táto krajina totiž dnes potrebuje zmenu charakteru politického štýlu rovnako nevyhnutne ako v roku 1998.

Volič by stabilitu vládnutia určite ocenil. Naopak, neuvážené pretláčanie parciálnych tém ako svojich programových priorít, pri ktorých sú strany ochotné povaliť vládu, prispeje k ďalšiemu prehĺbeniu nedôvery k pravicovým subjektom.

Vzhľadom na tieto okolnosti by pravicové strany uvažujúce o spoločnej koalícii mali ešte pred voľbami prijať spoločnú deklaráciu o hlavných programových prioritách, ktoré budú tvoriť nosný pilier ich prípadného spoločného vládnutia. A k nemu záväzok, že odlišný postoj k iným témam, hoc prioritný pre určitý sociálny segment slovenskej spoločnosti, nenaruší harmonické spravovanie vecí verejných a nepovedie tak znovu k deštrukcii vlády.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie