Manžela nechcela, ale dieťa áno, po umelom oplodnení v Dánsku má dnes dvojročnú dcéru

Simona Bardelčíková sa pred piatimi rokmi rozhodla, že chce dieťa. Mala 30 rokov, žila a pracovala v Bruseli, a pretože nemala partnera, jej voľba bola jasná – umelé oplodnenie.

„Nikdy mi nešlo o to, aby som bola niečou manželkou,“ hovorí Bardelčíková. „Ak by to vyšlo, fajn, ak nie, nebudem to ľutovať. Ak by som však nemala dieťa, to by mi bolo viac ľúto.“

Na Slovensku by umelé oplodnenie podstúpiť nemohla. Slovenské zákony totiž tento zákrok povoľujú len heterosexuálnym párom. Muž a žena sa musia zaviazať, že dieťa budú vychovávať, a ich mená má potom novorodenec zapísané aj v rodnom liste. Umelé oplodnenie na Slovensku nemôžu podstúpiť ani dve lesby.

Niektoré európske krajiny však umožňujú podstúpiť umelé oplodnenie aj lesbickým párom alebo single ženám. Najznámejšou krajinou je Dánsko, kde sa vďaka umelému oplodneniu narodí zhruba každé desiate dieťa.

Darcu si mohla vybrať aj podľa hlasu

„O oplodnení bez partnera som sa dozvedela pomerne skoro, krátko po vysokej škole,“ hovorí Simona Bardelčíková. „Kdesi som zachytila článok o tom, že najväčším vývozným artiklom Dánska sú spermie, tak ma to zaujalo a načítala som si o tom viac. Povedala som si, že dobre vedieť.“

Neuvažovala o tom, že by si narýchlo našla partnera a mala s ním deti. „Vôbec. Vo svojom okolí som videla viacero prípadov, keď si žena našla partnera len preto, aby mohla mať dieťa. Ale nehodili sa k sebe a veľmi rýchlo sa rozišli,“ hovorí. „Odľahlo mi, že partnera nemusím riešiť.“

Neuvažovala ani o tom, že by otehotnela s náhodnou sexuálnou známosťou. Nechce totiž klamať a ani riskovať svoje zdravie. „Využiť takto nejakého muža som nezvažovala,“ hovorí.

Na prvé sedenie o umelom oplodnení prišla Bardelčíková do Kodane v novembri 2016. Mala tridsať rokov a bola zdravá, takže dúfala, že bude stačiť, ak ju jednoducho oplodnia spermiami muža, ktorého si vyberie.

„Priniesli mi obrovský fascikel, kde boli donori s fotkami z detstva, so svojimi koníčkami a dokonca sa dal vypočuť aj ich hlas ako zvukový záznam. Na jednej strane bolo super, že mám o nich toľko informácií, na druhej strane sa mi to zdalo byť trochu príliš,“ priznáva.

Podľa čoho sa rozhodovala, kto by bol vhodným darcom? „Hľadala som muža, ktorý je dobrý v matematike. Ja som v nej príšerná, preto som chcela niekoho, kto ju vie, aby tým moje dieťa netrpelo,“ hovorí Bardelčíková. Vyberala si aj podľa toho, akí muži sa jej bežne zdajú príťažliví. Nájsť vysokého modrookého blondiaka v Dánsku nebol problém.

Päť neúspešných pokusov

Keď si vybrala darcu, čakala na to, kým prídu jej najplodnejšie dni, a opäť musela letieť do Kodane. Prvý raz oplodnenie spermiami podstúpila v máji 2017. Neúspešne. Pokus zopakovala dokopy päťkrát. „Nefungovalo to. Skúšala som aj meniť donorov, ale jednoducho to nevyšlo. Bola som na testoch, či mám priechodné vajíčkovody, ale tam nebol problém. Nebolo jasné, kde je chyba.“

Gynekologička jej teda odporučila, aby šla na umelé oplodnenie in vitro. To znamená, že jej odoberú vajíčka, tie v laboratóriu oplodnia a embryo jej vložia do maternice. S týmto krokom spočiatku nepočítala. Celého procesu oplodnenia in vitro sa bála, pretože na slovenských diskusných fórach videla informáciu, že pri odoberaní vajíčok ženy musia byť v celkovej anestézii. „Tej som sa hrozne bála. Až neskôr som zistila, že v Dánsku ju nepoužívajú. Len lokálnu anestéziu,“ hovorí Bardelčíková.

Na Slovensku sa anestézia pri umelom oplodnení skutočne využíva bežne, potvrdzuje to aj hlavný odborník ministerstva zdravotníctva pre reprodukčnú medicínu Martin Petrenko. „Robí sa to v krátkej celkovej anestézii, ktorá trvá len pár minút, robia sa v nej aj kyretáže,“ vysvetľuje Petrenko. Pre pacientku je podľa neho anestézia komfortnejším riešením, pretože ide o bolestivý zákrok. Keď však od roku 1994 do roku 2007 pracoval ako primár v brnianskej nemocnici, kde robil aj in vitro oplodnenia, pacientky neuspávali. Dostali analgetiká, ktoré im tlmili bolesť. „Nespíte, ale ste po nich trochu omámený,“ vysvetľuje Petrenko.

Ak pacientka na Slovensku nechce podstúpiť umelé oplodnenie v celkovej anestézii, podľa Petrenka sa dá s lekármi dohodnúť. „Ak pani povie, že nechce celkovú anestéziu, dá sa jej nejaké analgetikum alebo – ľudovo povedané – oblbovák a bude musieť vydržať. Ale všetko závisí od rozsahu výkonu,“ dodáva lekár.

Bardelčíková si na in vitro oplodnenie vybrala kodanskú kliniku známej pôrodnej asistentky a aktivistky Niny Storkovej, ktorej sa v Dánsku podarilo presadiť, aby umelé oplodnenie mohli podstupovať aj single ženy a lesby.

Veľmi jej vyhovovalo, že dánske kliniky majú s umelým oplodnením dlhoročnú skúsenosť a na weboch majú zverejnené množstvo informácií o svojom fungovaní. „Človek si dokáže priamo na webe vyklikať cenník, má predstavu, koľko to asi bude stáť. Jednoducho, otvorené a dostupné informácie,“ hovorí Bardelčíková.

Jej prvé in vitro oplodnenie nebolo úspešné. No druhé embryo, ktoré jej do maternice vložili na jej meniny, sa už úspešne zahniezdilo. A vďaka nemu sa jej v júli 2019 narodila dcéra.

Cena nového auta

Za umelé oplodnenie dala Bardelčíková tisíce eur. In vitro oplodnenie bez liekov podľa nej stálo dokopy asi 5-tisíc eur, päť neúspešných pokusov o oplodnenie darovanými spermiami spolu asi 6-tisíc eur. Plus letenky a ubytovanie za každú návštevu Kodane. Časť nákladov na lieky sa jej poradilo získať späť cez zdravotnú poisťovňu. „Ale spolu to bola určite cena malého auta,“ hovorí.

Za umelé oplodnenie v Dánsku zaplatila o čosi viac aj preto, lebo chcela darcu spermií poznať. Dánsko ako jedna z mála krajín zbiera o darcoch pomerne podrobné informácie, ktoré poskytuje aj ženám a párom, ktoré majú záujem o umelé oplodnenie. Je za to vyšší príplatok.

Každé narodené dieťa navyše dostane identifikačné číslo donora. „Keď bude chcieť, tak sa klinike môže ozvať s týmto referenčným číslom donora a zrejme na neho potom dostane kontakt alebo aspoň meno,“ vysvetľuje Bardelčíková. Toto rozhodnutie však necháva na svoju dcéru. „O tom, ako s ňou o tejto téme komunikovať, mám nakúpené rôzne knižky, ale zatiaľ do tej témy nedorástla,“ hovorí. Jej dcéra v júli oslávi druhé narodeniny.

Bez otca

S rozhodnutím mať dieťa Bardelčíková zaváhala len na okamih, keď v širšej rodine videla, aké je rodičovstvo náročné. Navyše ona by na to bola ako rodič sama. „Nakoniec ma presvedčilo to, keď som si predstavila, že ak nebudem mať dieťa, môj život bude vyzerať prakticky stále rovnako. Môžem síce cestovať, chodiť na dovolenky, ale v zásade sa nič nezmení. Vtedy som sa rozhodla, že idem do toho.“

Bardelčíková, ktorá aj dnes žije a pracuje v Bruseli, počíta s tým, že dieťa bude celý život vychovávať sama. „Nebudem to siliť, ak aj budeme samy, tak fajn, ak k nám niekto pribudne, takisto fajn,“ hovorí. Nemá obavu z toho, že by ako samoživiteľka svoje dieťa nedokázala uživiť. V súčasnosti má stálu prácu aj finančnú rezervu.

Očakáva, že jej dcéra sa bude na otca čoskoro pýtať, lebo v jasliach stretáva otcov druhých detí. Dcéru na tieto rozhovory pomaly pripravuje, čítajú spolu napríklad knihu s názvom Dvaja stačia. „V nej sú zobrazené len dvojčlenné rodiny, mama s dieťaťom, otec s dieťaťom. Vidí v nej, že v zime sa chodia napríklad sánkovať a je normálne, že sú len dvaja,“ hovorí.

To, ako prišla na svet, jej bude zrejme vysvetľovať pomocou ďalšej knižky. „Je v nej žena, ktorej chýba kúsok srdca, a ten kúsok našla na klinike, kde jej ho pani doktorka dala do brucha. Poviem jej, že nie všetky deti majú otcov a nie všetky deti majú zasa mamy. Ale že ona má darcu, ktorý bol taký láskavý, že sa vďaka nemu mohla narodiť.“

Prečo vlastne slovenské zákony uprednostňujú pri umelom oplodnení aj adopciách detí páry? Dôvodom je aj to, aby malo dieťa väčšiu šancu, že sa oň dokáže postarať aspoň jeden z rodičov, a teda malo širšiu opornú sieť. Nie je toto oprávnený dôvod, prečo uprednostňovať páry?

„Pamätám si na jeden rozhovor s akousi lekárkou z centra pre umelé oplodnenie, ktorej sa pýtali na oplodnenie slobodných žien. Povedala čosi, čo mi pripadalo trocha scestné, že majú akúsi morálnu povinnosť zabezpečiť, aby to dieťa malo oboch rodičov. A čo majú hovoriť ženy, ktoré partner opustí v tehotenstve?“ vraví Bardelčíková.

Rodina ju podporuje

Svojej mame Bardelčíková oznámila, že čaká dieťa, až keď už bola v dvanástom týždni tehotenstva. „Nepochybovala som o tom, že od nej budem cítiť niečo iné ako podporu,“ hovorí Bardelčíková. „Mama mi povedala, že mi akurát chcela navrhnúť, či by som nechcela ísť do niečoho takého,“ smeje sa.

Bardelčíková si uvedomuje, že umelé oplodnenie mohla podstúpiť len vďaka tomu, že má dostatok podpory, financií a ovláda cudzí jazyk. Bez toho by sa zrejme neodvážila vyhľadať v Dánsku pomoc. A na slovenských klinikách by bez partnera nepochodila. Kamarátky jej síce navrhovali, nech si na Slovensku zoženie muža, ktorý jej len na klinike podpíše papiere, že je otcom, a celý zákrok bude mať oveľa lacnejší, ale ona to považovala za nečestné a neprijateľné klamstvo.

„Celkovo mám pocit, že je lepšie byť dieťaťom od darcu ako od biologického otca, ktorý si to rozmyslí a zistí, že vlastne dieťa nechce, a odíde, či už hneď, alebo neskôr. A síce možno platí výživné, ale inak sa nezaujíma,“ hovorí Bardelčíková. „Ale čo je najdôležitejšie – dieťa potrebuje byť ľúbené a prijaté. Mamou, starkou, blízkou rodinou, rodinnými priateľmi. Moje dieťa bolo ľúbené a očakávané, ešte ani neexistovalo, takže o lásku núdzu mať nebude. Ak sa bude v jednom momente za to na mňa hnevať, tak to budem rešpektovať, zároveň však dúfam, že keď dospeje, dokáže ma pochopiť.“