Strana Za ľudí je rozhádaná a smeruje k rozpadu. Čo sa môže stať s Remišovou a čo s Kolíkovej krídlom?

Týždne sporov o mimoriadny snem a voľbu predsedníčky rozdelili najmenšiu vládnu stranu najmenej na dva znepriatelené tábory. Minulotýždňové pokusy o rokovania zlyhali a predsedníčka Veronika Remišová v súlade so stanovami, ale aj mocensky ovládla predsedníctvo.

V rozhovore pre postoj.sk označila Máriu Kolíkovú, ktorá bola v minulosti štátnou tajomníčkou na ministerstve spravodlivosti, za súčasť systému Roberta Fica a Roberta Kaliňáka. Pre kolíkovcov ide o také zásadné udalosti a výroky, že už predsedníčke verejne vypovedali lojalitu a sú pripravení odísť.

Čo čaká stranu založenú bývalým prezidentom Andrejom Kiskom, ktorý jej vedenie opustil hneď po minuloročných parlamentných voľbách? Prinášame scenáre, ktoré by mohli v strane nastať.

1. Najpravdepodobnejší scenár: rozpad spojený s odchodom veľkej časti ľudí 

Vzťahy medzi Veronikou Remišovou a stúpencami Márie Kolíkovej sú napäté tak, že je málo pravdepodobné, že dokážu ďalej spolupracovať. Remišová už zároveň vyhrala bitku o ovládnutie strany cez predsedníctvo.

Dnes má v ňom 12 z 22 hlasov, takže má pod kontrolou všetky základné rozhodnutia vrátane zvolania či nezvolania snemu, ktorý žiadajú kolíkovci. Snem môže zvolať i päť z ôsmich krajských organizácií, kľúčové rozhodnutie (určenie termínu snemu) je však aj tak v rukách predsedníctva.

Po tom, ako Veronika Remišová odmietla zvolanie snemu na leto, sú v strane ešte pokusy prehovoriť ju, aby sa snem zvolal na september či október. Predsedníčka zatiaľ odmieta aj toto riešenie.

Z predsedníctva stiahla dvoch ľudí – generálneho manažéra strany Romana Krpelana a vedúceho kancelárie Tomáša Lehotského, ktorého chce za stranu stiahnuť aj z postu kandidáta na podpredsedu parlamentu.

Remišová vraví, že vytvorenie platformy, ktoré ohlásila Mária Kolíková minulý týždeň, je predzvesťou ich odchodu a iné strany sa po vytvorení platforiem vždy rozpadli.

Čo sa bude v tomto prípade ďalej diať? V prvom rade hrozí odchod veľkej časti poslaneckého klubu. Otvorenými kritikmi predsedníčky je päť z desiatich poslancov Za ľudí (Vladimíra Marcinková, Tomáš Lehotský, Vladimír Ledecký, Marek Hattas a Ján Benčík).

No nehrozí len odchod polovice klubu. V prípade, že by kritici rozbehli sťahovanie svojich ľudí do parlamentu z exekutívy, ich počet by sa zvýšil na sedem. A pokiaľ by sa s Remišovou rozhádali ešte aj poslanci Juraj Šeliga a Jana Žitňanská, jedinou poslankyňou vernou predsedníčke by zostala Miriam Šuteková.

Čo by sa dialo po odchode poslancov

V prípade, že by strana s dvoma ministerstvami mala podporu jedinej poslankyne, prípadne troch poslancov, zákonite by sa otvorila otázka, či by Za ľudí mali mať vôbec nejaký rezort. Pre existenciu koalície je totiž najdôležitejšia otázka počtu podporujúcich poslancov, nie kto ovláda vládne strany. Napríklad SaS má na 13 poslancov tri rezorty a Sme rodina má rovnaký počet ministrov na 17 poslancov.

Takúto otázku by mohli otvoriť vzbúrenci alebo niektorý z koaličných partnerov. Kritici Veroniky Remišovej by si mohli začať nárokovať na miesto ministerky spravodlivosti, ktoré vedie ich nominantka, prípadne aj na miesto ministerky regionálneho rozvoja a žiadať otvorenie koaličnej zmluvy, aby sa stali pridruženým či plnohodnotným koaličným partnerom.

Koalícia má formálne až 93 poslancov. Martin Čepček z OĽaNO si však už mesiace hlasuje, ako chce, a jeho stranícky kolega Ján Kerekréti je dlhodobo práceneschopný. Hlasy koalície sa tak znižujú na číslo 91.

Pokiaľ sa od neho odpočíta 7 alebo až 9 ďalších poslancov, ktorí by nemuseli podporovať koalíciu vždy, SaS by sa tak stala rozhodujúcim prvkom koalície a bez jej 13 poslancov nemusia koalícii prechádzať zákony.

Komplikácie pre Remišovú

Takýto scenár by strane Za ľudí priniesol mnoho komplikácií. Prišla by zrejme okrem poslancov aj o štyroch krajských predsedov (Michal Luciak, Marek Hattas, Vladimír Ledecký a asi aj Marek Antal) a s nimi zrejme aj o časť okresných funkcionárov i členov strany.

Za ľudí nie je veľká strana, má bezmála 700 členov a aj odchody desiatok ľudí by ju mohli poznačiť.

Rozpad strany a odchod pomerne známych predstaviteľov by mohli mať vplyv aj na jej preferencie. Tie sú momentálne len v okolí 3,5 percenta. Pokiaľ by sa nedvíhali, strana by pre budúce voľby musela hľadať záchranný scenár – jej predstavitelia by museli hľadať inú stranu, za ktorú by kandidovali.

Kam by poslanci išli

Ďalší politický osud poslancov, ktorí sú kritickí k Veronike Remišovej, nie je napriek rôznym teóriám vôbec jasný a z dlhodobejšieho pohľadu nemusia postupovať jednotne.

Málo pravdepodobný je momentálne scenár, ktorý šíria niektorí politici z koalície, že by prestupovali do PS. Väčšina z nich nie je naklonená spolupráci so stranou Ireny Bihariovej. Viacerí skôr zvažujú vybudovanie nového projektu, prípadne spoluprácu so SaS.

2. Menej pravdepodobný scenár: zákopová vojna

Menej pravdepodobnou možnosťou ako odchod časti klubu a funkcionárov sa momentálne javí akési zakonzervovanie konfliktu, ktoré by mohol spôsobiť napríklad neskorší mimoriadny snem s termínom na jeseň.

O takejto možnosti sa hovorí medzi predstaviteľmi strany, ktorí sa ju snažia napriek silnejúcim rozbrojom udržať pohromade. Priniesla by však aj mesiace trvajúcu „zákopovú“ vojnu medzi oboma znepriatelenými tábormi a boj o hlasy delegátov vo vnútri strany.

S takýmto scenárom by museli súhlasiť remišovci aj kolíkovci. Hlavne z vyjadrení Veroniky Remišovej pritom vyplýva, že hrá skôr na očistenie strany od vzbúrencov, a pokiaľ by snem prebehol až po ich odchode, veľké zmeny v strane by zrejme nepriniesol.

3. Najmenej pravdepodobný scenár: zmier

Vzhľadom na to, ako sa obe strany vnútrostraníckeho konfliktu od seba každým dňom vzďaľujú, je nájdenie rýchleho kompromisu málo pravdepodobné. Nenašla sa ani zhoda na Remišovej návrhu, že pokiaľ kandidovať nebude Mária Kolíková, o post predsedníčky sa už nebude usilovať ani ona.

Kompromisným kandidátom mal byť podľa Remišovej bývalý podpredseda parlamentu Juraj Šeliga, ktorý sám o funkciu verejne záujem neprejavil. Kolíkovci odmietajú dohodu na spoločnom kandidátovi a chcú, aby na sneme kandidoval, kto chce, a delegáti nech ukážu, kto by mal byť predsedom strany.