Denník N

Mirka Ábelová: Ráno bývam hroznou matkou

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Bola novinárkou, píše básne a otvorene rozpráva o nočných morách, depresiách, sexuálnom obťažovaní, o bulvári a o tom, aké to je byť mamou.

V rozhovore si okrem iného prečítate:

  • o sexuálnom obťažovaní,
  • o tom, ako jej bolo, keď ju denne prepieral bulvár,
  • prečo pobozkala prezidenta Gašparoviča a aké to malo následky,
  • ako vytrollovala porotu v básnickej súťaži,
  • prečo musela odísť z Rádia Slovensko,
  • v čom ju zmenilo materstvo.

Aké prostredie vás formovalo?

Som jedináčik, jedni starí rodičia žili na východe Slovenska, druhí v Prievidzi, kde som aj vyrastala. Rodičia sú drevárski inžinieri, spoznali sa na vysokej škole, keď mama robila v internátnom rozhlase a otec vo vysokoškolských novinách, dokonca písal básne. Keď mal 60 rokov, vydala som mu jeho básnickú zbierku v počte 60 kusov.

Som typické akčné dieťa zo sídliska, ktoré chodilo s kľúčikom na krku a ktorému mama spúšťala z balkóna chlieb s maslom. Hrávali sme vybíjanú, skákali gumu, čo sú hry, ktoré dnešné deti asi už nepoznajú, a zároveň sme sa chodievali kúpať do rieky Nitra. Zmenilo sa to, keď sme sa neskôr presťahovali do rodinného domu. Práve som vchádzala do puberty a tým, že som stratila dovtedajších kamarátov, začala som sa cítiť dosť osamelá.

Bola to tichá či divoká puberta?

Mimoriadne divoká. Vystihuje to príhoda s mojou mamou, ktorá mi v osemnástich po jednej obrovskej hádke povedala – neželám ti nič zlé, len to, aby si mala také dieťa, ako si sama. Dodnes svojim známym, ktorí majú problémovejšie deti, rozpráva, aby sa nebáli, lebo ak ona zvládla pubertu so mnou, tak oni to dajú ľavou zadnou.

Rebelovali ste?

Okolie to tak vnímalo, ja nie. Vždy som sa dobre učila, na gymnáziu však prišli konflikty s pedagógmi. Dnes to vnímam tak, že som hľadala samu seba, cítila som sa nepochopená. Stále si myslím, že spôsob, akým nás učili, bol hrozný. Všetko sme sa mali bifľovať a len pár učiteľov nás vedelo naozaj zaujať. Mala som pocit, že tam nepatrím, lebo iný názor sa neakceptoval. Logicky z toho pre moje správanie vznikali konflikty s triednou učiteľkou.

Patril k tomu obdobiu aj alkohol a párty?

Jasné. Napriek tomu som si však celkom skoro našla vážneho priateľa, s ktorým sme sa schádzali a rozchádzali azda až do mojej dvadsiatky. Opäť to súviselo s mojím striedaním pohody a nepohody, s výkyvmi nálad. Šlo o taliansky vzťah, ktorý sa ťahal asi sedem rokov.

Súviselo to aj s depresiami?

Odmalička som mala vážny problém, ktorý sa volá nočné mory. Prvýkrát sa mi to stalo, keď som mala päť či šesť rokov. Nemám však žiadnu vedomú spomienku na to, že by som predtým prežila nejakú traumu. Naopak, mala som pohodové detstvo, nik mi neubližoval.

Až po absolvovaní mnohých sedení u psychológov a psychiatrov som zistila, že to súvisí s mojou citlivosťou na podnety z vonkajšieho okolia. Pri písaní básní alebo inej umeleckej činnosti je to asi výhoda, ale v praktickom živote je to dosť otravné. Nočné mory či desy mávam, žiaľ, dodnes.

V 18 rokoch som dokonca nevedela dva mesiace normálne spávať. Budila som sa na dlážke v kúpeľni, a s tým už boli spojené aj depresie, úzkosti a hrozné zmeny nálad. Nálady mám dodnes ako takú sínusoidu.

Zažili ste v mladosti sexuálne obťažovanie?

Slovné narážky som vždy vedela nejako odfiltrovať, prípadne, ak to nepresiahlo istú hranicu, sa na nich zasmiať. Ak to však hranicu presiahlo, vždy som sa ohradila. Ja som „papuľa“, mnoho dievčat však má strach ísť do konfrontácie, preto už aj slovné narážky vedia človekom slušne zamávať.

Keď ma niekto normálne pochválil, brala som to skôr ako lichôtku. Na druhej strane sa so mnou celý život ťahajú negatívne komentáre, ktoré súvisia s mojou postavou. Dialo sa to odmalička. A to boli situácie, keď som do konfrontácie ísť nedokázala.

O čo šlo?

Moje okolie vždy malo tendenciu riešiť môj zadok. Dnes to znie komicky, ale príjemné to nebolo. Šlo o poznámky typu „také pekné dievča a s takou veľkou riťou“, „kedy ti narástol taký zadok, doteraz som si to nevšimol“, „ešte aj Shakira má polovičnú riť“ a podobne. Od istého veku som preto mala také veľké komplexy, že som radšej cúvala z miestnosti. Neexistovalo, aby som sa pri odchode k niekomu otočila zadkom.

Robili mi to rovesníci aj starší ľudia, dokonca sa mi to stalo ešte aj vtedy, keď už som robila redaktorku v Slovenskom rozhlase. Išla som v noci z prenosu športového podujatia na námestí, kde som robila reportáž, a zrazu som narazila na nejakého chlapca s dievčaťom. Obaja na mňa začali pokrikovať, že „hej ty, veď máš riť jak Antarktída“. Vtipné je, že to dievča bolo výrazne kyprejšie ako ja.

Dodnes nerozumiem, prečo malo toľko ľudí v mojom živote potrebu komentovať môj zadok. Raz som si všetky tie hlášky, čo som o sebe počula, spísala, a vytvorila z nich básničku. Priznávam však, že ma to všetko dlho traumatizovalo.

V 16 rokoch ste sa chceli stať modelkou, nie?

To je pravda. Raz som si šla s mamou v Prievidzi kúpiť topánky a bol tam jeden pán z Talianska. Vykrikoval na moju mamu, že sa podobám na Claudiu Schifferovú a že ma má určite dať na modeling. V 90. rokoch to bola veľká téma, všetky mladé dievčatá poznali mená známych modeliek.

Veľmi mi to polichotilo, a tak som veľmi chcela robiť modelku, dokonca som napísala e-mail agentovi, ktorý objavil Claudiu Schifferovú. Uviedla som v ňom, že budem nová Claudia Schifferová, a tak ma aj s rodičmi pozval do Viedne. Vysvetlil mi, že nič také nehrozí, lebo mi chýba 10 centimetrov výšky a mám krátke nohy. Oplakala som to, ale práve tam, chvalabohu, zomrel môj sen o modelingu.

Sexuálnemu obťažovaniu ste sa nevyhli, keď ste súťažili v televíznej šou Dievča za milión.

Naozaj sa k tomu nechcem príliš vracať. Vždy, keď niekomu v spore so mnou dôjdu argumenty, začne vyťahovať túto reláciu. Pritom šlo v zásade o normálnu súťaž na obrazovkách, kde víťazka mala dostať moderátorské miesto a svoju reláciu v danej televízii.

Na druhej strane rozumiem, že ide o profilový rozhovor, a tak sa ten problém nedá celkom obísť. Kedysi som sa zaprisahala, že už o tom nepoviem ani slovo, ale dnes, po 20 rokoch, som s tým už asi vyrovnaná. Najmä neriešme, prosím, detaily.

V poriadku. Podstata bola o tom, že jeden zo sponzorov relácie vám za sex ponúkol víťazstvo.

Nechcem o tom hovoriť. Dostala som istú ponuku, tú som odmietla a celé to dopadlo zle – chytil sa toho bulvár a postavil si na tom niekoľko tituliek za sebou. Myslím si, že som bola prvá bežná smrteľníčka, ktorá sa dostala na titulku Nového Času niekoľkokrát po sebe. A dosť mi to rozvrátilo život. V tom čase som totiž bola

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Kultúra, Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie