One time demisia, next time späťvzatie

Autor je poradca ministersky spravodlivosti pre ústavné právo
a bývalý poradca Ústavného súdu

Fascinuje, že ešte vždy sa dá preraziť dno svojvôle pri dodržiavaní ústavných požiadaviek na výkon verejnej moci.

Pozdravujeme týmto súdnu radu a gratulujeme k minulotýždňovému štvrtkovému výkonu, za ktorý by sa onehdy nehanbila ani súdna rada pod vedením slabikujúcej osoby, ktorá o sebe hovorí v tretej osobe jednotného čísla (k neústavnému rozhodnutiu o nepripustení opätovnej účasti v predchádzajúcich voľbách neúspešných kandidátov na sudcov Najvyššieho správneho súdu v novej voľbe niekedy nabudúce).

V pondelok sme však boli svedkami ešte jedného pozoruhodného javu obohacujúceho tuzemskú prax nakladania s mandátom verejného funkcionára. Minister Mičovský sa totiž rozhodol stiahnuť svoju demisiu doručenú prezidentke.

Not great, not terrible, pomyslí si nejeden. Avšak po marcových majstrovstvách Slovenska v rýchlosti a hromadnosti podávania demisií začíname byť po výkone ministra Mičovského svedkami solídneho ústavného eldoráda.

Hľa, ústava!

Niekoľko nudných citácií zo základného zákona na lepšiu orientáciu:

• prezident vymenúva a odvoláva predsedu a ostatných členov vlády, poveruje ich riadením ministerstiev a prijíma ich demisiu (čl. 102, ods. 1, písm. g);
• na návrh predsedu vlády prezident vymenuje a odvolá ďalších členov vlády a poverí ich riadením ministerstiev (čl. 111 ústavy);
• člen vlády môže podať demisiu prezidentovi (čl. 116, ods. 2 ústavy);
• ak prijme prezident demisiu alebo ak odvolá člena vlády, určí, ktorý z členov vlády bude dočasne spravovať veci člena vlády, ktorého demisiu prijal (čl. 116, ods. 7 ústavy)

„Odvolávám, co jsem odvolal, slibuji, co jsem slíbil“

Ústava nestanovuje prezidentovi lehotu, v ktorej musí odvolať člena vlády, ktorý podal demisiu.

Prezident musí konať tak, aby zabezpečil riadny chod ústavných orgánov, a preto platí ústavná tradícia, že rozhodnúť o odvolaní člena vlády by mal bezodkladne, rádovo v niekoľkých dňoch, zväčša sa tak deje do týždňa.

Pokiaľ teda prezident nemá lehotu na prijatie demisie a Ústavný súd v kauze Čentéš (vec týkajúca sa namietaných prieťahov v konaní prezidenta) vyslovil, že nemožno stáť pred Prezidentským palácom so stopkami v rukách, môžeme sa dočkať istého váhania zo strany prezidenta.

Tento priestor váhania prezidenta s prijatím demisie viete ako odchádzajúci minister využiť rôzne. Môžete si vypísať papiere na úrad práce alebo dokončiť neodkladné povinnosti na ministerstve.

Ak ste však obyčajný človek, prípadne nezávislá osobnosť, môžete si ako ešte stále minister trúfnuť, nehľadiac na text ústavy (a politickú kultúru), vziať demisiu späť.

Ústava v otázke možného vzatia demisie späť alebo jej odvolania mlčí. Z ústavnoprávneho pohľadu takýto krok teda nie je prípustný, respektíve nevyvoláva odvolateľom sledované účinky.

Správne na margo ministra Mičovského poznamenáva Peter Kresák, ak hodnotí, že „jeho [Mičovského] vyhlásenie je síce fajn, ale právne to na veci nič nemení“. I Prezidentský palác číta ústavu s porozumením a hodnotí, že „ústava nepozná úkon späťvzatia demisie“.

Funkcia člena vlády nie je džob, na ktorý sa prihlásite cez pracovný portál a v prípade záujmu zo strany zamestnávateľa si poviete, že vy to teda beriete, a o pár mesiacov podáte výpoveď, ktorú na druhý deň vezmete späť.

Medzi vašu túžbu obsadiť post ministra a stoličku v budove rezortu totiž ústava (po správnosti) vsúva verejnomocenský akt predsedu vlády, a to, že vás na tento post prezidentovi navrhne.

Nie je to plezír ústavodarcu ani zbytočná obštrukcia. Opísaný proces má zabezpečiť zisk adekvátnej ústavnej legitimity takéhoto člena vlády na výkon tohto mandátu, pričom zároveň predstavuje vystopovateľný prenos výkonu moci z nositeľa na konkrétneho reprezentanta, a to aj s ohľadom na výsledky demokratických volieb.

Pokiaľ sa vám výkon mandátu zunoval, môžete svoje trápenie ukončiť ústavným verejnoprávnym jednostranným aktom (demisiou), ktorý podaním vyvoláva smerom k adresátovi (prezidentovi) svoje ústavné účinky (o nich čítaj nižšie). Neexistuje tu tlačidlo „backspace“, vôľu ste prejavili, dočasne vypožičanú legitimitu ste sa rozhodli pokorne vrátiť, ocitáte sa v demisii.

Ak minister po podaní demisie presvedčí osadenstvo na úrade vlády a v Prezidentskom paláci, že predsa len nik iný nedokáže riadiť ním zanechaný rezort lepšie než on samotný, následný postup všetkých zainteresovaných na obnovenie legitimity tohto člena vlády je ústavou predpokladaný. V takom prípade demisiu člena vlády prezident prijme, následne opätovne vymenuje túto osobu na návrh predsedu vlády za člena vlády.

Právomoc zobrať stiahnutie demisie na vedomie ústava nepozná

Ak raz člen vlády podá demisiu, prezident má plne v rukách jej prijatie alebo neprijatie.

V príčetnom spektre predstaviteľov ústavnoprávnych dišpút panuje zhoda, že neprijatie demisie zo strany prezidenta je, zdržanlivo povedané, na hrane ústavnosti, respektíve že pri štandardne (ústavným spôsobom) podanej demisii to nie je možné.

Pripomeňme, že judikatúra Ústavného súdu ponúka slušné penzum rozhodnutí ohľadne straty mandátu verejného funkcionára alebo konania/nekonania prezidenta vo vzťahu k obsadzovaniu verejných funkcií, zotrvaniu v nich a k samotným osobám vo verejných funkciách (napríklad vec Gaulieder, kauza Čentéš a pod.), ktoré ponúkajú dostatok odpovedí na otázku: „Kedy neodvolať?“

Správne (a ústavne) preto vo veci demisie ministra Mičovského koná prezidentka Čaputová. Po dohode s predsedom vlády demisiu ministra Mičovského prijala a následne vymenovala za ministra pôdohospodárstva pána Vlčana.

História pozná jeden prípad, keď sa člen vlády rozhodol vziať svoju demisiu späť (minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák v decembri 2018) a prezident (Andrej Kiska) vzal jeho rozhodnutie na vedomie a o jeho demisii nijako nerozhodol.

Aj za pontifikátu prezidenta Kisku platilo vyššie uvedené, že ústava svojím textom a duchom dáva na známosť, že možnosť späťvzatia demisie ministrom a odmietnutia demisie zo strany prezidenta nepozná.

Ústava ďalej medzi právomoci prezidenta nezaraďuje ani branie demisie a jej späťvzatia členom vlády „na vedomie“.

I keď konanie prezidenta Kisku vo veci ministra Lajčáka nebolo formálnoprávne spochybnené, nemalo by sa takéto konanie považovať za precedentné, nedajbože zakladajúce ústavnú tradíciu (aj preto si konanie prezidentky Čaputovej vo veci Mičovský zaslúži opätovne uznanie).

Pokiaľ teda bude mať v budúcnosti akýkoľvek prezident pochybnosti, či ústava dovoľuje členovi vlády vziať účinne demisiu späť, alebo bude mať za sporné, či môže alebo nemôže zohľadniť späťvzatie demisie, prípadne za sporné, či má alebo nemá povinnosť demisiu člena vlády prijať pri jej späťvzatí, prihovárame sa za voľbu ústavou predpokladaného riešenia, a to v zmysle čl. 128 ústavy obrátiť sa na Ústavný súd s návrhom na výklad ústavy.

Premiér a poriadok vo vládnom kabinete

Urýchliť rozhodovanie prezidenta o prijatí alebo neprijatí späťvzatej demisie člena vlády môže predseda vlády, ktorý je ústavou zmocnený na to, aby kedykoľvek podal prezidentovi návrh na odvolanie tohto člena vlády a vymenovanie nového člena vlády.

V takom prípade prezident nesmie váhať, a pokiaľ navrhovaná osoba na post člena vlády spĺňa ústavné podmienky, prezident ju musí bezodkladne vymenovať. To ergo znamená, že ešte pred týmto aktom musí odvolať člena vlády, ktorý podal demisiu a ktorý si to následne rozmyslel.

V tomto smere treba pochváliť predsedu vlády Hegera, ktorý nebol na ústavnoprávne dobrodružstvá ministra Mičovského dvakrát zvedavý a ktorého kroky opakovane viedli do Prezidentského paláca, kde po podaní demisie ministra Mičovského tlmočil prezidentke svoje predstavy o zložení svojho kabinetu.