Denník N

Pointa prípadu Lajčák zostala pri Mičovského demisii nepochopená

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Názor, že späťvzatie demisie je možné, je úplne legitímny a v jeho prospech existuje konzistentná a právne udržateľná argumentácia.

Autor je vedúci Katedry ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, bývalý poradca prezidenta republiky

Pondelok 7. júna 2021 priniesol nečakané oživenie debaty o (ne)možnosti späťvzatia demisie ministra. Stalo sa tak potom, čo Ján Mičovský oznámil, že svoju demisiu podanú 31. mája berie späť. Následne vydal Prezidentský palác stanovisko, že prezidentka sa rozhodla Mičovského demisiu prijať, keďže už bola doručená a „Ústava SR nepozná úkon jej späťvzatia“.

Vyberme najskôr pred zátvorku dve dôležité veci:

1. Ak si Ján Mičovský vysvetlil dva a pol roka starý prípad späťvzatia demisie Miroslava Lajčáka tak, že minister vtedy robil veci naslepo a bez toho, aby vedel, s akou reakciou sa stretnú, veľmi sa mýlil. Tento omyl mu strpčil odchod z funkcie incidentom, vinou ktorého mohol oprávnene prežívať pocit určitej hanby.

2. Ak cieľom prezidentky Čaputovej bolo dať teraz i do budúcna jasne najavo, že demisia je úkon, s ktorým sa neradno zahrávať, tento cieľ je nepochybne legitímny a správny. Niekedy je však okrem správnosti cieľa dôležité aj dospieť k nemu správnym spôsobom a vyhnúť sa zbytočným chybám.

Pondelkové udalosti prirodzene spustili vlnu komentárov. Z niektorých bolo cítiť úsudok, že prezidentka týmto napráva akúsi chybu, ktorá sa stala pri Lajčákovej demisii. Rovnako sa z nich zdalo, akoby názor, že minister môže svoju demisiu vziať späť, mal byť akými právnym „kacírstvom“. Dokonca bolo ako samozrejmosť prezentované, že Miroslav Lajčák zostal ešte viac ako rok ministrom nie v dôsledku späťvzatia demisie, ale v dôsledku nekonania prezidenta Kisku o nej. Pozabudlo sa na fakt, že z toho vyše roka, čo mal Lajčák ministrovať v demisii, už väčšinu času Andrej Kiska prezidentom nebol…

Nadobudol som pocit, že miera nerešpektovania právneho a faktického stavu vecí dosiahla takú intenzitu, že by azda bolo dobré k tomu niečo napísať. Vlastne je to nutné – aspoň pre záznam. Napokon, iste to nebola posledná demisia ministra, ktorú tento štát zažil.

Položme si najskôr dve otázky vo všeobecnosti a potom sa vráťme k prípadom Lajčák a Mičovský. Prvá otázka je, či prezident môže demisiu neprijať, druhá, či ju minister môže vziať späť.

Môže prezident neprijať demisiu?

Otázka nie je celkom hypotetická, keďže v čase „kauzy Lajčák“ éterom znelo viacero názorov právnikov, podľa ktorých bol prezident povinný demisiu prijať. Nie je povinný ju prijať a podľa mojej vedomosti o tomto závere ani nie je v ústavnoprávnej spisbe relevantná pochybnosť. Proti povinnosti prijať demisiu nehovoria len dôvody historické, ale aj argumenty platného práva.

Možno nie každý vie, že slovo minister pôvodne znamená sluha. V starých kráľovských časoch „sluha jeho veličenstva“.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Ján Mičovský

Komentáre

Teraz najčítanejšie