Filmár Ivan Ostrochovský: Kde je film o Tisovi? Mohli by Nemci dodnes nemať film o Hitlerovi?
Vo svete úspešný slovenský film Služobníci je konečne v kinách.
Problém je, že zlo niekedy vyzerá práve ako dobro, hovorí filmový režisér a producent.
Z akej ste rodiny? Komunisti, disidenti alebo skôr sivá zóna?
Jasná sivá zóna. Otec bol mäsiarom, matka pracovala v obchode s textilom. Ako decku sa mi plietol komunizmus s kapitalizmom, znelo mi to podobne. Dva roky pred revolúciou som chodil na vojenskú školu. Bol to komunizmus v čistej podobe. Internát, uniformy, dril a dôraz na poriadok, nezmyselné úkony, o ktorých sa nediskutuje, len ich musíte poslušne vykonať.
Možno vďaka tomu som si vedel plasticky predstaviť prostredie príbehu Služobníkov. Bohoslovecká fakulta je trochu armáda. Ráno budíček, prísne pravidlá, čo sa smie, čo nie.
Chceli ste byť vojakom?
Od štrnástich rokov. Možno by som sa bol stal vojakom, ale prišla revolúcia. Zostať v armáde nemalo perspektívu, prepúšťalo sa tam, najskôr by sa tam zo mňa bol stal alkoholik. Našťastie som sa v Žiline dostal do výbornej partie. Samí gymnazisti, ktorí šli na výšky.
Ďalšie šťastie v nešťastí som mal v tom, že som mal aj na vojenskej škole zlý prospech. Chcel som ísť študovať psychológiu alebo výtvarnú výchovu, no s takými známkami ma všade vysmiali. Keď mi poradili, že umelecké školy robia talentové skúšky a na známkach im nezáleží, skúsil som sa prihlásiť na VŠMU.
Lákala vás filmárčina?
Vôbec. Za to, že som filmárom, môžu zlé známky na vysvedčení. Keby boli lepšie, tak som dnes psychológom alebo učím výtvarnú.
Prijímačky ste urobili hneď na prvý pokus?
Áno, ale najprv nie na dokument. Hlásil som sa na odbor filmová veda. Že by som mohol režírovať, mi ani nenapadlo. Myslel som si, že na prácu režiséra musíte byť nejako magicky predurčený, aj keď dnes viem, že nemusíte. (smiech) Spravil som si bakalára, začal som o filmoch premýšľať, spoznal sa s filmármi. Až potom som začal študovať dokumentárnu réžiu. Nebola to moja osudová voľba. Ale šanca uživiť sa v roku 1997 vedou bola nulová. To bol koníček, nie práca. Dokument som vnímal ako možnosť zostať blízko pri filmoch.
Začiatok 90. rokov si spájame s eufóriou. Aká bola atmosféra na škole?
Keď som začal študovať, nebol som najmladší, mal som už dvadsaťpäť rokov. Silná generácia dokumentaristov – Marek Kuboš, Peter Kerekes a ďalší – práve školu končila.
Nie je to tak, že k tejto generácii patríte aj vy? Niekedy vás hádžu do spoločného vreca, volajú vás Generácia 90.
Ja k nim patrím hlavne rodným číslom. Na školu som prišiel po nich, bol som v mladšej partii, ale to, čo robili, som sledoval a páčilo sa mi to. Doktorandskú prácu som písal o filme Hlas 98. To je film Mareka Kuboša, ktorý je dodnes „zakázaný“, nesmie sa premietať. Kuboš urobil to, že pred voľbami 1998 telefonoval rôznym ľuďom, tváril sa ako človek z HZDS a pýtal sa ich, či
