Denník N

Psychologička: Ľudia očakávajú, že detské obete násilia budú vyzerať ako Popoluška

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Mária Vargová je riaditeľkou Národného koordinačného strediska pre riešenie problematiky násilia na deťoch a v rozhovore hovorí o tom, že táto téma je napriek kampaniam a vzdelávaniu stále spájaná s mnohými mýtmi, ale aj o tom, prečo sa ľudia priklonia skôr k páchateľovi ako obeti.

Pred istým časom vyšlo najavo, že už bývalý poslanec OĽaNo Ján Herák je obvinený zo zneužitia viacerých detí. On sa bránil tým, že to boli deti z detského domova a tie si  zvyknú vymýšľať. Jeho kolegovia boli veľmi dlho zdržanliví či až na jeho strane. Čo to o nás ako spoločnosti hovorí, že takmer nikto neprejavil empatiu a verejné reakcie boli o tom, ako to poškodí Herákovi?

Všeobecne platí, že násilie vieme deklaratívne odsúdiť všetci. Ale pri priamom strete s fenoménom násilia páchanom na ľuďoch alebo aj na slabších bytostiach sa pomerne často stretávame s tým, že postoj býva odmietavý voči existencii násilia samotného, a my, nielen na Slovensku, máme tendenciu sa stavať do role obhajcov práv a povesti obvinených. Žiaľ, nie je to nič nezvyčajné. Podporu páchateľovi často vyjadrujeme aj neopatrným či zámerným vyjadrením a práve takéto postoje udržiavajú násilie stále prítomné v našej spoločnosti.

Prečo sa to deje?

Stretáva sa tu asi viacero faktorov. Jedným z nich je konfrontácia s násilím na deťoch, ktoré je tým najohavnejším, čo človek dokáže spáchať. Ťažko sa vyrovnáva s tým, že sa to môže v našej krajine či v okolí diať, a je až doslova neprijateľné, že sa to môže stávať tak bežne, ako sa to javí.

Ďalším faktorom je, že obeť alebo osoba označovaná sebou alebo okolím za obeť, sa nespráva presne tak, ako by sme to od nej očakávali. A na druhej strane, páchateľ sa často správa presne tak, ako by sme to očakávali od slušného človeka. Obrazne povedané, nemá žiadne diablovo znamenia vpísané do tváre.

Čiže aby ľudia uverili, potrebujú „ideálnu“ obeť?

Ľudia očakávajú, že obeť bude nejako vyzerať a nejako sa správať. A pokiaľ tak nevyzerá alebo sa nespráva, máme tendenciu neveriť jej. Existujú rôzne mýty a predstavy o obeti. Ak poviete „detská obeť násilia“, tak možno 90 percent ľudí si vybaví obraz Popolušky. Že je to dieťa, dievča, na ktorom je na prvý pohľad vidieť, že je zanedbané, ufúľané, sedí v kúte, všetky zranenia sú viditeľné, má modriny, škrabance.

Majú aj očakávania, ako by sa obeť mala správať – mala by byť

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Sexuálne zneužívanie

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie