Aj slabší hráč u nás hrá toľko ako najlepší, no musí mať vášeň, vraví šéf hokejovej školy Handzuš
Majster sveta v hokeji a víťaz Stanleyho pohára Michal Handzuš je od marca 2020 zakladajúcim členom a predsedom správnej rady hokejovej školy Barani, ktorá aj nesie jeho meno.
Ide o mládež, ktorá dovtedy patrila pod HC ’05 Banská Bystrica, no teraz pôsobí samostatne nielen po právnej, ale aj po funkcionárskej stránke.
Barani momentálne spustili crowdfundingovú kampaň na financovanie dresov pre všetkých 400 mladých hokejistov, ktorých škola vychováva.
Čo sa za posledných 15 rokov zmenilo v spôsobe hokejového tréningu na Slovensku?
Zmeny sa už u nás v hokeji dejú. Naprieč Slovenskom sa v mnohých kluboch robia na tréningoch otvorené cvičenia – oveľa menej uzavretých dráh, na ktorých sa slalomuje podľa návodu. Teraz je oveľa viac hier, kde sa dieťa musí samo rozhodnúť. Snažíme sa tým nahradiť ulicu či školský dvor tak, ako ich poznala naša generácia a na ktorých si prirodzene vybudovala cit pre hru a kreativitu. My sme mali oveľa viac voľnej hry ako organizovaného tréningu. Ako hovorí aj fínsky odborník Jukka Tiikkaja, u nás deti stále priveľa športujú organizovane.
Ako dosiahnuť, aby sa deti hýbali neorganizovane?
Deti v určitom veku potrebujú na voľnú hru a neorganizované športovanie len čas a bezpečné prostredie. Ich motivácia hrať sa je prirodzená a ak ju dokážeme podporiť, strávia rozvojom kreativity, herných zručností, ale aj vytrvalosti či rýchlosti hodiny bez toho, aby si uvedomovali, že vôbec trénujú.
Napríklad cez víkendy robíme tzv. otvorené korčuľovanie. V jednej tretine je voľná hra s dvomi bránami. V druhej sú porozhadzované kužele, kde si deti môžu robiť veci podľa seba. V tretej sa môžu len tak korčuľovať alebo hrať naháňačku. Je tam len jeden tréner, ktorý dozerá na bezpečnosť. Keby sme mali viac zimných štadiónov, mohli by sme to robiť aj každý deň, to by bolo ideálne.
Robíme to tak aj na suchu – v Banskej Bystrici máme športovú školu s krásnym areálom. Máme tam otvorený priestor s možnosťou hrať florbal, futbal, basketbal, tenis či iné športy. Deti môžu dve-tri hodiny športovať, ako chcú. To by sme chceli robiť ešte viac – aby deti mali tú našu bájnu ulicu, ale bezpečnú, keďže teraz sa už pre premávku nedá byť toľko na ulici. Nevedia spraviť to, čo sme mohli my – vyjsť pred dom a dve-tri hodiny sa hrať. A práve tu si naša generácia cibrila kreativitu, keď sme sa len tak voľne hrali.
Ako pristupujete k rodičom, ktorí často pokrikujú z tribún počas tréningov či zápasov?
Neverím, že im treba
