Chalan ako každý iný? Omyl. Nevypovedaný príbeh útočníka zo školy vo Vrútkach

Text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Presne pred rokom, 11. júna 2020, zaútočil 22-ročný Ivan Čulok na učiteľov a žiakov Spojenej školy na Ulici M. R. Štefánika vo Vrútkach. Bývalý žiak tejto školy nožom smrteľne zranil zástupcu riaditeľky Jaroslava Budza. Zranil aj školníka, učiteľku a dve deti, ktoré skončili v nemocnici. Pri úteku sa dostal na ulici do stretu s policajtmi, ktorí ho zastrelili.

Pol roka po útoku polícia trestné stíhanie v tejto veci zastavila, keďže „trestné stíhanie je neprípustné proti tomu, kto zomrel“. Motív jeho činu tak doteraz objasnený nie je. Ako o prvom možnom motíve sa začalo hovoriť o šikanovaní, ktoré podľa vyjadrení bývalých spolužiakov dlhodobo zažíval v škole.

Rozprávali sme sa s rodičmi Ivana Čuloka, s ľuďmi, ktorí ho poznali, aj s odborníkmi na duševné zdravie. Zaujímalo nás, čo by sme mali ako spoločnosť urobiť, aby sa podobná tragédia nezopakovala.

Svedectvá o šikanovaní na základnej škole z diskusií zmizli

Ivan bol na základnej škole žiakom so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, mal rázštep pery, odmalička preto navštevoval klinického logopéda a počas základnej školy bol v starostlivosti špeciálneho pedagóga. Diagnostikovali mu dysgrafiu, dysortografiu a palatoláliu – huhňavosť spôsobenú rázštepom pery a podnebia. Ostatní žiaci sa mu za jeho vzhľad a rečový prejav posmievali.

Do diskusie na facebookovej stránke VRÚTKY – Otvorené mesto – názory, postrehy, akcie a udalosti krátko po útoku napísala Kristína B., ktorá chodila o ročník vyššie ako Ivan. Tvrdila, že v škole na Ivana pľuli, kopali ho, nadávali mu a vysmievali sa mu. Šikanovanie bolo podľa nej na dennom poriadku a chlapca sa nik nezastal. Nikdy podľa nej nebol konfliktný, len plakal a bol ticho. Jej príspevok zakrátko zo stránky zmizol, stihli ho však prevziať viaceré médiá. Administrátorom stránky je poslanec mestského zastupiteľstva vo Vrútkach Ivan Doskočil, mesto je zriaďovateľom školy, kde sa útok odohral.

Vedenie školy aj primátor Vrútok Branislav Zacharides (nezávislý) súvislosť so šikanovaním od prvej chvíle odmietali. Riaditeľka školy Erika Repková nám odmietla poskytnúť rozhovor so zdôvodnením, že sa už nechce k tragédii vracať. „Snažíme sa zabudnúť. Už sa toho dosť popísalo, pravdy i nepravdy,“ napísala.

Neskôr predsa len zareagovala – na našu výzvu na už spomínanej facebookovej stránke, prostredníctvom ktorej sme chceli osloviť kamarátov a spolužiakov útočníka. V diskusii nám vyčítala, že sa tejto téme chceme napriek jej nesúhlasu venovať.

Náš príspevok o niekoľko dní zmizol. No ešte predtým sa nám stihli ozvať viacerí ľudia, ktorí poznali Ivana osobne, a bývalí žiaci tejto školy. Tvrdia, že v škole zažili šikanovanie, vedenie o tom vedelo, no problém neriešilo. Ivan Čulok po skončení základnej školy išiel na Spojenú školu na Ulici československej armády v Martine a podľa týchto ľudí zažíval šikanovanie aj tam.

Už na základnej škole o ňom hovorili ako o „náladovom“ alebo „problémovom“, v nižších ročníkoch cez prestávky naháňal spolužiakov. Neskôr sa s ním už ťažko komunikovalo, bol samotársky typ. Mohlo ísť o reakciu na šikanovanie? To nevieme.

V decembri 2019 potom prišlo k incidentu, ktorý bol vážny. S nožmi v rukách sa vyhrážal sprievodkyni na železničnej stanici vo Vrútkach. Námestníčka okresného prokurátora v Martine Jana Turanová vtedy podala na Ivana Čuloka obžalobu za prečin nebezpečného vyhrážania. Sudca Okresného súdu Martin Bekeš ho následne odsúdil na osem mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú lehotu 18 mesiacov a trest prepadnutia veci – dvoch nožov. Nenariadili napríklad ani psychiatrické vyšetrenie.

O šesť mesiacov neskôr sa Ivan Čulok počas vyučovania vlámal do školy na Ulici M. R. Štefánika vo Vrútkach s nožom v ruke.

Spýtali sme sa generálnej prokuratúry, či prešetrila správnosť postupu okresnej prokurátorky v tomto prípade, na naše otázky zatiaľ neodpovedala. Rovnako sme nedostali odpoveď z ministerstva spravodlivosti, či prešetrilo trestný rozkaz sudcu okresného súdu.

Kto bol Ivan? Samotár, ktorý mal svoj svet

„Poznal som ho ako tichého chlapca, ktorý keď išiel po ulici do roboty alebo z roboty, bol zahľadený sám do seba. Mal svoj svet, taký vlk samotár, ale nevidel som na ňom žiadne prejavy agresivity ani nič podobné,“ spomína Vrútočan Marek, ktorý Ivana poznal. Meno sme na jeho žiadosť zmenili.

„Chalan ako každý iný. Človek by si ho možno ani nevšimol, keby sa nestalo toto… Nikto však nevieme, čo sa inému človeku odohráva v hlave,“ dodáva.

V ten deň Marekovi zavolala mama, nech nejde von, lebo sú všade policajti, strieľa sa, niečo sa stalo. „Zrazu som niekde čítal, že nejaký asociál napadol niekoho v škole. Veľmi som tomu neveril. Začal som pátrať, čo sa deje. A už v ten deň sme sa dozvedeli, že to bol Ivan.“

Priznáva, že ho to najprv veľmi prekvapilo. „Potom sme sa o tom rozprávali s kamarátmi, tak sme si hovorili, čo všetko zažíval v škole. Chalani tiež vedeli, že bol šikanovaný a čo mu v škole robili. Predstavte si, že vám niekto dá hlavu do záchodu a spláchne… Keď to človeku nezarezonuje v hlave, tak potom už neviem čo,“ hovorí Marek.

Ivan sa podľa neho venoval počítačom, mal v nich svoj svet, pár ľuďom aj nainštaloval programy, keď potrebovali pomôcť. „Nebol to žiadny asociál. Jeho rodinu som poznal, je to normálna, slušná rodina.“

Podľa Mareka sa Ivanovi muselo v ten deň stať niečo, čo ho vyprovokovalo. „Musel niekoho stretnúť, možno mu niekto niečo povedal, niečo ho k tomuto činu vyprovokovalo. Preboha, nikdy by som nič také neospravedlňoval, veď to sa robí v Amerike. Ale vo Vrútkach?“ hovorí Marek.

Naráža aj na incident na železničnej stanici a kladie otázku, prečo sa jeho agresivita neriešila už vtedy. „Mali s ním urobiť poriadky. Nie ho zatvárať, ale skôr mu dať psychologickú pomoc.“

V tomto prípade sú len obete

Marek sa s nami rozhodol hovoriť aj preto, lebo si prečítal vyjadrenia riaditeľky školy Eriky Repkovej a vedenia mesta Vrútky o tom, že na škole nemali problém so šikanovaním. Tvrdí, že sám ju na tejto škole zažil, aj keď nie v takej podobe ako Ivan.

Nevie, čo by robil on, keby sa k nemu v škole niekto správal tak ako k Ivanovi. „Teraz by som mu asi šľahol jednu takú, že by sa nespamätal, ale keď som bol decko a na druhej strane bola presila… Keď to takto funguje roky, lebo šikanovanie nie je niečo, čo prestane zo dňa na deň – dnes ho zbijeme a zajtra mu už dáme pokoj. Niektorým deťom to robia roky. Keby mi to niekto robil roky?“

Čo zažil v škole on? Brali mu desiatu, prišli aj útoky, nadávky. Vedenie školy s tým nič nerobilo. „Urobili problémového človeka zo mňa. Rodičia robili, čo mohli, ale nepochodili. Neprajem zažiť šikanovanie nikomu, poznačí vás to do konca života,“ priznáva Marek.

Keď sa po júnovom útoku začalo hovoriť o šikanovaní v škole, Marekovi sa ozvalo veľa kamarátov a známych. „Pýtali sa ma: Veď ty si tam tiež zažil šikanu, že? A vraveli mi, že poznajú ďalšieho chalana alebo dievča, ktorí tam zažili to isté, a nikto to neriešil.“

Takto sa spojil s ďalšími ľuďmi s podobnou skúsenosťou a založili skupinu na Facebooku, kde zdieľali svoje zážitky a podporovali sa navzájom. Svedectvá o šikanovaní priniesol na svojej stránke aj martinský občiansky investigatívec Stanislav Balko.

Verziu o dlhotrvajúcom šikanovaní voči Ivanovi potvrdzuje aj Andrej, aj jeho meno sme zmenili. „Šikanovali ho, smiali sa mu za to, ako vyzeral, a nikto to neriešil,“ hovorí. Ivana bežne stretával na ulici a pôsobil naňho ako „pohodový chalan“.

„Šikana je na každej škole, pokiaľ niekto tvrdí opak, rozhodne zavádza. Chodil som na tú základnú školu, bývam v jej blízkosti a šikana bola na nej už za mojich čias,“ hovorí ďalší z bývalých žiakov školy Pavel, ktorý je o niekoľko rokov starší od Ivana.

Zlúčenie gymnázia so základnou školou podľa neho nebolo dobrým riešením. Počas jeho štúdia tam nepracoval psychológ či psychologička. „Bola tam len výchovná poradkyňa, nič viac. Úprimne povedané, za mojich čias tam bolo pár učiteľov, ktorí si vedeli vybudovať prirodzený rešpekt, ktorí si vedeli so žiakmi poradiť. Žiaľ, dnes už učitelia neberú svoje zamestnanie ako poslanie, ale ako prácu, to jest odučiť a ísť domov. Česť výnimkám.“

Pokiaľ ide o útok, podľa Pavla v tom prípade boli len obete. „To sa týka aj Ivana,“ dodáva.

Rodičia: Syn o šikanovaní nehovoril

Štyri dni po júnovom útoku sa na oficiálnej stránke mesta Vrútky objavilo stanovisko zriaďovateľa školy, vedenia mesta Vrútky, ktoré problém so šikanovaním odmietlo. „Škola je v potieraní šikany zásadová a nekompromisná a vylučuje, že by dopustila šikanovanie akéhokoľvek žiaka na nej, vrátane útočníka v čase, keď ju navštevoval,“ píše sa v stanovisku. „Žiadnemu zamestnancovi školy sa útočník nikdy nevyhrážal pomstou za neriešenú šikanu ani sa na šikanovanie nikdy nesťažoval. Škole takú informáciu nikdy nenahlásili ani jeho rodinní príslušníci.“

Na stránke mesta neskôr zverejnili aj stanovisko riaditeľky školy Eriky Repkovej, ktorá zareagovala na správy o šikanovaní a problémoch v škole, ktoré sa už v tom čase objavili v médiách. Odmietla tvrdenie bývalej žiačky školy Kristíny B. o neriešenom šikanovaní.

„Som riaditeľkou 20 rokov, mám úžasný tím pedagógov, ktorí riešia každý náznak šikany, komunikujú s rodičmi a odborníkmi z praxe, hlavne CPPPaP (Centrum pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie – pozn. red.). V škole pracujú na 1,30 % úväzok dvaja špeciálni pedagógovia a do školy jedenkrát prichádza školský psychológ z CPPPaP,“ uvádza riaditeľka.

Problémy v škole podľa nej okrem triednych učiteľov rieši aj výchovný poradca, koordinátor prevencie a vedenie školy. „O riešení problémov sú vedené zápisy, ktoré sú k dispozícii kompetentným orgánom činným v trestnom konaní.“

Rodičia Ivana Čuloka majú lekársku správu z neurologického vyšetrenia z 23. apríla 2009 (ich syn bol v tom čase štvrták na základnej škole), ktorú dali k dispozícii aj tvorcom reportáže RTVS. Uvádza sa v nej, že Ivanovi cez prestávku nedal pokoj spolužiak Peter H. „… držal ho za ruky, nemohol sa brániť, pritom sa mu potkol o nohu a bez obrannej reakcie padol hlavou na betón. Keď padal, menovaný chlapec mu držal ruky, silne si udrel hlavu v oblasti ľavej očnej jamky, kde sa zväčšuje hematóm s výrazným okolitým opuchom.“

Riaditeľka v reportáži RTVS tvrdila, že si na takýto incident vôbec nespomína. Mamou Petra H. je učiteľka, ktorú Ivan pri júnovom útoku zranil.

Oslovili sme aj rodičov Ivana Čuloka. Podľa otca im syn o šikanovaní, ktoré zažíval na škole, nehovoril. V škole však boli viackrát riešiť synove úrazy. „Úrazov bolo viacero, nemám k všetkému papiere,“ vraví Ivan Čulok starší.

Spomína si, ako mu volali zo školy, aby prišiel po syna. „Spolužiak mu pichol štetcom do oka, musel som za ním ísť do školy a potom s ním k lekárovi. Keď som prišiel do školy, syn si držal oko, celé červené. Nebol to jediný incident.“

Tento úraz sa stal ešte pred tým, ako Ivana spolužiak Peter H. zhodil na zem. Skončil na pozorovaní v nemocnici a tri týždne nechodil do školy.

„Preto som to už nenechal tak a riešil som to, trval som na regrese (vymáhanie záväzku poisťovňou od toho, kto úmyselne alebo neúmyselne spôsobil udalosť – pozn. red.), aj keď ma riaditeľka Repková odhovárala,“ dodáva.

Chcela som pomôcť, ale poslali ma preč

Riaditeľka Repková vo svojom stanovisku spomína aj Annu Babkovú. Tvrdí, že s ňou pracovne neprišla do styku a neriešila s ňou problémy žiakov školy.

O koho ide? Anna Babková je liečebná pedagogička z Martina a krátko po útoku v reportáži televízie TA3 povedala, že približne pred šiestimi rokmi bola v tejto škole riešiť problém jedného žiaka, no vedenie školy o to nemalo záujem. Liečební pedagógovia sa zaoberajú vzdelávaním, diagnostikou a terapiou detí, ktorých študijné pokroky sú sťažené nepriaznivými okolnosťami (výchovnými, sociálnymi, zdravotnými a pod.).

„Riaditeľka vraví, že ma nepozná, ale pozná ma od roku 1980, bola som kurátorkou mládeže pri okresnom národnom výbore, chodili sme na OV SZM a ona tam robila tajomníčku. Odvtedy sa poznáme,“ hovorí Anna Babková.

Hovorí, že Spojenú školu na Ulici M. R. Štefánika vo Vrútkach pozná veľmi dobre, kedysi tam chodievala pravidelne, ale to bolo ešte za minulej riaditeľky. „Robili sme pre žiakov relaxačné cvičenia, pri ktorých sme ich zbavovali stresu. Učiteľky nám hovorili, že je to fantastické, že deti boli aj na druhý deň v triede pokojné, pomáhalo im to,“ hovorí liečebná pedagogička.

Aktuálna riaditeľka Erika Repková však podľa nej nesúhlasila s tým, že by deti mohli mať poruchy ako dyslexia, dysgrafia, ADHD. „Presadzovala, aby ich učitelia klasifikovali ako bežné deti. Hovorila, že také poruchy mať nemôžu. Lenže to je to isté, ako keby sme povedali, že človek nemôže mať zápal pľúc,“ hovorí Babková.

S tým súvisel aj problém, ktorý prišla pred šiestimi rokmi riešiť s vedením školy. „Riaditeľka ma odporučila, nech idem za zástupkyňou. Povedala som jej, že dieťa má poruchu ADHD, ktorá sa prejavuje takto a takto. Ale ona sa postavila: A čo mi to tu hovoríte? A odišla preč.“

V škole mali podľa nej aj ostatní podobný postoj. „Bola som aj za špeciálnou pedagogičkou, ale tiež nebola ochotná so mnou spolupracovať. Boli vyslovene odmietaví, a pritom som sa im do ničoho nestarala. Prišla som – ak chcete, pomôžem vám, nechcete, idem preč. Oni to odmietali, pretože je to vždy robota navyše.“

Keď liečebná pedagogička počuje, že v nejakej škole nemajú šikanovanie, je skeptická. „Šikana tu bola vždy. Aj keď som ja bola malé dievča a išla som v škole na záchod, pamätám si, ako tam za mnou prišli staršie dievčatá a robili mi zle. Len sa to vtedy nevolalo šikana a nikto si to nevšímal. Takže šikana tu bola aj je. Keď niekto chce prejaviť svoju moc, tak ju prejaví tak, že ubližuje,“ hovorí Anna Babková.

Ak žiaci učiteľovi či učiteľke nedôverujú, o šikanovaní im nikdy nepovedia a nepovedia to ani doma.

Keď sa v médiách objavili prvé správy o útoku v škole vo Vrútkach, Anna Babková bola prekvapená, že útočníka nepozná. Mal síce problémy s čítaním, ale riešili to s ním v pedagogicko-psychologickej poradni, takže liečebná pedagogička sa s ním nestretla.

Jej príbuzný pracuje v dielni v rušňovom depe v ŽOS Vrútky, kde pracoval aj Ivan ako pomocný robotník. „Videli ho, ako preskočil ohradu a z dielne bežal do tej školy. Viete, aký je to kus cesty? Počas celého toho behu sa už zrejme pripravoval na to, čo urobí. To je taký stav, keď má človek v hlave len to, čo ide urobiť,“ hovorí liečebná pedagogička.

Ako dodáva, nikdy nesmieme podceňovať to, v akom psychickom stave sa človek práve nachádza. „Keď vám niekto povie, že sa ide obesiť, vždy to treba brať vážne. Aj keď by to v skutočnosti nešiel spraviť,“ upozorňuje.

Odmietol ísť k psychologičke

Prečo Ivanove psychické ťažkosti neriešili rodičia? Ivanov otec tvrdí, že prvýkrát zistili, že sa so synom niečo deje, až po incidente vo vlaku, keď sa vyhrážal sprievodkyni. „Snažili sme sa zistiť, prečo niečo také urobil, nechcel sa s nami o tom vôbec rozprávať, uzavrel sa,“ vracia sa k prvej nepríjemnej udalosti.

Dodnes s manželkou nevedia, čo sa vlastne vtedy stalo. „Snažil som sa ho viackrát prehovoriť a motivovať, aby šiel k psychológovi, ponúkol som, že pôjdem s ním. Dúfal som, že psychológovi povie viac ako rodičom. Odporučili mi to železniční policajti po incidente na vlakovej stanici, keď ho zadržali. Zohnal som aj kontakt a adresu na psychologičku, syn však odmietal,“ hovorí Ivan Čulok.

„Keby mu to nariadili na tom súde, tak by išiel, lebo by musel. Mohli mu to nariadiť v rámci podmienky. Som presvedčený, že by šiel,“ dodáva.

Odborníci: Dlhodobá trauma môže viesť aj ku skratu

Psychiater Jozef Hašto je popredným slovenským odborníkom na psychotraumatológiu. Ako hovorí, u dlhodobo zraňovanej osobnosti môže určitá problémová aktuálna situácia vyvolať aj po rokoch skratovú alebo explozívnu reakciu, prípadne stav amoku.

„Pri takto traumatizovaných ľuďoch môže prevažovať ustrašenosť, smútok, utiahnutosť, vyhýbanie sa ľuďom, ale v pozadí, v hĺbke môže pretrvávať aj tendencia k odplate, pomste. A tá môže v určitej konštelácii vzplanúť. Šikana zo strany vrstovníkov je pre jedinca o to ťažšia, ak by v detstve zažíval veľa nepriaznivých skúseností vo svojej rodine,“ hovorí psychiater. Upozorňuje však, že uvažuje skôr všeobecne, keďže o tomto prípade nemá dostatok informácií.

Hašto so svojím tímom robil aj výskum o šikanovaní, ktorého výsledky publikovali v odbornej štúdii Súvisí šikana v detstve s výskytom psychopatológie v dospelosti?.

Z výskumu vyplýva, že šikanovanie zažije až 13,5 percenta detí a dospievajúcich, pričom väčšia časť sa deje v školskom prostredí. Aj preto je pomerne nepravdepodobné, že by sa v niektorej škole s týmto problémom nestretli. Ako pritom ukazujú výsledky spomínaného výskumu, práve odlišnosť býva hlavným dôvodom šikanovania. Najčastejšie ide o posmech pre vzhľad. Podľa výsledkov sa to týkalo každého druhého prípadu.

Aj podľa psychológa Antona Heretika staršieho je šikana v školách veľmi rozšírená. Má rôzne formy a intenzitu a následky závisia od senzitivity obete. Pri citlivých deťoch môže podľa neho vzniknúť posttraumatická stresová porucha, u niekoho to môže naštartovať chorobný proces, napríklad paranoidný vývoj, ktorý môže vyvrcholiť agresiou v dospelom veku.

„Nemusí teda ísť o skratové konanie, ale o výsledok dlhšie trvajúceho vývoja. Je pozoruhodné, že páchateľ sa údajne niekoľko mesiacov pred činom niekomu vyhrážal či ho dokonca ohrozoval. Vtedy malo byť nariadené psychologické a psychiatrické znalecké dokazovanie, mohla sa odhaliť prípadná duševná porucha a nariadiť ochranné liečenie,“ zdôrazňuje Heretik, ktorý dlhé roky pôsobí aj ako súdny znalec, o svojej praxi napísal knihy Zlo: spomienky súdneho znalca a Forenzná psychológia.

Ako vysvetľuje, v pozadí masových vrážd, kde páchateľ v krátkom čase zaútočí na viacero neznámych ľudí alebo ľudí patriacich k nejakej organizácii či firme, stoja väčšinou dva motívy – pomsta alebo ideológia.

„V prvom prípade ide o reakciu páchateľa na reálnu či domnelú krivdu, ktorú zažil v škole alebo vo firme. Môže ísť napríklad o šikanovaného žiaka alebo prepusteného zamestnanca. Prakticky všetky streľby v školách v USA spáchali bývalí žiaci,“ hovorí Heretik. A hoci sa nám na Slovensku ideologicky motivované masové vraždy zatiaľ našťastie vyhýbajú, ako upozorňuje psychológ, všetko je raz prvýkrát.

„Aj masová vražda strelca v Devínskej Novej Vsi spoločnosť šokovala, lebo sme také niečo dovtedy nezažili. Rovnako ako extrémne násilie na pôde školy. Ide o to, ako spoločnosť zareaguje. V prvom prípade bol promptne sprísnený zákon o držaní zbraní, po čom psychológovia volali už dlhé roky,“ pripomína Heretik, čo sa dialo po incidente na sídlisku v Devínskej Novej Vsi v roku 2010, pri ktorej zomrelo osem osôb vrátane strelca Ľubomíra Harmana a 15 ľudí bolo zranených.

Otázkou podľa neho je, aké opatrenia prídu na zvýšenie bezpečnosti učiteľov a detí v školách.

„O žiadnych som zatiaľ nepočul. Rozumiem, že v súčasnej spoločenskej situácii nikto nerieši financie na detekčné rámy vo vstupoch do škôl alebo preškoľovanie školníkov na esbéeskárov. Prinajmenšom preventívne opatrenia a poplachové plány pre prípad prítomnosti agresora na pôde školy by sa však mali prijať,“ myslí si psychológ.

Je čas na otázky

Vtedajší premiér Igor Matovič (OĽaNO) krátko po júnovom útoku napísal na Facebooku vyjadrenie, ktoré obsahovalo aj túto vetu: „Bohužiaľ, blázni žijú medzi nami a takýmto situáciám nedokážeme zabrániť.“

Tento výrok je podľa Antona Heretika hrozný. „Je pravda, že predísť všetkým situáciám, kde môže dôjsť k extrémnemu násiliu, je nereálne. A to sme z hľadiska kriminálneho násilia dosť bezpečná spoločnosť. Počet vrážd na 100-tisíc obyvateľov na Slovensku je dlhodobo 3- až 4-krát nižší ako v USA,“ hovorí.

Upozorňuje, že vyjadrovať sa o človeku, o ktorého duševnom stave nič neviem, aj keď spáchal hrozný trestný čin, ako o bláznovi je neprípustné. „A to povedal premiér vlády, ktorá ako prvá prišla s ambicióznym programom starostlivosti o duševné zdravie. Rozhodne to k destigmatizácii duševných porúch neprispelo.“

Vyjadrenie vtedajšieho premiéra vníma ako dosť nešťastné, nevhodné a nálepkujúce aj Hašto. Použil znevažujúce slovo blázon v zmysle ťažkej psychickej poruchy, psychózy. „Z výskumov vieme, že väčšina ľudí s ťažkou psychickou poruchou je skôr mierumilovná a pácha vraždy menej často, než by zodpovedalo výskytu u bežného obyvateľstva,“ upozorňuje Hašto.

Ako by mala spoločnosť spracovať takúto tragédiu? Podľa Jozefa Hašta by to malo vyprovokovať našu zvedavosť a vygenerovať otázky: „Čo vieme o zlom zaobchádzaní s deťmi v rodinách? Čo vieme o šikane v školách, medzi vrstovníkmi a na pracoviskách?“

Preventívne programy v tejto oblasti by sa mali podľa neho zameriavať už na rané detstvo, keď je mozog vo vývoji, pričom optimálne sa vyvíja v dobre fungujúcom a podnecujúcom prostredí.

„Jeden významný ekonóm sa vyjadril, že jedno euro investované do prevencie v ranom detstve ušetrí deväť eur, ktoré sú potrebné neskôr na riešenie problémov a komplikácií,“ hovorí Hašto.

Prevencia v školách by mala byť podľa neho spojená s programami na rozvíjanie empatie, súcitu, starostlivosti a zdravej asertivity, ktorej súčasťou je aj rešpekt voči druhým. Svoje miesto pri riešení tohto komplexného problému majú aj školskí psychológovia. Súhlasí s ním aj Anton Heretik, podľa ktorého je dôležité, aby sa prejavy šikany identifikovali už v miernejších formách. „Školskí psychológovia môžu pracovať s obeťou i útočníkmi priamo na pôde školy alebo ich odporučiť do pedagogicko-psychologických centier či k detskému psychiatrovi,“ hovorí Heretik.

A pokiaľ ide o školu, ktorá pred rokom zažila útok bývalého žiaka, Jozef Hašto by očakával, že v nej prebehnú dôkladné diskusie v učiteľskom zbore a aj so žiakmi. „Aj keď chápem, že je to emočne náročné, keďže sa to týkalo bývalého žiaka, ktorý zabil kolegu z učiteľského zboru a poranil ďalšie osoby,“ vysvetľuje.

Učitelia by podľa neho mali prijať skutočnosť, že šikana nie je zriedkavý jav, a prekonať tendenciu nevidieť ju. „A žiaci by mali vedieť, že učiteľ celou váhou svojej autority odmieta šikanovanie, je oporou pre šikanovaných a energicky a jasne dá tyranovi najavo, že nemá právo ubližovať druhým,“ dodáva Hašto.

Riaditeľka školy Erika Repková nám na otázky o tom, aké opatrenia urobili, neodpovedala – odkázala nás na primátora mesta. V škole aktuálne prebieha konkurz na nového riaditeľa/riaditeľku. Výberové konanie sa uskutoční 15. júna. Prihlásili sa traja kandidáti, medzi nimi aj aktuálna riaditeľka Erika Repková.