Denník N

Potomok šľachty z Turca: Pukerlík sme sa doma neučili robiť, mama to z duše neznášala

Ľudia mali na politiku a šľachtu rôzne názory, ale nikdy to nebolo tragické. My sme s tým ako deti v Necpaloch nemali problémy – keď sme sa v rámci dediny pohádali, boli to normálne detské konflikty, hovorí Ladislav Rosival, potomok šľachtického rodu Justhovcov.

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Pre najstaršiu generáciu mala moja mama istý spoločenský status – tí, ktorí ju poznali ešte pred druhou svetovou vojnou, jej napríklad onikali, hovorí Ladislav Rosival, potomok šľachty z Turca.

V rozhovore hovorí aj o tom:

  • odkedy vie, že je potomkom šľachtického rodu,
  • ako sa rodina vyrovnala s komunistickým prevratom a so znárodnením majetku,
  • ako si spomína na detstvo v Turci,
  • či sa potomkovia šľachtických rodín spolu aj teraz stretávajú.

Cítite, že máte modrú krv?

Ťažká otázka, lebo čo to znamená mať modrú krv?

Tak sa spýtam inak, cítite sa ako šľachtic?

V zmysle uhorských zákonov nie som šľachtic, moja mama bola. Mám teda predstavu o tom, ako to fungovalo v časoch šľachtictva, ale v súčasnosti som skôr presvedčený republikán.

Nie som monarchista alebo rojalista, ktorý by tvrdil, že to bolo najlepšie možné zriadenie, aké existovalo. „Modrú krv“ beriem ako súčasť seba, ale nepovažujem to ani za pozitívne, ani za negatívne, rovnako ako keď má napríklad človek hnedé oči. Rodinu a rodičov si nikto nevyberá.

Vaším starým otcom bol Edmund Justh, posledný príslušník rodu Justhovcov v Turci. Z rodu Justhovcov pochádzali viaceré osobnosti, napríklad Jozef Justh, ktorý bol poslancom uhorského snemu, podporil vznik Matice slovenskej, alebo Juraj Justh, ktorý bol zase hlavným županom Turčianskej župy. Vy ste sa kedy začali zaujímať o rodinnú históriu?

Odjakživa som vedel, že v týchto končinách máme korene, nebolo to v rodine žiadne tajomstvo. Na druhej strane sa o tom ani veľmi nerozprávalo, bralo sa to ako fakt. Keď som bol malý, nebolo žiaduce o tom rozprávať, keďže sme boli považovaní za triednych nepriateľov. Vždy som mal záujem o históriu, dá sa povedať, že rodinnej histórii sa venujem posledných 20-25 rokov.

Takže ste začali najprv skúmať rodokmeň alebo ste našli doma nejaké kroniky, archívy či denníky?

Jedno s druhým. Niekedy v 80. a 90. rokoch sme sa s mamou o týchto veciach viac rozprávali, našiel som doma aj zvyšky rodinného archívu, venoval som sa aj rodokmeňu… Čo konkrétne bolo na začiatku, neviem presne povedať.

Čo ste našli v rodinnom archíve okrem fotografií?

Je tam len zopár písomností. Najstaršia časť rodového archívu je v Maďarskom národnom archíve v Budapešti a v Slovenskom národnom archíve je tiež bohatý fond rodu Justhovcov. Doma sú papiere po starých rodičoch, skôr osobnejšie veci, zápisky starého otca, starej mamy. Napríklad diplom starého otca z budapeštianskej univerzity, kde vyštudoval právo – vyzerá krajšie ako môj diplom, ktorý som dostal (smiech). Je vo veľkosti asi A1 na pergamenovej koži, ale takýto diplom vtedy dostal každý absolvent práva.

Edmund Justh s manželkou Helenou. Rodinný archív Ladislava Rosivala

Zachovali sa aj denníky?

Ani nie. Jedna zaujímavá vec, ktorá sa zachovala, je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Denník N v Martine

História

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie