Tréner Lucie H. Klocovej: V Martine sme zostali, aby tu raz postavili dráhu, vyšlo to o 15 rokov

„Postupnosť je kľúčová, ak by sme to pred 20 rokmi preháňali, dnes by možno nebola schopná takto sa hýbať,” hovorí tréner Pavel Slouka a ukazuje na Luciu Hrivnák Klocovú, ktorá práve na dráhe dobieha 1500 metrov.

Zvládla ich za 4 minúty a 25 sekúnd, aj keď bežala od štartu do cieľa sama.

Slouka sa venuje atletike už 50 rokov, no vzniknutá situácia prekvapila aj jeho. Hrivnák Klocová má 37 rokov, vychováva dve deti a vrcholovú kariéru ukončila v roku 2017. To, že aj v roku 2021 vytvorí slovenský výkon roka, nečakal ani skúsený tréner.

Luciu Hrivnák Klocovú začal trénovať v roku 1998, okrem toho vychoval mnohých ďalších úspešných zverencov. Vnímaný je preto hlavne ako úspešný tréner.

Už menej ľudí o ňom vie, že Pavel Slouka bol aj úspešným bežcom a jeho osobný rekord v behu na 1500 metrov stále patrí k najlepším v našej histórii.

V rozhovore hovorí aj o tom, že s Luciou mali možnosť odísť do väčšieho mesta za lepšími podmienkami, no zostali v Martine, aby zúročili dobré výsledky do niečoho väčšieho. Napríklad v prospech projektu výstavby 400-metrovej atletickej dráhy.

Plány, o ktorých rozmýšľali už v roku 2003, sa podarilo zrealizovať až vlani. Dočítate sa tiež:

• prečo nechcel trénovať Luciu Hrivnák Klocovú,
• prečo horšie podmienky nemusia byť pre deti nevýhodou,
• či pri napredovaní záleží na talente,
• čo by poradil rekreačným bežcom, ktorí sa chcú zlepšiť,
• akú formu regenerácie odporúča.

Ako ste sa dostali do Martina?

Pred 50 rokmi som sem prišiel z Moravy na strednú školu. Na iné stredné školy ma nechceli zobrať pre politickú situáciu, keďže otcovi sa nepáčilo to, čo sa udialo v roku 1968, vystúpil zo strany a otvorene to vyjadril.

Paradoxne, jediná stredná škola, ktorá pre mňa zostala voľná, bola Vojenská stredná škola v Martine, kde som mal zameranie na delostrelectvo a raketové vojsko. Zobrali ma, lebo potrebovali naplniť počty, s dodatkom, že oni ma prevychovajú.

Až v Martine ste sa dostali k športu?

Športoval som už na Morave, no behať som začal až v Martine. Na vojenčine sme mali povinné behy na 1000 metrov, ktoré nám známkovali. Bolo nás 30, ja som zvyčajne skončil predposledný, tak som začal sám špekulovať, ako sa zlepšiť.

Čo sa zmenilo, že z vás vyrástol výborný bežec?

Asi ma vychovala vojenčina (úsmev). Poctivo som trénoval a po dvoch rokoch prišlo zlepšenie a aj prvé výsledky. Mal som ambíciu dostať sa do Dukly Praha a trénovať v lepších podmienkach, keďže popri vojenčine bolo napredovanie náročné. Dokonca som patril k adeptom na účasť na majstrovstvách Európy 1978, ale pribrzdila ma žltačka.

Boli sme na zemiakovej brigáde, ktorá prebiehala vo veľmi zlých podmienkach. Bola tam zima, zlá hygiena aj stravovanie. Sedemnásti vojaci sme skončili v nemocnici v Ružomberku. Ležal som tam štyri mesiace a zo žltačky som sa zotavoval jeden a pol roka.

Na Duklu som sa teda nedostal, ale s behom som pokračoval popri ďalšom štúdiu. Na druhýkrát sa mi podarilo dostať na Fakultu telesnej výchovy do Bratislavy, kde ma začal trénovať Štefan Mereš a zažil som tam bežecky najúspešnejšie obdobie.

Ako ste sa dostali k trénerstvu?

Keď som skončil vysokú školu, pozvali ma robiť trénera strediska mládeže do Martina. Tam som bol od roku 1983 do roku 1990. Popritom som stále pretekal. Rôzne trate, od 400 metrov cez prekážky až po košický maratón. Jeden zo zverencov, ktorých som v tom čase trénoval, bol napríklad Miroslav Vanko, dodnes jeden z najlepších vytrvalcov, akí sa kedy na Slovensku narodili.

Potom však prišlo obdobie, keď ste boli natoľko znechutený, že ste s trénovaním skončili. Čo sa stalo?

Chodkyňa Zuzka Zemková mala splnený limit na olympiádu 1992 do Barcelony, no nezobrali ju tam, lebo jeden člen Slovenského olympijského výboru za ňu nezahlasoval. To bolo veľké sklamanie. Pre ňu, aj pre mňa. Potreboval som pauzu. Takmer na tri roky som odišiel od atletiky. Zamestnal som sa v školstve a 13 rokov som bol učiteľom na 8-ročnom gymnáziu v Martine. Tie roky som využil na ďalšie vzdelávanie, absolvoval som ďalšiu vysokú školu. Takže som mal čo robiť.

Prečo ste sa k trénerstvu vrátili?

Nechcel som, myslel som si, že som skončil nadobro, ale presvedčil ma riaditeľ gymnázia, že by sme mali robiť niečo pre študentov. Veď som bol telocvikár, tak sa patrilo, aby som aj trénoval. Nakoniec som súhlasil, ale začal som so skokom do výšky. K bežeckému tréningu som sa vrátil až v roku 1998, keď ma po ročnom prehováraní presvedčili rodičia Lucie Hrivnák Klocovej. Ona trénovala s iným trénerom, ale nebola s ním spokojná.

Prečo prišli práve za vami, keď vedeli, že nechcete trénovať beh?

Poznali výsledky bežcov, ktorých som trénoval predtým, zrejme sa im to pozdávalo a tušili, že by to mohlo fungovať.

Lucia Hrivnák Klocová mala vtedy 16 rokov. Videli ste v nej budúcu štvornásobnú olympioničku?

Ešte nie, mala vtedy už síce za sebou nejaké víťazstvá, ale len malé, regionálne, napríklad na Turčianskych hrách. Keď som súhlasil s trénovaním, vedel som, že je pred nami veľa roboty, aby som ju dokázal prebudovať tak, ako som si predstavoval.

V čom napríklad?

Predtým behala skôr dlhšie vzdialenosti a ja som sa chcel zamerať na 400 a 800 metrov. Takmer po dvoch rokoch sa snaženie vyplatilo, v behu na 800 m sa výrazne zlepšila a už ako 17-ročná získala na juniorských MS (do 21 rokov) bronzovú medailu. Na rovnaký šampionát išla aj o dva roky a opäť získala medailu.

Čo ste urobili ako prvé, keď Lucia u vás začínala?

Najprv som sa zaoberal jej zdravotnou históriou. Zistil som napríklad, že ešte v 7. triede do nej na lyžiarskom výcviku narazil lyžiar z Maďarska a mala preto v krížovej oblasti zvláštny zrast, ktorému sa nevenovala dostatočná pozornosť. Preto sme sa dva roky v podstate iba hrali, neposilňovali sme, ak áno, tak maximálne s kilovými loptičkami.

Dva roky ste obetovali len tomu, aby neskôr neprišli problémy? Nie každý tréner by mal takú trpezlivosť…

Možno aj to je jeden z dôvodov, prečo je stále schopná takto sa pohybovať. Myslím si, že vďaka postupnosti sme sa dopracovali aj k tomu, že na svojej tretej olympiáde nebežala 800 m, ale 1500 m a piatym miestom dosiahla životný úspech. Bola to cesta, na ktorej som učil ju, no zároveň som sa učil aj ja.

Je niečo, čo by ste dnes zmenili?

Vždy je čo meniť. Myslím si, že hlavne regeneráciu, ktorej bolo málo. Inak skôr špecifické drobnosti pre okolnosti v konkrétnom roku. Počasie v Martine nie je vždy ideálne, sú tu dobré zimy.

Prečo ste zostali v Martine?

Lucia behávala aj za UK Bratislava, ale potom sme sa vrátili s tým, že sa posnažíme jej výsledky využiť a zúročiť tak, aby sme aj tu postavili niečo veľké.

Napríklad atletický areál so 400-metrovou dráhou?

Áno, to bola dôležitá motivácia, niečo tu vytvoriť. Tá myšlienka prišla už v roku 2003, možno aj trochu skôr. Trvalo viac ako 15 rokov, kým sa stala realitou.

Prečo tak dlho?

Mali sme už niekoľkokrát vypracovaný projekt, no jeho realizáciu komplikovali rôzne okolnosti. Napríklad ešte v časoch, keď sa používala stará mena, sme mali sľúbených približne šesť miliónov korún na výstavbu dráhy, ale vtedajší primátor chcel peniaze využiť na iný účel. A tak sa museli financie vrátiť. Neskôr sa objavili zase iné problémy.

Aký je to pocit, že sa to podarilo?

Teší ma to. Ale je to len dráha – ovál. Potrebujeme nutne dostavať tribúnu, sociálne zariadenia a priestory, do ktorých si budeme môcť uložiť potrebný materiál. Takisto je treba urobiť mnoho výsadby napríklad pre vietor. Takže aj z pohľadu financií sme teraz na pol ceste. Ale napríklad už počas pandémie sa dráha ukázala ako výborná vec, keďže sme tam mohli naďalej trénovať.

Sú dobré podmienky nevyhnutné k úspechu?

Nie vždy. Hlavne v začiatkoch práve horšie podmienky športovca motivujú, aby dokázal prekonať tých, ktorí majú lepšiu východiskovú pozíciu. V Martine sme dlho trénovali len na škvarovej dráhe. Veľa času sme trávili aj v prírode. Ak sme potrebovali ísť na tartan, cestovali sme napríklad do Břeclavi. To je taký náš druhý domov.

Neďaleko, v Turčianskej Štiavničke, sme mali taký “náš” park, kde nás brali ako domácich. Bol tam pán, ktorý bol ochrnutý a jazdil na vozíku. Raz spadol do jedného z jazier v parku. Lucia tam práve behala, zbadala ho a vytiahla. Možno mu vtedy zachránila život.

Neskôr však park zavreli a odpredali.

V Martine má atletika silnú tradíciu, vyrástlo tu hneď niekoľko vynikajúcich atlétov a atlétok. Čím to je?

Myslím si, že sme mali a stále máme zanietených ľudí. Bez nich by to nešlo. Aktuálne je to aj zásluha Lucie Hrivnák Klocovej. Celý život strávila tu, má to tu rada a nechcela odísť. Vďaka tomu sa jej aj mne podarilo na atletiku naviazať viacerých ľudí. Dnes máme v klube osem trénerov a päť z nich sú moji bývalí zverenci. Myslím si, že sa podaril efekt snehovej gule. Spustiť ju z kopca a zároveň zostať pri tom, keď sa pridávajú ďalší ľudia.

Lucia Hrivnák Klocová teraz trénuje desiatky malých detí, takže snehová guľa môže pokračovať?

Trénuje deti od 7 do 10 rokov. Tie zatiaľ trénujú na malej 250-metrovej dráhe. Veľká je pre nich ešte zbytočná. V každom prípade je výborné, že dokáže na seba naviazať záujem detí aj rodičov. Vzhľadom na jej povahové vlastnosti a výsledky, ktoré dosiahla, je to pochopiteľné. Bola vždy cieľavedomá a poriadkumilovná, prísna na seba aj na ostatných a rada mala vo veciach systém.

Prečo atlétov a atlétky ako Lucia Hrivnák Klocová nedokážeme na Slovensku vychovať častejšie?

Jedna vec je infraštruktúra, ale ešte väčší problém vidím v ľudských trénerských zdrojoch. Po revolúcii sa zo športu vytratilo veľa schopných ľudí. Navyše dnes majú deti podstatne širšie možnosti realizácie. Samostatnou kapitolou sú sociálne siete či moderné technológie. Celkovo sme sa stali omnoho konzumnejšími. Chceme veľa s vynaložením minimálneho úsilia.

V meste už máme aj 250-metrovú atletickú dráhu, ktorá sa stala tak trochu verejným priestranstvom. Vidím to aj tam. Na jednej strane je dobré, že sa ľudia hýbu, ale zároveň si nie vždy uvedomujú, že ak ju chcú využívať, mali by za ňu niesť aj zodpovednosť.

Aj preto som veľmi vďačný za nový 400-metrový ovál. Bojovali sme zaň naozaj dlho.

V porovnaní napríklad s Českom máme kvalitných atletických dráh nepomerne menej. Prečo?

Peniaze by sa možno aj našli, no – poviem to natvrdo –, každý očakáva, že si niečo z toho ukrojí. Chcel by mať na tom podiel, ale bez práce. Tak to nefunguje. Atletike musíte veľmi veľa dať, aby ste z nej mohli niečo vyťažiť.

Ak by nebolo vás, bola by dráha v Martine?

Ale nie, to nie je o mne. Je nás viac, ktorí sme „blázni” s odhodlaním robiť práve tú prácu, o ktorej som hovoril pred chvíľou. Uvediem nedávny príklad z pandémie. Prišiel vírus a zdalo sa, že sa preň práce na výstavbe dráhy hneď v úvode zastavia. Zavolali sme preto všetkým zainteresovaným, išlo o desiatky ľudí, zavolali sme ich na dráhu a ukázali sme im, že sa dá pokračovať. Nakoniec aj oni boli veľmi radi, keď sa práca dokončila.

Podľa výsledkov patríte k najúspešnejším trénerom, akých sme kedy na Slovensku mali. Trúfate si odhadnúť prečo?

Myslím si, že je to o spomínanom zanietení. Atletike sa venujem aj 20 hodín denne. Mám veľké šťastie, že moja manželka takisto robila atletiku a dá sa povedať, že mi to toleruje.

Behať ste začali pred 50 rokmi. Prekvapil vás boom okolo behu?

Ťažko hľadať pozitíva v kvantite, keď sa nepretaví na kvalitu. Rekreační bežci si väčšinou vystačia so zážitkom, ktorého súčasťou nie je výkon. Pre mňa je však úroveň zážitku podmienená aj výkonom. Takým, ktorý vyžaduje systematickú a poctivú prácu. A tú sa väčšine nechce absolvovať. Samozrejme, je to krásne, že veľa ľudí behá alebo robí inú aktivitu. Ale zachytiť, udržať a vychovať tých najlepších sa nám až tak nedarí.

Všímate si na rekreačných bežcoch chyby?

Hlavne im závidím, lebo ja už behať nemôžem. No vidím, že sú často tvrdohlaví. Majú pocit, že to, ako trénujú, je pre nich najlepšie. Niekedy mi to nedá a poviem, čo si myslím, ale nie každý si nechá poradiť.

Problémom je tiež zdravotníctvo a hlavne školstvo. Zredukovali sme hodiny telesnej výchovy a výrazne poklesla ich kvalita. Kedysi to boli páni telocvikári, dnes sú to len vyučujúci telesnej výchovy, česť výnimkám. Keď som videl na školách učiť telesnú výchovu v sukniach, myslel som si o tom svoje. Možno som trochu osobný, keďže mne telocvikári kedysi výrazne pomohli v usmerňovaní a bežeckom napredovaní.

Nelákalo vás trénovať rekreačných bežcov?

Ani veľmi nie. Ani neviem prečo, skrátka som mal vždy bližší vzťah k výkonom na dráhe.

Ako veľmi rozhoduje talent?

Je to veľmi individuálne. Zažil som mnoho ľudí s talentom aj bez neho a každý sa rozvíjal inak. Niekto stroskotal na tom, že nemal podmienky, iný na tom, že ich mal až príliš dobré a nevážil si to. Veľmi záleží aj od konkrétnej osobnosti a takisto od prostredia. Keď spomínam prostredie, možno práve to je dnes problémom, že nie je vždy pre športový rozvoj optimálne.

Prakticky všetci vaši zverenci majú ukážkovú techniku behu. Čím to je?

Myslím, že pomáha, koľko času s nimi trávim na tréningu. Je to tak trochu trénerská deformácia, ale chcem byť pri čo najväčšom množstve tréningov a mať dohľad nad každým pohybom. V prípade Lucky pomohlo napríklad aj to, ako poctivo a podrobne eviduje tréningový denník.

Často som zvykol popri zverencoch jazdiť na bicykli a upozorňovať na technické nedostatky. V prípade Lucie sme spolupracovali aj s Miroslavom Vavákom, ktorý je v tomto smere špecialistom.

Takisto sme sa snažili, aby bolo vždy jasné, že každá vec, ktorú robíme, bude mať v budúcnosti pozitívny efekt. Aby nič v tréningovom procese nebolo zbytočné, neefektívne.

Akú kľúčovú radu by ste dali rekreačným bežcom, ktorí sa chcú zlepšiť?

Aby poctivo premýšľali nad tým, koľko času do behu investujú a prečo. Vďaka tomu môžu byť v tréningu efektívnejší. Samozrejme, dôležité je dodržať aspoň základnú postupnosť a systematickosť. Nemôžu očakávať, že sa pripravia na maratón za jeden mesiac. Potrebný je napríklad aspoň jeden zimný cyklus. A regenerácia. Tej nikdy nie je dosť.

Ako správne regenerovať?

Každý si musí nájsť cestu, ktorá mu vyhovuje najviac. Mne napríklad vyhovovali ľahké masáže, jeden čas sauna, inokedy chladná voda. Citeľne som vnímal, že mi to pomáha. Úplne však chápem, ak s tým niekto nesúhlasí.

Treba si nájsť formu, ktorá nám najviac vyhovuje a byť otvorený aj iným názorom. Aj v živote vrcholového športovca sú obdobia, keď si môže dovoliť skúšať nové veci a spoznávať sám seba. Netreba sa preto báť skúšať. Každý sme iný a aj my sami sa v priebehu času a vplyvom veku meníme.