Denník N

Tréner Lucie H. Klocovej: V Martine sme zostali, aby tu raz postavili dráhu, vyšlo to o 15 rokov

Pavel Slouka. Foto N – Peter Kováč
Pavel Slouka. Foto N – Peter Kováč

„Postupnosť je kľúčová, ak by sme to pred 20 rokmi preháňali, dnes by možno nebola schopná takto sa hýbať,” hovorí tréner Pavel Slouka a ukazuje na Luciu Hrivnák Klocovú, ktorá práve na dráhe dobieha 1500 metrov.

Zvládla ich za 4 minúty a 25 sekúnd, aj keď bežala od štartu do cieľa sama.

Slouka sa venuje atletike už 50 rokov, no vzniknutá situácia prekvapila aj jeho. Hrivnák Klocová má 37 rokov, vychováva dve deti a vrcholovú kariéru ukončila v roku 2017. To, že aj v roku 2021 vytvorí slovenský výkon roka, nečakal ani skúsený tréner.

Luciu Hrivnák Klocovú začal trénovať v roku 1998, okrem toho vychoval mnohých ďalších úspešných zverencov. Vnímaný je preto hlavne ako úspešný tréner.

Už menej ľudí o ňom vie, že Pavel Slouka bol aj úspešným bežcom a jeho osobný rekord v behu na 1500 metrov stále patrí k najlepším v našej histórii.

V rozhovore hovorí aj o tom, že s Luciou mali možnosť odísť do väčšieho mesta za lepšími podmienkami, no zostali v Martine, aby zúročili dobré výsledky do niečoho väčšieho. Napríklad v prospech projektu výstavby 400-metrovej atletickej dráhy.

Plány, o ktorých rozmýšľali už v roku 2003, sa podarilo zrealizovať až vlani. Dočítate sa tiež:

  • prečo nechcel trénovať Luciu Hrivnák Klocovú,
  • prečo horšie podmienky nemusia byť pre deti nevýhodou,
  • či pri napredovaní záleží na talente,
  • čo by poradil rekreačným bežcom, ktorí sa chcú zlepšiť,
  • akú formu regenerácie odporúča.

Ako ste sa dostali do Martina?

Pred 50 rokmi som sem prišiel z Moravy na strednú školu. Na iné stredné školy ma nechceli zobrať pre politickú situáciu, keďže otcovi sa nepáčilo to, čo sa udialo v roku 1968, vystúpil zo strany a otvorene to vyjadril.

Paradoxne, jediná stredná škola, ktorá pre mňa zostala voľná, bola Vojenská stredná škola v Martine, kde som mal zameranie na delostrelectvo a raketové vojsko. Zobrali ma, lebo potrebovali naplniť počty, s dodatkom, že oni ma prevychovajú.

Až v Martine ste sa dostali k športu?

Športoval som už na Morave, no behať som začal až v Martine. Na vojenčine sme mali povinné behy na 1000 metrov, ktoré nám známkovali. Bolo nás 30, ja som zvyčajne skončil predposledný, tak som začal sám špekulovať, ako sa zlepšiť.

Čo sa zmenilo, že z vás vyrástol výborný bežec?

Asi ma vychovala vojenčina (úsmev). Poctivo som trénoval a po dvoch rokoch prišlo zlepšenie a aj prvé výsledky. Mal som ambíciu dostať sa do Dukly Praha a trénovať v lepších podmienkach, keďže popri vojenčine bolo napredovanie náročné. Dokonca som patril k adeptom na účasť na majstrovstvách Európy 1978, ale pribrzdila ma žltačka.

Boli sme na zemiakovej brigáde, ktorá prebiehala vo veľmi zlých podmienkach. Bola tam zima, zlá hygiena aj stravovanie. Sedemnásti vojaci sme skončili v nemocnici v Ružomberku. Ležal som tam štyri mesiace a zo žltačky som sa zotavoval jeden a pol roka.

Na Duklu som sa teda nedostal, ale s behom som pokračoval popri ďalšom štúdiu. Na druhýkrát sa mi podarilo dostať na Fakultu telesnej výchovy do Bratislavy, kde ma začal trénovať Štefan Mereš a zažil som tam bežecky najúspešnejšie obdobie.

Ako ste sa dostali k trénerstvu?

Keď som skončil vysokú školu, pozvali ma robiť trénera strediska mládeže do Martina. Tam som bol od roku 1983 do roku 1990. Popritom som stále pretekal. Rôzne trate, od 400 metrov cez prekážky až po košický maratón. Jeden zo zverencov, ktorých som v tom čase trénoval, bol napríklad Miroslav Vanko, dodnes jeden z najlepších vytrvalcov, akí sa kedy na Slovensku narodili.

Potom však prišlo obdobie, keď ste boli natoľko znechutený, že ste s trénovaním skončili. Čo sa stalo?

Chodkyňa Zuzka Zemková mala splnený limit na olympiádu 1992 do Barcelony, no

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Behanie

Denník N v Martine

Radíme športovcom

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie