Západ zaujímajú len západné obete a západní páchatelia

Štyri dni pred útokom na redakciu časopisu Charlie Hebdo, pri ktorom zahynulo dvanásť ľudí, zaútočili bojovníci hnutia Boko Haram na mesto Baga na severovýchode Nigérie. Podľa Amnesty International šlo zrejme o najkrvavejšiu akciu tamojších islamistov – neprežilo ju okolo dvetisíc ľudí.

O Paríži toho vieme veľmi veľa. Na slovenskej Wikipédii vzniklo pomerne rozsiahle heslo venované útoku, vieme akú titulku i náklad má nové číslo časopisu, dokonca i to, že jeden z vyšetrovateľov spáchal samovraždu.

Bagu sme nesledovali online, ale dozvedeli sme sa o nej až s odstupom niekoľkých dní (čoho dôkazom je aj tento článok), informácie sú aj po desiatich dňoch kusé a na slovenskej Wikipédii nemá heslo ani len Boko Haram, nieto nejaká ich akcia. Taktiež nie je známe, že by sa svetom prevalila vlna smútku a solidarity s Nigérijčanmi.

Vysvetliť sa to dá celkom pohodlne. Paríž je jedno z politických, ekonomických a kultúrnych centier Európy, sú tu sústredené francúzske médiá i korešpondenti z celého sveta, kým v oblasti na brehu Čadského jazera sa toho veľa nedeje.

Život v Paríži, hodnoty, ktoré vyznáva časopis či história Francúzska sú západným televíziám, novinám a agentúram oveľa zrozumiteľnejšie než život a sociálne a náboženské problémy subsaharskej Afriky. Ale aj napriek tomu je nepomer v záujme o Paríž a Bagu len ťažko obhájiteľný.

Asi neprekvapí, že to nie je ojedinelý prípad. Pekne to bolo vidieť na letnej vojne v Gaze. Kým západné médiá a diváci sledovali a rozcitlivovali sa nad palestínskymi obeťami izraelských vojakov, moslimovia, ktorí v tom istom čase zomierali v Líbyi, Sýrii či v Iraku a ktorých je mnohonásobne viac ako mŕtvych Gazanov, veľké trúchlenie nespôsobili.

Rovnaký nepomer sa minulý rok ukázal v záujme o niekoľko černošských obetí, ktoré zabili bieli americkí policajti a o neporovnateľne vyšší počet černošských obetí černošských vrahov. Kým v prvom prípade sa konali desaťtisícové demonštrácie, v druhom prípade sa záujem o obete končí na brehoch Atlantiku.

Podobne to vyzerá pri západnom pohľade na Čínu: protesty v Hongkongu priťahovali asi stokrát väčšiu pozornosť ako fakt, že v tom istom čase čínski policajti zabili desiatky Ujgurov.

Pri všetkej úcte ku karikaturistom, civilistom v Gaze, obetiam násilníckych policajtov či hongkonským študentom, akoby Západu prišli zaujímaví najmä preto, že boli buď sami súčasťou Západu alebo boli obeťami niekoho západného, prípadne bieleho. Akonáhle je v hre nejaká iná kombinácia obetí a vinníkov, hrozí, že záujem o zločin (veľakrát mnohonásobne väčší) prudko klesne.

Keď v apríli minulého roku uniesli šialenci z Boko Haram 274 nigérijských dievčat, vyzeralo to inak. Celý Facebook, Twitter, celebrity, Michelle Obamová i David Cameron vyzývali niekoho tajomného, aby vrátil dievčatá späť. Ako sa to skončilo? Prekvapenie neprišlo a islamisti sa hashtagu #BringBackOurGirls naozaj nezľakli. Naopak, od apríla uniesli ďalšie stovky ľudí a tisícky ich zabili.

Americká pátracia akcia i jej praktické ukončenie, rovnako ako desaťročné samovražedné atentátničky či smrť dvoch tisícov civilistov prebehli už bez záujmu západných médií i verejnosti.

Dnes už predsa hastagujeme niečo iné.