Europoslankyňa Nicholsonová: Zo slovenskej politiky som znechutená, som na odchode (+podcast, video)

Po tragickej nehode cyklistu Andriána Babiča sa rýchlo rozbehla petícia za zmeny vo vzťahu vodičov a cyklistov. V petičnom výbore je aj europoslankyňa Lucia Ďuriš Nicholsonová. Petíciu podpísalo už 16-tisíc ľudí, čo znamená, že vláda by sa ňou mala zaoberať. V rozhovore europoslankyňa, ktorá žije v Bratislave i Bruseli, hovorí:

• v čom je iná cyklistika na Slovensku a v Belgicku;
• prečo sa nedarí zvyšovať ochranu cyklistov na cestách a aké kolízie najčastejšie vznikajú na cestách;
• o svojej politickej budúcnosti po odchode z SaS
• a ako hodnotí Igora Matoviča a Richarda Sulíka.

V čom je rozdiel, keď bicyklujete na Slovensku a keď ste v Belgicku?

V bezpečnosti, kultúre šoférovania a správania sa na cestách. Keď sme sa pred dvomi rokmi presťahovali do Bruselu, zvyšovanie bezpečnosti cyklistov na cestách bola jedna z mojich agiend. Okamžite ma kontaktovala európska cyklokoalícia. Mali sme rokovania, ako ešte zvýšiť bezpečnosť na cestách v rámci Európskej únie. Keď som sa okolo seba v Bruseli pozerala, povedala som si, že v tomto meste to ani netreba. Bežne v rannej špičke vidíte matku s dvomi deťmi. Cíti sa bezpečne a každý ju obchádza v bezpečnej vzdialenosti. Tu sú cyklisti ako chránené zvieratká a nepotrebujú viac ochrany. V Bruseli sa to už trochu podľa mňa preklápa a cyklisti často nerešpektujú pravidlá cestnej premávky. Videla som takých, ktorí bežne idú na červenú. Tu som pochopila, že sú priepastné rozdiely v tom, ako sa jazdí v členských štátoch, a v Bruseli si to naozaj užívam.

V čom je pri jazde rozdiel?

S manželom sa venujeme cestnej a športovej cyklistike. Jazdíme veľmi rýchlo a po cestách, lebo väčšina jazdy sa odohráva na cestách. Autá pribrzdia, kým nás nemôžu obehnúť v bezpečnej vzdialenosti. Nik na nás netrúbi, nik na nás nešpliecha vodou z ostrekovača a nik nám vulgárne nenadáva. Je to úplne iná kultúra. Chodím aj na mestskom bicykli, keď mám sukňu a lodičky, v špičke ráno aj po práci a cítim sa bezpečne. Je to neporovnateľné.

Na Slovensku sa necítite bezpečne?

Ani zďaleka. Je to katastrofa. Sú to neporovnateľné svety. Na Slovensku čo výjazd, to kolízia s vodičom, ktorý nám buď vulgárne nadáva, alebo sa nás snaží vytlačiť z cesty, alebo nás obieha tak, že ho cítime na koži. V našej legislatíve je, že nás majú obiehať v bezpečnej vzdialenosti, len každý si to predstavuje inak. Sú na nás nalepení, nedávno došlo ku kolízii môjho manžela, keď ho vodič nabral spätným zrkadlom. Tak zblízka ho obiehal. Sú to nepríjemné zrážky a dochádza aj k tragickým udalostiam ako u Adriána Babiča. Je mi veľmi ľúto, že až toto nás primalo, aby sme začali opäť konať.

Petíciu ste spustili po tragickej nehode cyklistu Andriána Babiča. Vyšetrovanie ešte prebieha, ale aj vy ste citovali políciu, ktorá povedala, že vodič auta pri odbočovaní nedal Babičovi prednosť. Porušil už platné pravidlá. Nejde tu teda o to, že pravidlá sú nastavené správne, len sa nedodržiavajú?

Prax zo zahraničia hovorí, že potrebujeme aj nové pravidlá. Aspoň určenie, že auto má obiehať cyklistu minimálne 1,5 metra od bicykla. To je veľmi dôležité stanoviť napevno, lebo dnes si to vysvetľuje každý podľa seba. V krajinách, kde to už majú dávno zavedené, sa bezpečnosť cyklistov na cestách zlepšila. Petíciou sa odštartovala diskusia a stalo sa to zaujímavou témou. Veľa z toho je o nás, našich hlavách, zmenách v uvažovaní a kultúre šoférovania. Ide tu o akceptovanie toho, že cyklista je plnohodnotný účastník cestnej premávky. To všetko neurobíte len zákonom, ale môže k tomu prispieť diskusia. To, aby autá obchádzali cyklistov vo vzdialenosti aspoň 1,5 metra, som predkladala s Jurajom Drobom už v roku 2017.

Ale nepodarilo sa vám to presadiť.

Je to jednoduchá novela zákona, ale vlastný poslanecký klub ma prinútil, aby som to stiahla. Richard Sulík a Jana Kiššová sa ma na klube pýtali, koľko je mŕtvych cyklistov na cestách, keď to chcem presadzovať. Povedala som, že sa veľmi ťažko tieto štatistiky zháňajú, ale že len za posledné obdobie boli dvaja mŕtvi. Vtedy sa ma opýtala Jana Kiššová, či naozaj pre dvoch mŕtvych cyklistov si proti sebe chceme postaviť dva milióny vodičov. To je to politické, populistické myslenie, že keď ochránim slabších cyklistov, tak dva milióny vodičov pôjde proti mne. Je to veľmi zlé uvažovanie, lebo z dvoch miliónov vodičov máte minimálne polovicu takých, ktorí sa pohybujú aj na bicykli. Za minulý rok sa predalo 900-tisíc nových bicyklov. Dve tretiny domácností majú podľa kvalifikovaných odhadov bicykle. Ale toľko cyklistov na ceste nevidíte. Dôvodom číslo jeden je strach a bezpečnosť.

Je to tým, že hlas vodičov je silnejší ako hlas cyklistov?

Nemyslím si to. Minimálne polovica z dvoch miliónov vodičov sú aj cyklisti. Je to skôr populizmus a strach tú tému otvoriť, lebo čo ak si tým pohnevám túto dôležitú skupinu ľudí. Je to veľmi krátkozraké. Vodič je aj chodec, aj cyklista, a legislatíva by mala byť nastavená tak ako v iných krajinách, že chráni najslabší článok. Tým sú určite cyklisti a chodci. V petícii máme aj väčšiu vymožiteľnosť práva a zákona pri dodržiavaní maximálnej povolenej rýchlosti, čo sa na Slovensku nedeje. V Bruseli sa povie, že jazdíme všetci 30 kilometrov za hodinu, a všetci tak jazdia. Najrýchlejší dopravný prostriedok je tu momentálne elektrická kolobežka.

Video: Zo slovenskej politiky som znechutená, som na odchode (autorky: Veronika Folentová, Martina Koník)

Je tridsiatka len v niektorých častiach mesta?

V celom Bruseli sa jazdí tridsiatkou a päťdesiatka je len na niektorých úsekoch mesta. A všetci to dodržiavajú. Vyššiu rýchlosť ako dvojku tu pri jazde autom takmer nezaradíte. Málokedy tu niekto agresívne trúbi na druhého vodiča alebo cyklistu. To, čo zažívame na Slovensku, je extrémne. Dá sa fungovať na cestách aj inak. Ide tu len o toleranciu toho, že na ceste sú aj cyklisti. Keď som sa o tom rozprávala so šoférmi v Európskom parlamente, ktorí sú zo všetkých krajín EÚ, nerozumeli tomu, ako to na Slovensku funguje. Povedali, že si nepamätajú, že by sa niekedy zamysleli, či cyklisti patria na cestu alebo nie.

Je správne deliť skupiny na cyklistov a vodičov? Nejde tu skôr o to, že v oboch skupinách nájdeme bezohľadných a nedisciplinovaných ľudí?

Presne tak to je a nedelíme to. Vôbec si nemyslím, že keď teraz chceme prijať opatrenia na zvýšenie bezpečnosti cyklistov a chodcov, tak sa proti nám postavia vodiči. Všetci by sme mali chcieť, aby sa všetci na slovenských cestách cítili bezpečne. Dnes sa cesty a účastníci cestnej premávky delia iba na tých, ktorí rešpektujú pravidlá a sú tolerantní k ostatným, a na tých, ktorí nie sú. Mám skúsenosť z Kanady, Talianska, Belgicka či Malorky a mám pocit, že máme pomerne väčší podiel vodičov, ktorí jazdia agresívne, veľmi rýchlo a nerešpektujú slabší článok cestnej premávky.

V akých situáciách prichádzajú cyklisti najčastejšie s vodičmi do kolízií?

Predovšetkým pri obchádzaní. Stáva sa, že sa na nás auto nalepí, keď je na našej úrovni, a ešte si vtedy začne umývať sklo a schytáme vodu z ostrekovača. Alebo začnú veľmi trúbiť, čo vás tiež vyruší. Pri športovej cyklistike ideme na rovine aj rýchlosťou 40 kilometrov za hodinu. Ja mám priemernú rýchlosť 33 až 35 kilometrov za hodinu. Sme spätí s bicyklom, lebo máme tretry. Keď je na zemi len malý kamienok, je to prekážka, ktorej sa musíme v tej rýchlosti vyhnúť, lebo sa môže stať čokoľvek. Keď je auto hneď vedľa vás, nemáte sa ako uhnúť. Musíte si vybrať, či sa ohrozíte výtlkom alebo inou prekážkou, alebo sa vyhnete prekážke a skončíte pod kolesami auta. Stalo sa nám, že nás vodiči zablokovali, vystúpili z auta a chceli nás fyzicky napadnúť.

Prečo?

Lebo si mysleli, že nepatríme na cestu. To sa nám s manželom stalo nie raz. Alebo nám vodiči nedajú prednosť. Berú to tak, že to je len cyklista a zastaví. Ale ak je niekto na hlavnej ceste, má prednosť a je jedno, či je na bicykli, kolobežke alebo v aute. V tomto celom ide o rešpektovanie cyklistu ako plnohodnotného účastníka premávky, čo sa nedeje. V hlavách to zatiaľ nie je, aj keď to zákon hovorí. To by sa malo dostať aj do autoškôl, aby vodiči vnímali, že keď dávajú prednosť, nemali by sa sústrediť len na to, či vidia auto, ale aj či nevidia cyklistu.

Aké sú vaše skúsenosti ako cyklistu s políciou?

Nemám s tým veľmi skúsenosť. Iba raz sa mi v Banskej Štiavnici stalo, že za mnou išlo policajné auto a vodič mi nedal prednosť pri tom, ako zabáčal na parkovisko. Ja som išla rovno. Vyblokoval ma, ustála som to a policajt sa ma opýtal, či to má riešiť, že videl, že mi nedal prednosť.

Jedným z bodov petície, ktorú už podporilo 16-tisíc ľudí, je riešenie dopravných inšpektorátov. Tie často podľa vás znemožňujú znižovanie maximálnej povolenej rýchlosti či vytváranie infraštruktúry pre cyklistov, pričom rozhodnutia odôvodňujú plynulosťou cestnej premávky. Ak by bola prijatá petícia, čo by sa v tomto zmenilo?

Mal by sa zrušiť monopol dopravných inšpektorátov. Keď vydajú stanovisko, nemáme odvolací orgán, kde by sa starosta či správca cesty mohli odvolať, aj keď vedia, že sa v danom úseku musí znížiť rýchlosť, lebo sú tam často nehody. Alebo by mali mať väčšiu kompetenciu vstupovať do toho procesu. Myslíme si, že tí, čo majú cestné úseky v správe, vedia najlepšie, čo sa na nich deje. To sa stalo aj pri nehode Adriána Babiča. Starosta sa po nej ozval, že už roky volá, aby sa v tej časti znížila maximálna povolená rýchlosť. Dopravný inšpektorát to však zamietol s tým, že chcú plynulú dopravu. Akým spôsobom by bolo najlepšie tento monopol zrušiť, necháme na ministerstvách dopravy a vnútra. Chceme s oboma zástupcami ministerstiev vyvolať rokovania, keďže máme viac ako 10-tisíc podpisov a mali by sa petíciou zaoberať. Dúfam, že nájdeme rozumnú cestu, ako to nastaviť.

Výsledkom by malo byť, že starosta a primátor by si vybrali úseky, kde znížia rýchlosť bez toho, aby mu to musel dopravný inšpektorát schváliť?

Dopravný inšpektorát do toho môže vstupovať, ale nech nemá monopol na to, aby o tom rozhodol. A nech sa viac prihliada na požiadavky správcov ciest, lebo tí vedia najlepšie, čo sa na cestách deje.

Ak by sa na niektorých úsekoch znížila rýchlosť, cítili by sa cyklisti bezpečnejšie ako dnes?

Určite. Sú štúdie, že rýchlosť je rozhodujúci faktor. Závisí od rýchlosti, či skončí cyklista po náraze tragicky ako Adrián Babič, alebo to bude bez tragického konca.

Bicyklujete viac ako 20 rokov. Zlepšuje sa situácia na Slovensku?

Ako kde. Veľa bicyklujeme v Bratislave a tam badám, že sú aj vodiči, ktorí pribrzdia, keď sme v kopci a máme zníženú rýchlosť. Počkajú, kým sa uvoľní opačný pruh, aby nás mohli bezpečne obehnúť. Toto bolo donedávna sci-fi a málokedy sme to zažili. To veľmi chválim. Bicyklujeme veľa aj v okolí Banskej Štiavnice a Krupiny a tam sa stretávame s hroznými situáciami. Kamióny nás obiehajú na 20 centimetrov od nás. Prúdenie vzduchu spôsobuje, že ja, keďže som menšia váha, idem skoro spadnúť z bicykla, keď ma tak blízko obieha kamión v plnej rýchlosti.

Pri bicyklovaní je dôležité nabrať aj skúsenosti, premýšľať pri jazdení a predvídať. Koľko podľa vás človek potrebuje, aby sa vyjazdil a mohol sa pustiť aj na rušnejšie cesty na Slovensku?

Obávam sa, že na to nemám odpoveď. Manžel je tiež výborný cyklista, jazdí roky a napriek tomu sa dostávame do kolízií. Pritom jazdíme zodpovedne. Vždy idem za ním, nejdeme vo dvojici, lebo náš zákon to zakazuje. Snažíme sa byť čo najbližšie pri krajnici, neobmedzovať autá. Na semaforoch zastavíme a počkáme. Nikdy nerobíme to, že ideme po chodníku, že sa chvíľu tvárime ako cyklisti a chvíľu ako chodci. Takto by to nemalo byť a robia to mnohí. Veľa cyklistov nedodržiava predpisy a je to škoda. Aj s týmto chceme pracovať.

Ako?

S Cyklokoalíciou zvažujeme nahrať inštruktážne video, ako by sa mal cyklista správať na ceste. Ale koľko musí mať cyklista najazdené, aby sa mu to nestalo, neviem, lebo Adrián Babič jazdil veľmi veľa a napriek tomu sa mu to stalo. Snažíme sa s manželom predvídať, čo auto urobí, aký je to asi šofér podľa toho, ako nás obchádza. Často brzdíme v situáciách, keď by sme nemuseli, lebo podľa pravidiel sme v práve. Sme veľmi opatrní, ale niekedy to nepomôže.

V čom sú najväčšie chyby cyklistov? Kedy môžu byť aj oni menej predvídateľní pre vodičov?

Počas pandémie sa zvýšila frekvencia cyklistov na cestách, ktorí robia donášky jedál. Majú často elektrobicykle, a aj vyššiu rýchlosť. Párkrát som bola svedkom, že sa správali katastrofálne. Nesignalizovali, že odbočia, zrazu len prešli z jedného pruhu do druhého. To je neakceptovateľné. Musia si uvedomiť, že auto, ktoré ide za cyklistom, potrebuje vedieť, že odbočí, aby sa na to vodič pripravil a pribrzdil. Často som videla cyklistov, ktorí nerešpektovali červenú. Chvíľu sa správajú ako cyklisti a chvíľu vyletia na chodník. Nemajú tam čo robiť. Jazdia v pomerne vysokej rýchlosti a ohrozujú chodcov, čoho som bola svedkom aj v centre mesta, kde  takto jazdili po pešej zóne.

Keď vidíte, ako sa rozširujú cesty na Slovensku, dá sa predpokladať, že áut ešte pribudne. Naproti tomu infraštruktúra pre cyklistov pribúda pomaly. Čím to je?

Tým, že šoféri a vodiči sú obrovská skupina ľudí a sú silní. Politici na národnej aj na regionálnych úrovniach sa im snažia vychádzať v ústrety a na slabších jednoducho zabúdajú. Máme peniaze, aj ich relatívne dobre čerpáme. Nerozumiem, prečo to ide tak pomaly. Hlavné je mať odvahu povedať, že to je naša priorita a ideme stavať infraštruktúru pre cyklistov. Potom sa nájdu aj peniaze a bude sa to dať. Ak sa to dalo v iných krajinách, musí sa to dať aj u nás. Máme rôzne stereotypy, ktoré si so sebou nesieme.

Čo konkrétne? 

Aj ja som bola odchovaná na tom, že slovenské cesty nie sú na cyklistov prispôsobené, lebo sú príliš úzke. Nie je to pravda, je to úplná hlúposť. V Bruseli majú úzku cestu, na oboch stranách sa parkuje, na obe strany na cestu nastriekajú pás pre cyklistov a je len jeden pruh pre autá a je to obojsmerná cesta. Vždy musia dať autá prednosť. Cyklisti sú chránené zvieratká, sú vo svojom pruhu, a keď chce auto predbiehať, musí počkať, kým bude pruh prázdny, aby vedel cyklistu predbehnúť v dostatočnej vzdialenosti. Veľa ciest riešia takto a všetci to rešpektujú.

Predtým, ako ste spustili petíciu, nepýtali ste sa politikov, či by mali vôľu to presadiť?

Som na odchode z politiky a na domácej sa snažím čo najmenej zavadzať. Toto je moja aktivita skôr ako aktivistu a cyklistu, nie je to politické PR, lebo to už nepotrebujem. Malo sa to zmeniť už dávno. Po desiatich rokoch si dovolím tvrdiť, že poznám zmýšľanie politikov, a preto bolo veľmi dôležité začať petíciu, vyzbierať čo najviac podpisov, aby sme ukázali, že nejde o jedného či dvoch ľudí, ale ide o tisíce ľudí, ktorí sa necítia bezpečne na slovenských cestách a musíte prísť so zmenami. Tu robíme prácu aj za dotknuté ministerstvá, k nim by som prirátala aj ministerstvo školstva, pretože je aj ministerstvom športu. Tým, že sme vykopli dvere a ukázali sme, že je tu veľký dopyt po zmenách v zákone, to budú mať ministerstvá jednoduchšie.

Hovoríte, že ste na odchode z politiky. Keď ste sa vo februári rozprávali s kolegyňou, povedali ste, že ešte neviete, aká bude vaša politická budúcnosť po skončení mandátu v Bruseli. Už máte jasno, že končíte?

Mám v tom jasnejšie, ako som mala vtedy. Myslím, že to bude prospešné pre mňa aj moju rodinu. Slovenská politická scéna tým podľa mňa výrazne neutrpí. Momentálne sa necítim v žiadnej strane, ktorá je na politickej scéne. Zaradila som sa medzi ľudí, ktorí mi hovoria, že kedysi politiku sledovali, ale už to nezvládajú. Človek to už ani nestíha sledovať ani sa k tomu vyjadrovať, lebo niekedy už ani neviem nájsť slová. Táto vláda mala byť vláda zmeny, ale vzali ľuďom nádej. Doteraz boli na jednej strane tí zlí, kde bol Fico a celá táto organizácia prepojená s organizovaným zločinom a mafiou. Ľudia mali pocit, že to boli zlí, a teda tí ostatní budú dobrí. Ale momentálne nemajú nádej, lebo nevidia alternatívu.

Sú tu aj mimoparlamentné strany.

Viem, že sú tu strany ako Progresívne Slovensko a Spolu, a je fajn, že je tam veľa slušných ľudí. Ale to je taký politický planktón, sú príliš maličkí a budú sa musieť dohodnúť s niekým veľkým. A kto je ten veľký? Pellegrini? Som dosť znechutená tým, čo sa stalo, aj tým, ako vláda pristúpila k pomoci v kríze. Som znechutená z toho, ako vláda hodila cez palubu časť ľudí, ktorí potrebovali z objektívnych dôvodov pomoc od štátu. Som znechutená z toho, ako sa narába s eurofondmi. Mohli urobiť omnoho viac a pre rezortizmus neurobili. Toto všetko sú veci, ktorých nechcem byť súčasťou. Tak ako ostatní to vypínam a prestávam to sledovať. Nevidím svetlo na konci tunela.

S ľuďmi, ktorých dnes kritizujete, ste dlhodobo spolupracovali. Čo sa zmenilo? Poznali ste ich predsa.

Rozprávajme sa o tom, koho som poznala. Poznala som Matoviča. Do poslednej chvíle som dúfala, že to dokáže dať na štátnika. Myslela som si, že si ide „voľnú jazdu“, keď bol opozičný poslanec a mohol si to dovoliť, a myslela som si, že keď pochopí, že od ľudí dostal obrovskú šancu priniesť zmenu a byť štátnikom, dokáže to. Nedokázal to a sklamal na plnej čiare. Ukázalo sa, že nie je stavaný, aby dokázal prekročiť svoj tieň, že má obrovské ego a je strašne zákerný. Vyplávali na povrch charakterové vlastnosti, ktoré sú nezlučiteľné s tým, aby robil čokoľvek, a nie premiéra a už vôbec nie ministra financií. Poznala som Richarda Sulíka – jedenásť rokov som mu robila dvojku. Náš posledný telefonát bol, keď som mu povedala, že hodili ľudí cez palubu.

O čo išlo?

Pýtala som sa, prečo štátnu pomoc postavili na tom, že ju môžu dostať len ľudia, ktorí nedlhujú na odvodoch. Na Slovensku 600-tisíc ľudí dlhuje na odvodoch. Povedal mi na to, že tak im treba, že sú to ľudia, ktorí roky klamali štát. To je mimo. Po tomto som zložila telefón a napísala som mu, že vystupujem zo strany. Tento Richard Sulík, ktorému som držala chrbát v posledných voľbách, keď ho opustili jeho verní, ja som nikam neodišla a dala som to vo voľbách, tak sa za mňa ospravedlní po tlačovke Remišovej a koaličným partnerom? A pritom som mala pravdu. Tlačovka s miliardou je o ich terajšej kríze, keď sa rozprávajú, kde zobrať miliardu na zvýšenie výdavkov. Cigániková, ktorá predtým za mnou prišla, aký som jej vzor a staršia kolegyňa vhodná nasledovania, si po tlačovke napíše na Facebook, že bola v nesprávny čas na nesprávnom mieste s nesprávnym človekom? To je absurdné. Tam už nie je o čom.

Je vylúčené, že v ďalších parlamentných voľbách budete na nejakej kandidátke?

Keby prišla nejaká ponuka, tak sa vyjadrím. Zatiaľ sa nič také nedeje. Odišla som zo SaS, žiadne mexické vlny okolo toho neboli. Momentálne nikde nevidím svoje miesto. Sú tam strany, ktoré stoja za to, sú menším zlom, ale sú príliš malé a bezvýznamné, aby dokázali priniesť reálnu zmenu.

Nedali vám ponuku z Progresívneho Slovenska či zo Spolu?

Zatiaľ som prestúpila na európskej úrovni z ECR (Európski konzervatívci a reformisti) do Renew Europe. Tam sa k tomu veľmi iniciatívne a pekne postavil europoslanec a podpredseda Renew Michal Šimečka (Progresívne Slovensko). Vážim si jeho reakciu a máme výbornú spoluprácu. Ale nehovoríme o ďalšej forme spolupráce.

Kedy poviete, ako to bude s vami ďalej? Počkáte až tesne do volieb?

Nie. Nebudem to naťahovať ani nehrám vypočítavú hru. Nečakám, že sa zbehne päť strán a prídu s fantastickou ponukou. Svoj vrchol podpory zo strany verejnosti som už dosiahla. Keby sa to teraz dalo zmerať, už nebudem dosahovať také výsledky, aj som výrazne v politike zostarla. Skôr sa prikláňam k tomu, že by som chcela robiť niečo iné. Niečo kreatívne. Chcem písať. Mám veľa rozpísaného a už by som to mohla dokončiť, venujem sa storytellingu a fascinuje ma, ako sa dá vystavať dobrý príbeh. A mám veľa práce v europarlamente. Je to pekné a progresívne, menej špinavé ako slovenská politika, ktorá dokázala byť dosť vulgárna. Toto mi vyhovuje omnoho viac.

S SaS a Richardom Sulíkom by ste už nekandidovali?

Vôbec si nemyslím, že to bude na stole. S Richardom som bola jedenásť rokov, preskákali sme všeličo. S vami som v roku 2016 robila rozhovor, ktorý Sulík považoval za obrovskú zradu, keď som si dovolila povedať, že Sulík je slon v porceláne. Nemyslím, že to bolo až také hrozné, bola to od neho prehnane samoľúba reakcia. V niektorých obsahových veciach sme spolu nesúhlasili, ale polemiku sme viedli na úrovni. Richard Sulík je v niektorých veciach ako človek aj politik skvelý. Pamätám si aj dobré veci, dokáže držať dohodu a dá sa s ním dohodnúť. Ale už nedávam emocionálnu plochosť SaS ako takej. Snažila som sa venovať sociálnym témam a vysvetliť kolegom, že je to dôležité a nemôžeme riešiť veľkých a úspešných podnikateľov, aby boli ešte úspešnejší. Sú tu aj iní ľudia a štát je len taký silný ako jeho najslabší článok, ktorým sú zraniteľné skupiny obyvateľstva. Táto vláda na to abdikovala a SaS s Richardom Sulíkom tiež. Už to nezvládam. Richard Sulík aj SaS ma nie raz potrebovali, mala som veľký výtlak vo voľbách a vyrobila som mandáty aj pre iných, a keď som ich ja prvý raz potrebovala po tlačovke, tak ma strana hodila cez palubu. Konkrétne predseda a Jana Cigániková. A tam už nebolo o čom.