Rapper Bene: Nechápem, že ľudia Matovičovi zhltli návnady ako Počiatkova vila. Je strašidelné, čím sa nechajú obalamutiť

Aké prostredie vás formovalo?

Vyrastal som ako jedináčik v Galante v zmiešanej rodine. Mama má maďarskú národnosť, otec slovenskú, naučil sa však aj po maďarsky. Ja však za svoj materinský jazyk pokladám slovenčinu, lebo v nej dokážem lepšie premýšľať.

Detstvo bolo fajn, veľa času sme trávili na záhrade u maminých rodičov vo Veľkých Úľanoch. Inak sme žili v klasickom paneláku aj so psom – nemeckým špicom, ktorý stále štekal. Otec je celý život zamestnancom Západoslovenskej energetiky, mama po revolúcii začala podnikať s látkami a so záclonami, dnes má v Galante malý obchodík s kabelkami.

Typické sídliskové dieťa?

Presne tak, akurát to sídlisko je v centre mesta, kde vtedy boli aj zelené plochy, takže sme na nich s kamošmi mohli hrávať futbal. Obrovskou výhodou bolo, že všetci spolužiaci zo základnej školy sme bývali na tom istom sídlisku. Trávili sme tak spolu celé dni vrátane voľna. Zrejme aj vďaka tomu mi dodnes ostali viacerí kamaráti z tých čias.

Nesmiali sa vám v detstve pre rečovú chybu, pretože máte problém so sykavkami? Pamätám si, čo všetko si museli na základnej škole vytrpieť šušlaví, tuční, okuliarnatí, ušatí a neviem akí.

Nie, lebo ja som si reálne svoj problém so šušlaním uvedomil, až keď sme začali vydávať prvé pesničky. Je to neuveriteľné, ale v detstve som si ani neuvedomoval, že mám nejaký hendikep. A nik mi moje šušlanie ani nevyhadzoval na oči.

Celkom tomu verím, inak by ste zrejme ako recitátor nepostúpili do okresného kola Hviezdoslavovho Kubína s prózou Pohár vody.

Vždy, keď to niekto spomenie, respektíve keď to ja niekde poviem, chystám sa ten text vyhľadať, lebo si vôbec nepamätám, o čom bol. Bol som „slušák“ s dobrými známkami, recitovanie k tomu patrilo. Vďaka takým veciam sa žiakovi prepiekli aj prípadné „prúsery“. Bol som mimoriadne spoločenský typ a so skromnosťou sebe vlastnou dodávam, že asi aj obľúbený v kolektíve.

Pamätám si, ako sa mi koncom 80. rokov bratranec z Bratislavy, ktorý mal prístup k západnej hudbe aj časopisom typu Bravo, smial, že k nám do Dunajskej Lužnej, ktorá je inak pri hlavnom meste, prichádzajú nové hudobné trendy s omeškaním. Čo potom taká Galanta?

To sa mi nestalo, hoci tieto prekáračky medzi mestami a dedinami poznám. Vďaka tomu, že otec je elektrikár, vyrobil doma dokonalý mechanizmus – gramofón spojený s budíkom. Hudba sa nám teda spúšťala sama už ráno. A v 90. rokoch už rádiá hrali aj západnú hudbu bez cenzúry.

Čo ste počúvali?

Ako malý som si cez otca obľúbil Karla Kryla, ktorého dodnes považujem za svojho najobľúbenejšieho textára v Československu. Potom som si mimoriadne obľúbil maďarského bluesového speváka Deáka Bill Gyulu a jeho kapelu Hobo Blues Band. Počúvam ho dodnes. A keď som mal deväť či desať rokov, učarovala mi Nirvana.

Samé „rapové“ pojmy.

Na rap som narazil v tom istom čase – v rokoch 1993 až 1994. Mal som skvelého kamaráta, ktorý mi nosieval prvé rapové kazety a cédečká. Prepadol som tomu a začal som počúvať všetky hip-hopové nahrávky, ktoré sme vedeli zohnať. Svet rapu ma priam pohltil.

To ste ešte nemohli rozumieť textom, a keby aj, desaťročný ešte nerozumie obsahu výpovedí.

To je pravda, nemali sme šancu dekódovať, o čom sú texty, a nielen preto, že sme nevedeli anglicky. Lenže mňa vtedy ohúrili práve tie beaty, živočíšnosť, čo z nich šla. Výhodou bolo, že vtedy sme už mali doma aj satelit, takže som mal prístup k hudobným kanálom v televízii. Na MTV aj stanici VIVA dokonca vysielali špeciálne hip-hopové relácie. Keď sa už hudba prepojila s videoklipom, mohli sme si aspoň domýšľať, o čom asi sú výpovede ukryté v textoch.

Došlo nám, že ak je rapper z New Yorku, zrejme spieva o ťažkom živote v segregovaných komunitách žijúcich v konkrétnych štvrtiach. Rovnako sme chápali, že rapperi z Los Angeles spievajú skôr o slnečnej Kalifornii.

V konečnom dôsledku na tom aj tak nezáležalo, fascinovali nás najmä netradičné a silno udierajúce beaty, do ktorých si rozprávali svoje pravdy černošskí rapperi. A rozprávali ich tak naliehavo, že sme im dokázali uveriť, hoci sme nepoznali obsah. Bolo jedno, že oni sú zo svetových veľkomiest a my z 15-tisícovej Galanty, pričom nás delia tisícky kilometrov.

Pamätám si niektoré klipy z prvej polovicu 90. rokov – reťaze na krku, kožuchy, šiltovky, zvláštna gestikulácia, bazény, drahé autá, kokteily, sporo odeté ženy. Spájalo sa vám to aj so snami typu, že takto by ste raz chceli žiť?

Dodnes to mám v sebe oddelené – na jednej strane bolo zo západných klipov cítiť frajerinu až chválenkárstvo, na druhej frustráciu z toho, ako tí ľudia reálne vyrastali. Zároveň som si uvedomoval, že my tu nič také zažívať nemusíme, že máme pekné a pokojné detstvá aj mladosti, za ktoré by oni dali čokoľvek.

Netúžil som teda po luxuse, aký sa prezentoval v klipoch, nepotreboval som skákať do bazéna a mať okolo seba plno žien. Zaujímala ma skôr tá bezprostrednosť a hodnovernosť. Keď raz tí chlapi rapovali, že predávali drogy na rohu ulice vo svojej štvrti, bolo cítiť, že ich naozaj predávali, že to prostredie majú nasaté. Pristupujem k tomu ako k čítaniu knihy, dobrej beletrie, ktorá môže realitu aj prikrášľovať, ale stále je to realita.

Iná vec je, že tieto veci sa príliš nedajú aplikovať v našich zemepisných šírkach. Preto sú naše textové príbehy iné, hoci dodnes cítim neskonalú lásku k americkým rapovým nahrávkam z 90. rokov.

Čiže ide o to, že tvoríte a spievate ako rapper, ale musí to byť iné, lebo detstvo v Galante predsa len nebolo detstvom na vykričanej ulici v newyorskom gete?

Z amerického rapu som si vzal najmä to, že môžem rapovať o čomkoľvek, čo ma trápi. Nemusí to byť predsa ťažké detstvo. Do kvalitného beatu môžete dať silnú výpoveď o všetkom, čo vám napadne. Čokoľvek, čo je opisom vášho života. Napríklad aj to, že chodím behávať alebo na kávu do konkrétnej kaviarne. Siliť sa do toho, že som mal ťažké detstvo a predával drogy na rohu, by bolo komické.

Práve k tomu som smeroval, lebo z viacerých rapperov cítiť pózu. Tie verše nie sú o nich, nie sú opisom ich života. Naopak, sú vyfabulované, nasilu drsné, zámerne prešpikované vulgarizmami, a preto pôsobia smiešne.

Osobne