Lietajúceho Fína odstavili jedným z najklzkejších politických manévrov v histórii atletiky

Keď niekedy budete mať pocit, že vás čaká náročný týždeň, spomeňte si na Paava Nurmiho. Meno tohto fínskeho legendárneho bežca na stredné a dlhé vzdialenosti možno už nie je také známe, no svojho času to bol jeden z najslávnejších športovcov na planéte.

Na olympiádu do Paríža v roku 1924 prichádzal ako trojnásobný olympijský víťaz a favorit. V priebehu šiestich dní mal na programe sedem pretekov.

Najťažší deň ho čakal vo štvrtok 10. júla 1924. Dve finálové disciplíny v behu na 1500 a 5000 metrov sa konali iba dve hodiny po sebe.

Tri týždne predtým si to Nurmi vyskúšal nanečisto v Helsinkách. V priebehu jednej hodiny odbehol oba behy a v oboch vytvoril nový svetový rekord.

Rovnako si veril v Paríži. Prvé preteky na 1500 metrov jednoznačne vyhral. Za svojím svetovým rekordom zaostal sekundu, no len preto, že s jasným náskokom záver vypustil, aby ušetril sily.

V druhom behu ho čakal jeho najväčší súper – fínsky krajan Ville Ritola, ktorý bol oddýchnutý. Spolu s ďalším švédskym pretekárom nasadili od začiatku rýchle tempo na úrovni svetového rekordu, pretože si mysleli, že Nurmi musí byť unavený. Nurmi, ktorý bol revolucionárom v tempovom behu, tentokrát hodil stopky do trávy a rozbehol sa ich stíhať.

V polovici trate sa dostal do vedenia a napokon pred Ritolom zvíťazil. Ako napísal Guardian, v oboch behoch vyhral bez tlaku súperov. Ešte v ten večer ho videli tancovať v jednom nočnom klube na Montmartri.

„Tanec bol dobrý spôsob, ako sa vyklusať po ťažkom dni na dráhe,“ povedal podľa AP Nurmi.

Cezpoľný beh

Dve zlaté olympijské medaily v dvoch disciplínach za jeden deň bol jeden z najslávnejších momentov legendárneho bežca. Odvtedy sa to podarilo iba jednej inej bežkyni: Američanke Chandre Cheeseboroughovej v štafetách na 4 x 100 a 4 x 400 metrov na olympiáde v Los Angeles v roku 1984.

Možno ešte obdivuhodnejší výkon však Nurmi podal o deň neskôr, keď sa bežal cezpoľný beh na 10-tisíc metrov. Počas celej olympiády bolo v Paríži veľmi teplo, no tento deň bol až extrémny. Na slnku namerali 45 stupňov Celzia, bežalo sa popri Seine na otvorenom priestranstve neďaleko elektrárne.

Z 38 štartujúcich bežcov preteky dokončilo 15. Aj z nich polovicu museli v cieli odniesť na nosidlách. Mnohí skončili v bezvedomí, jeden dezorientovaný bežec utekal priamo do sedadiel a následne odpadol. To bol dôvod, prečo po Paríži cezpoľný beh vyradili z programu olympiád.

Nurmi tieto preteky vyhral s náskokom minúty a pol pred druhým Ritolom, slovami Guardianu, bez zjavného vynaloženého úsilia. Neskôr povedal, že na takéto podmienky bol zvyknutý z chodenia do fínskej sauny.

Celkovo v Paríži získal päť zlatých medailí (na 5000 metrov, 1500 metrov, cezpoľný beh na 10 000 metrov, tímovú súťaž na túto vzdialenosť a tímovú súťaž na 3000 metrov). Žiaden atlét v dejinách nezískal päť zlatých na jednej olympiáde.

A to mohol pokojne získať aj šieste zlato.

Fínski funkcionári ho však nenominovali na beh na 10 000 metrov, pretože si mysleli, že to na neho bude priveľa, a chceli dopriať účasť aj ďalším svojim skvelým bežcov. Nazlostený Nurmi odbehol rovnakú vzdialenosť na tréningovej trati s lepším časom. O mesiac v tejto disciplíne vytvoril nový svetový rekord, ktorý vydržal dlhých 13 rokov.

“Olympiádu v Paríži zmenil na frašku, na sériu exhibičných pretekov,“ komentoval jeho parížske výkony britský denník Guardian.

„Paavo Nurmi ide za hranice ľudstva,“ napísal francúzsky športový magazín Miroir des Sports.

Fínsko ako bežecká veľmoc

Začiatkom 20. storočia bolo Fínsko bežecká veľmoc podobne ako dnes Keňa či Etiópia. Na mapu bežeckého sveta dostal túto severskú krajinu Hannes Kolehmainen v roku 1912, keď na olympiáde v Štokholme získal tri zlaté medaily v behu na dlhé vzdialenosti.

Keď to videl vtedy 15-ročný Paavo Nurmi, chlapec z chudobnej rodiny z Turku, inšpirovalo ho to a krátko nato si kúpil svoje prvé bežecké topánky. Lásku k tomuto športu mal už predtým, keď s kamarátmi behali kilometre k jazeru či do školy. Ako jedenásťročný zabehol 1500 metrov za 5:02 min.

Nurmi vyrastal v Turku so štyrmi súrodencami v jednoizbovom byte s rozlohou 40 metrov štvorcových. Keď mal dvanásť rokov, zomrel mu otec a Paavo ako najstaršie dieťa sa stal hlavným živiteľom rodiny.

Pracoval ako pouličný predavač chleba a ako neskôr spomínal, tlačenie ťažkého vozíka v strmých uliciach mesta mu posilnilo nohy.

O jeho službe v armáde koluje príhoda, že keď mala jeho jednotka pochodovať 20 kilometrov, on celý čas bežal: v plnej zbroji so zbraňou, muníciou a batohom plným piesku.

Solitér a introvert

Nurmi patrí do slávnej a neopakovateľnej generácie fínskych bežcov na stredné a dlhé vzdialenosti, no on bol medzi krajanmi solitér. Trénoval väčšinou sám. „Bežím pre seba a nie pre Fínsko,“ povedal raz.

Bol to introvert, ktorý podľa Guardianu „hovoril málo slov a mal ešte menej priateľov“.

Tajomstvom jeho úspechu okrem tvrdohlavosti, odhodlanosti, mentálnej sily a inteligencie (bol veľmi dobrý v matematike) bol analytický prístup k tréningom a pretekom. Počas náročnej prípravy striedal behy a chôdzu s cvičením s vlastnou váhou.

Vtedy bolo bežnou stratégiou bežcov na stredné a dlhé vzdialenosti mať rýchly začiatok behu, následne spomaliť a na konci začať šprintovať. Nurmi bol zástancom behu v konštantnom tempe, čo bola v tej dobe novinka, ktorá sa ustálila až o desaťročia neskôr.

Takmer vždy bežal so stopkami v ruke, na ktorých si kontroloval medzičasy. S istou dávkou zveličenia sa dá povedať, že súperi na trati ho nezaujímali. Svojím rovnomerným tempom ich skôr či neskôr predbehol.

„Keď pretekáte s časom, nemusíte šprintovať. Ak je vaše tempo stabilné a rázne až po cieľovú pásku, ostatní s ním nedokážu držať krok,“ povedal raz o svojej stratégii.

Olympiáda 1920

Jeho prvé hviezdne chvíle prišli v roku 1920 na olympiáde v belgických Antverpách. V prvých pretekoch na 5000 metrov tesne prehral s Francúzom Josephom Guillemotom. To bolo jedinýkrát, čo ho na olympiádach porazil nefínsky bežec.

V Antverpách však vyhral svoju najobľúbenejšiu disciplínu na 10 000 metrov (počas jeho 14-ročnej kariéry ho na tejto trati nikto neporazil) aj oba cezpoľné behy a odniesol si tri zlaté olympijské medaily.

O rok neskôr prekonal prvý z 22 svetových rekordov. Istý čas dokonca držal naraz svetové rekordy na 1500, 5000 aj 10 000 metrov, čo sa predtým ani potom v dejinách atletiky už nikomu nepodarilo.

Nurmi sa stal jedným z najslávnejších športovcov svojej doby. V roku 1923 odišiel na bežecké turné do Spojených štátov. Prvé preteky mal vo vypredanej newyorskej Madison Square Garden. Americká tlač mu hovorila Lietajúci Fín či Fínsky bežecký zázrak a počas cesty sa stretol aj s americkým prezidentom Calvinom Coolidgom.

Päť rokov ho nikto na žiadnych pretekoch nad 1000 metrov neprekonal. Dá sa o tom polemizovať a neexistujú žiadne prieskumy, no niektorí tvrdia, že v tom čase bol športovcom číslo jeden na planéte.

Podarilo sa mu okrem iného spraviť z bežeckých disciplín populárnu záležitosť.

„Jeho vplyv na bežecký svet bol väčší ako kohokoľvek iného predtým a potom. Viac ako ktokoľvek iný pozdvihol bežecké disciplíny k sláve hlavných športov v očiach medzinárodných fanúšikov a uctievali ho ako jedného z najväčších športovcov vo všetkých športoch,“ napísal neskôr Cordner Nelson, zakladateľ magazínu Track & Field News.

Úspech z Paríža sa mu však už nikdy nepodarilo zopakovať. Na olympiáde v Amsterdame v roku 1928 pridal jedno zlato na trati 10 000 metrov, ktorú nemohol bežať pred štyrmi rokmi, no na 5-tisícke aj na 3000 metrov cez prekážky skončil len druhý. To bola trať, s ktorou Nurmi nemal veľa skúsenosti, čo ukázal počas rozbehov, keď na smiech hľadiska spadol na vodnej prekážke a skončil tvárou vo vode.

Obvinenia z profesionalizmu

Nurmi sa chcel s aktívnou kariérou rozlúčiť na olympiáde v roku 1932 v Los Angeles rovnako ako jeho veľký vzor Hannes Kolehmainen – zlatom v maratóne.

To sa mu však nepodarilo. Medzinárodná atletická federácia mu zakázala štartovať, pretože ho vinili z toho, že je profesionál a že za svoje preteky v Spojených štátoch a inde dostáva neprimerané náhrady.

Nurmi to odmietal, rovnako aj fínska atletická federácia, podľa ktorej nič neporušil. Bežec odletel do Los Angeles a dúfal, že trest sa zmení.

Dva dni pred začiatkom olympiády však medzinárodní atletickí funkcionári, medzi ktorými hrali prím Švédi, definitívne zakázali Nurmimu štartovať. To Fínov tak nahnevalo, že na niekoľko rokov zastavili spoluprácu so švédskou atletikou.

Agentúra AP to v tom čase nazvala jedným z „najklzkejších politických manévrov v histórii medzinárodnej atletiky“.

Nurmi tak bol na hrách iba divákom. Na preteky na 10 000 metrov a maratón sa však odmietol pozerať. Tvrdil, že maratón by vyhral s náskokom piatich minút.

Svetová sláva

Celkovo získal Nurmi 9 zlatých a 3 strieborné olympijské medaily. Viac olympijských víťazstiev zo všetkých športovcov v histórii má už iba americký plavec Michael Phelps (23 zlatých), rovnaký počet (9) mali sovietska gymnastka Larisa Latyninová, americký šprintér Carl Lewis a plavec Mark Spitz.

Aj preto ho napríklad magazín Time vyhlásil za najväčšieho olympionika v dejinách.

Nurmi pritom nepatril k športovcom, ktorí by si potrpeli na slávu. Vyhýbal sa médiám, rozhovory dával výnimočne. Ako napísal Guardian, na olympiáde v roku 1924 nebol na ploche ani počas fínskej hymny.

„Nezastavil sa po prebehnutí cieľovou páskou. Utekal priamo tam, kde na tráve ležalo jeho oblečenie, vzal ho a bežal do šatne. To bolo poslednýkrát, čo ste ho videli, kým sa nezačal ďalší masaker,“ napísal britský denník.

„Svetová sláva a reputácia má menšiu hodnotu ako hnilá brusnica,“ povedal neskôr samotný Nurmi.

Po konci kariéry zišiel z očí, venoval sa stavebníctvu a obchodu na burze, čo z neho spravilo bohatého človeka. Urobil však jednu významnú výnimku.

V roku 1952 organizovali letné olympijské hry fínske Helsinki. Nevedelo sa, kto zapáli olympijský oheň.

Keď na štadión s pochodňou pribehol vtedy 55-ročný Paavo Nurmi, ľudia ho hneď spoznali.

„Keď ho zbadali, zvuková vlna sa začala šíriť štadiónom. Stúpala až k revu, až prešla k burácaniu. Keď národné tímy usporiadané vo formáciách vo vnútri zbadali postavu Nurmiho, rozbehli sa ako nadšené deti k okraju oválu,“ napísal vtedy magazín Sports Illustrated.

Nurmi zapálil oheň a fakľu podal svojmu vzoru Hannesovi Kolehmainenovi, ktorý rozpálil druhú pochodeň nad štadiónom.