Samo Marec a Veronika Prušová: Po razii bol v meste chvíľu pokoj, ale v osade sa deti schovávali, keď zbadali niekoho cudzieho (+ podcast)

„Celé to bolo založené na logike, ktorá hovorí, že to môžeme urobiť, pretože vieme, že to nikoho nebude zaujímať, nič nebude nasledovať a nikto nijako nezareaguje. Akurát sa to tak nestalo,“ hovorí publicista a prekladateľ Samo Marec v rozhovore o razii v Moldave nad Bodvou.

Spolu s reportérkou Denníka N Veronikou Prušovou napísali knihu „Roky bezprávia. Neuveriteľný príbeh razie v Moldave„, v ktorej do detailov opísali nielen priebeh samotnej razie a osem rokov sa ťahajúci reťazec zlyhaní jednotlivcov aj rôznych úrovní štátnej moci, ale aj príbehy jednotlivých aktérov – poškodených, obžalovaných aj ľudí, ktorí im pomáhali na ceste za spravodlivosťou. Hovorili s právnikmi, prokurátormi, starostami, s etnografom aj s ľuďmi z Moldavy a pokúsili sa zistiť, kde sú korene tohto komplikovaného prípadu a prečo jednotliví aktéri konali tak ako konali.

Dá sa v skratke povedať, čo sa stalo 19. júna 2013 v osade Budulovská v Moldave nad Bodvou? 

SM: V ten deň tam prišlo viac ako šesťdesiat policajtov so psami, postupovali budovu po budove, vchod po vchode, dom po dome, miestnosť po miestnosti, vstupovali do nich bez toho, aby na to mali nejaké oprávnenie, zanechali po sebe spúšť, materiálne škody a niekoľko desiatok ľudí utrpelo rôzne zranenia. A to všetko sa dialo nie pod zásterkou, ale s oficiálnym odôvodnením, že sa policajti idú pozrieť, či tam nie sú nejaké osoby, po ktorých sa pátralo. Žiadne takéto osoby tam nenašli.

Diali sa vtedy alebo sa dejú aj teraz takéto razie bežne? Táto razia mala oficiálny názov…

SM: Akcia 100. To je oficiálne kódové označenie, ktoré sa používalo, ale ak sa pýtate na to, či sa takéto akcie dejú bežne, či niekedy inokedy prišlo k nejakému tvrdšiemu zásahu v nejakej osade bez nejakého ukotvenia v práve, tak aj v knihe spomíname ďalšie takéto príklady. Podrobnejšie sa tam venujeme prípadu vo Vrbnici. To je obec pri Michalovciach, kde dokonca majú rómskeho starostu, ktorý má veľmi dobré vzťahy s miestnymi policajtmi, všetko tam v rámci možností funguje bez väčších problémov.

Tam takisto z vyšších poschodí polície prišiel príkaz urobiť zásah v celom okrese a v rámci zásahu takisto došlo k násiliu na obyvateľoch rómskej osady. Keď tam starosta prišiel, tak mu povedali, že čo tam on vlastne chce riešiť. Máme veľa dôvodov sa domnievať, že v Moldave nešlo o izolovaný jav.

Veronika, ako reportérka Denníka N sa už roky venujete súdnictvu a sledovali ste aj tento prípad. V čom je iný? Prečo ste sa tak podrobne venovali práve tomuto prípadu?

VP: Tento prípad je iný tým, že obete razie, poškodení, sa vzopreli. V iných osadách, kam prišli policajti v rámci akcie 100, ktorá mala mimochodom ešte do roku 2013 podnázov represívno-pátracia, raziu pretrpeli, ostali ticho a život išiel ďalej. V tomto prípade poškodení podali trestné oznámenia a sťažnosti, začali sa voči postupu policajtov brániť a začalo sa to vyšetrovať.

Začala to vyšetrovať policajná inšpekcia a do toho vstúpil politický motív a celé sa to začalo zamotávať. Výsledkom bolo, že to skončilo na súde. Na súde však neboli v pozícii obžalovaných policajti, ktorí vykonali raziu, ale na súd sa dostali obete. Ich výpovede, to, že opísali, čo sa im v júni 2013 stalo, obrátili vyšetrovatelia proti nim. Boli obvinení z krivej výpovede, až to došlo na košický súd.

V knihe uvádzate, ako trápne ste sa cítili v pojednávacej miestnosti počas jedného z pojednávaní. Prečo?

VP: Košické súdy nemali dobrú povesť, vždy sa hovorilo, že fungujú ako štát v štáte, a ja som bola na košickom súde prvýkrát. Zažila som tam naozaj šok. To, ako sa sudcovia správali k obžalovaným – teda nie ako k jednej zo strán, ale pohŕdavo, arogantne. Naozaj to bolo veľmi ponižujúce a cítila som sa trápne za tých sudcov, že sa takýmto spôsobom v pojednávacej miestnosti správali. A to mimochodom pred očami ombudsmanky aj zástupcov zahraničných ambasád, ktorí rovnako pojednávania sledovali.

Nebola to teda celkom zabudnutá kauza, no napriek publicite mal prípad až absurdný priebeh.

VP: Áno a to súviselo práve s tým, čo sa udialo veľmi krátko po razii. Policajtov sa zastali vtedajší premiér Robert Fico, vtedajší minister vnútra Robert Kaliňák, vtedajší policajný prezident Tibor Gašpar, ktorí vlastne povedali – áno, chlapi, dobre ste to urobili. Síce z pátracej akcie nebol žiaden výsledok, ale dostali pochvalu.

A častým argumentom bolo, že po razii nevznikli len materiálne škody – prišiel aj obrovský strach. Keď novinári prišli pol roka, rok po razii do Moldavy, všetci miestni hovorili, že len čo sa objaví niekto cudzí na ulici v osade alebo nebodaj policajti, tak deti sa skrývajú pod postele a utekajú. Pretože stále mali na pamäti 19. jún, ten podvečer, keď tam prišlo tých šesťdesiat policajtov. Reakcia vtedajších vrcholných predstaviteľov štátu bola, že veď dobre, o to ide. Policajt má vyvolávať strach. Majú sa ho báť, aby dokázal udržať poriadok.

Jedna z mála, kto proti tomu v tom čase niečo hovoril, bola vtedajšia ombudsmanka Jana Dubovcová. Následne sa to celé začalo politizovať, dostalo to určitý podtón. Pretože ak vám premiér a minister vnútra povedia, že všetko bolo v poriadku, tak vyšetrovatelia asi nemajú veľmi na výber. Ak teda nemali dostatok osobnej statočnosti to riešiť inak.

Vyšlo vám teda zo všetkých tých rozhovorov a dokumentov, že chýbala osobná statočnosť u všetkých zainteresovaných, ktorí rozhodovali o osudoch niekoľkých konkrétnych obyvateľov Moldavy? Preto sa prípad ťahá vlastne až dodnes?

VP: Bola to samozrejme súhra všetkých týchto okolností. Logicky, keď policajná inšpekcia prešetruje, či policajti konali správne alebo nesprávne, a záver je, že všetko bolo v súlade so zákonom, tak potom na druhej strane môže byť logické vyústenie, že tak sa pozrime na tie výpovede a obviňme ich, že krivo vypovedali.

To však potrebujeme poznať úmysel. Čiže keď poškodení v pozícii svedkov tvrdili, že policajti ich zbili, treba zistiť, či to hovorili preto, aby ich raz dostali pred súd. A toto sa nestalo. Pre mňa je svojím spôsobom nepochopiteľné, prečo to štát dotiahol až do takéhoto konca. Právny zástupca poškodených povedal, že štát si precvičuje právne zručnosti na takýchto nevinných, na ľuďoch, ktorí sa nedokážu brániť – až teda v tomto prípade narazil. Bolo pre mňa absolútne nepochopiteľné prečo.

SM: Vnímam, že nebolo celkom jednoduché preukázať osobnú statočnosť, lebo v istom momente to išlo zo všetkých strán – tak ako to opisujeme v knihe. Vrcholoví politici hovoria, ako to je, policajná inšpekcia vysvetlila, že sa nič nestalo, nie je to prvý takýto prípad, je tam úplne jasne zarámcované, kto je dobrý – to sú tí policajti, kto je zlý – to sú tí Rómovia.

Existuje aj spoločenská objednávka, pretože to celé sa odohrávalo v situácii, keď nastupoval Marian Kotleba. Okrem toho, už sme tu mali precedens v prípade Hedvigy Malinovej, vedelo sa, ako štát pod vedením Roberta Fica a Roberta Kaliňáka v takýchto prípadoch postupuje. Bol tam veľký tlak a úplne to beriem.

Na druhej strane, nedovolím si povedať, ako často sa niečo podobné dialo. Aj my v jednej dlhej pasáži opisujeme príbeh jednej ženy, ktorá nevie čítať, nevie písať, nerozumie po slovensky, a teda nerozumie, čo sa jej pred súdom deje, prečo tam je, z čoho je obvinená, čoho sa dopustila, aký trest bude nasledovať. Ako sa z takejto ženy, analfabetky, takpovediac nezorientovanej v slovenskom svete a už vôbec nie v justičnom svete, stala recidivistka.

Recidivistka sa z nej stala preto, lebo absolútne nerozumela, čo sa deje, a nikto sa nepostaral o to, aby tomu porozumela. Niekoľkokrát padli rôzne rozporuplné rozsudky, jednoducho sa tam diali nezmyslené veci a napriek tomu je ona z pohľadu štátu niekoľkokrát odsúdená recidivistka. Práve preto si myslím, že takéto veci sa diali bežne. Bol úzus, že s takýmito situáciami sa vyrovnávame takto, a malo to platiť aj v prípade razie – veď vždy to prejde, nikdy si to nikto nevšimne, veď kto kedy bude riešiť nejakú ženu z osady v Moldave. Nikdy nikto. To bola východisková situácia, malo to hladko prebehnúť. Akurát sa tak nestalo.

Myslíte, že ak by sa takáto razia udiala niekde na bratislavských Dlhých dieloch, tak by bol priebeh odlišný? To, že išlo o Rómov z osady, bolo v tomto prípade podstatné? Myslím teraz aj na prípad Hedvigy Malinovej – pretože priebeh jej prípadu bol veľmi podobný, stalo sa to v podobnom čase a Hedviga Malinová nepochádzala z Budulovskej v Moldave.

VP: Áno, ale bola príslušníčka menšiny a to je tá kľúčová odpoveď. Keby sa to stalo na Dlhých dieloch, určite to vzbudí väčší verejný záujem a nebude to mať takýto koniec. Nebudeme sa tu osem rokov baviť o nejakej razii a o tom, či sú vinní poškodení alebo tí, ktorí ich zmlátili.

SM: Tieto dva a ďalšie prípady majú naozaj spoločné to, že sa týkajú ľudí, ktorí „nie sú ako my“, mainstreamoví Slováci, Slovenky, ktorí nevyčnievajú z davu. Oni áno a potom aj prípadná solidarita je prirodzene menšia. Zároveň si neviem predstaviť, že by sa to vôbec na tých Dlhých dieloch stalo. Pretože celé to bolo založené na logike, ktorá hovorí, že to môžeme urobiť, pretože vieme, že to nikoho nebude zaujímať, nič nebude nasledovať a nikto nijako nezareaguje. To bol východiskový predpoklad, a preto sa to tak mohlo udiať. A na Dlhých dieloch by to asi neplatilo, ale platí to v prípade ľudí, ktorí „nie sú ako my“.

V celej kauze vystupujú desiatky ľudí, razie sa zúčastnilo šesťdesiat policajtov, boli tam zdravotníci, ktorí poškodených ošetrovali, obhajcovia, tlmočníci, sudcovia, prokurátori, stovky ľudí. Prečo sa nikto nepostavil a nepovedal, že niečo nie je v poriadku?

VP: Lebo nemajú pocit ohrozenia. A to, že sudcovia pojednávali a neodmietli to hneď od stola – väčšinou to boli sudcovia, ktorí sú sudcami dlhé roky, mali krátko do dôchodku, tak prečo si majú kaziť kariéru? Je možno hlúpe to takto povedať, ale jednoducho prišla im obžaloba na stôl, vedeli, čo o tom bolo povedané predtým, tak prečo by si mali kvôli – poviem to trochu pejoratívne – kvôli nejakým šiestim Rómom z osady z Moldavy ničiť svoju kariéru a vzoprieť sa systému?

SM: Museli by sa postaviť proti celej tej mašinérii. V knihe dokumentujeme, ako veľmi skoro bolo najmä zo strany politikov rámcované, že na jednej strane tu máme ombudsmanku a mimovládky, ktorí nám stále vravia, akí sme rasisti, a na druhej strane sme my, dobrí Slováci, veď my o sebe vieme, že sme dobrí. Oni sú na jednej strane a my sme na druhej. V prípade, že by sa niekto ozval, automaticky by sa dostal na tú druhú stranu.

A to je jednak zbytočné, veď prečo by som to robil, je to komplikácia pre moju profesiu a vyžaduje to veľkú mieru odolnosti a trpezlivosti, pretože potom nasledujú útoky… Celé je to také zbytočné. Dôležitý bol ten pocit, že prečo by som to robil, keď to aj tak k ničomu nebude viesť, na tom môžem iba stratiť. Ľudsky tomu v zásade rozumiem.

Ktorý z príbehov šiestich obvinených vo vás najviac zarezonoval? Nech o nich nehovoríme len všeobecne, sú to konkrétni ľudia s nejakým konkrétnym životným príbehom, ktorým prípad výrazne ovplyvnil život.

VP: Pre mňa sú to dva príbehy – prvý je Leon, Leonard Horváth, to je chlapec, ktorý zažil aj život v meste, ale potom sa dostal do osady. Veľmi nadaný futbalista, ktorý poznal aj inú stránku života. Vtedy ho bieli chlapci uznávali, lebo bol dobrý na futbale, ale inak takisto prežíval skrytý či vedomý rasizmus. Počas razie nemal ani osemnásť rokov. Časť miestnych mu dávala za vinu, že policajti sa tam prišli vybiť, lebo pár dní pred raziou bola oslava ukončenia jedného mimovládneho projektu a Leonard sa tam dostal do potýčky s policajtami a skončil v policajnej cele.

Pubertiak, ktorý ani nevedel, kde je sever, a ktorý potom aj veľmi ťažko znášal celé dianie. A nakoniec je jedným z mála, ktorému sa nakoniec z osady podarilo vymaniť. Žije v Nemecku, jeho snom je síce vrátiť sa do Moldavy a kúpiť si dom, ale tam žije normálny život. Nie je odkázaný na sociálne dávky, ako by teda mnohí povedali, že šiel do Nemecka, aby tam vyciciaval sociálny systém – nie, on je normálne sebestačný a funguje. A pravidelne chodil na všetky tie pojednávania, hoci to znamenalo zobrať si niekoľko dní dovolenky, vysvetľovať šéfovi v Nemecku, za čo je stíhaný, hanbiť sa, lebo to sa asi vysvetliť nedá, dvadsať hodín ísť autobusom na Slovensko, často byť na súde päť minút a vrátiť sa späť. Toto je pre mňa veľmi hrdinský príbeh.

A druhý príbeh nie je o hrdinstve, ale o tom, čo mňa najviac nahnevalo, keď som sa v tom začala viac vŕtať. Je to príbeh Ireny Matovej, päťdesiatničky, z ktorej tento štát urobil recidivistku. Je to matka niekoľkých detí, podľa mňa ani nevie presne, koľko tých detí má. Samozrejme, že ju neobhajujem, nie je správne, že deti neposielala do školy, ale sociálny úrad vedel o tom, kto je Irena Matová, vedel, že ich neposiela do školy, a nepomáhal jej. Tento štát zlyhal a to zlyhanie si vybíjal tak, že našiel vinníka v negramotnej matke, ktorú niekoľkokrát odsúdil a ktorá si odpykala niekoľko trestov a všetci sa tvária, že sú spokojní.

A zhodou okolností Irena Matová je jediná z tej šestice, ktorá stále ostáva obžalovaná. To je ďalšia vec, ktorú som nepochopila. Opakovane som sa pýtala prokurátora prečo a odpoveď je – v tom prípade je iná dôkazná situácia. Podľa mňa tá dôkazná situácia vôbec nie je iná a pochybení, ktoré sa udiali od vyšetrovania až po podanie obžaloby, bolo niekoľkonásobne viac ako u tých piatich.

SM: Ja som tiež chcel povedať Irenu Matovú. Aby sme pochopili, o čom sa bavíme – napríklad pri jednom súdnom pojednávaní, keď sa dozvedela výšku svojho trestu, povedala: „Tak ja už nikdy nebudem šoférovať.“ To ukazuje, do akej miery ona rozumie tomu, čo sa okolo nej deje, bohužiaľ, je to tak. Zároveň si myslím, že každému musí byť jasné, že to predsa nie je dôvod na to, aby sme z nej spravili recidivistku. Takéto situácie sa riešia inak.

Tu treba spomenúť aj príbeh ľudí, ktorí sa postavili na stranu poškodených a zároveň obvinených.

SM: Toto celé by sa nebolo udialo a vôbec by to tak nebolo skončilo, nebyť iných ľudí, či už z kancelárie ombudsmanky, ale hlavne Lýdie Šuchovej, ktorá vlastne ako jediná dlhé roky toto stále ťahala. A stále opakovala, otrieskavala to ľuďom o hlavu a väčšinou kričala do steny. Nikto ju nepočúval a ona sa osem rokov nevzdala. Stálo ju to určite veľmi veľa času, peňazí, energie, života a namiesto toho, aby dosiahla spravodlivosť, tak si prešla tým, že tí ľudia boli nakoniec obvinení a šlo to úplne naopak. A ona vydržala a má teraz takú… no neviem, či to je odmena.

Kto to je Lýdia Šuchová?

SM: V knihe opisujeme, ako jej jedna návšteva osady zmenila život. Ona je zjednodušene povedané žena z Bratislavy, so všetkým, čo to obsahuje, jej manžel je alebo bol vysoký úradník v Bruseli, kandidoval za Progresívne Slovensko, je to človek odborný, študovaný, špecializovaný, jednoducho človek, ktorý – a o Lýdii to platí takisto – sa takýmito vecami nepotrebuje zaoberať, majú svoj život.

V tej osade bola, veľmi ju to oslovilo, a preto sa tam potom zúčastňovala rôznych programov. A práve preto, že si s obyvateľmi vybudovala vzťah, sa na ňu obrátili, aj keď tá razia prebiehala, aj potom, keď skončila. Spala doma v Bratislave, bol večer, zvonil jej telefón, ona to v pozadí počula a oni je hovorili, čo sa deje. Preto si to potom zobrala za svoje. Hneď na druhý deň tam boli z jednej mimovládnej organizácie z Košíc, urobili záznam zranení, škôd, rozhovorov. Osem rokov opakovala, že toto sa v Moldave stalo a nemôže to takto ostať. A na mňa sa obrátila možno štyri roky dozadu, že by som mal túto knihu napísať.

VP: Z mojich rozhovorov s Lýdiou Šuchovou mi vyplýva, že ona bola jedna z mála, ktorá si uvedomovala, že toto by sa mohlo stať aj nám. Že keď sa to tu zvrhne, tak polícia nemusí udrieť hocikedy len na menšinu, ale čo ak zrazu príde a stane sa to na tých Dlhých dieloch. Jej vnútornou motiváciou bolo, že to nesmie zostať zabudnuté. A áno, venovala tomu veľa energie, veľa peňazí, ale nakoniec mi vlani povedala, že začala mať výčitky svedomia, lebo vďaka nej sa to celé začalo vyšetrovať a ona bola jednou z tých, ktorí podali trestné oznámenie, a nakoniec sa to obrátilo proti jej priateľom.

Ešte pred rokom to bola pre ňu nezávideniahodná situácia. Určite je to teraz lepšie, ale určite nehovorí o nejakej úteche alebo víťazstve. Je to možno také trpké víťazstvo. Mimochodom, už nie je aktívna v združení, je riaditeľkou základnej školy v Lozorne, kde znova rozbieha ďalšie projekty a ukazuje, aké dôležité je pomáhať sociálne znevýhodneným ľuďom.

Ešte by som pár vetami povedala o ďalšom dôležitom človeku, bez ktorého by sa to celé asi tiež neudialo, a to je Milan (Igor) Hudák. To je asi najviditeľnejšia postava z osady z Moldavy, nositeľ ocenenia Biela vrana. To je takisto jeden z tých chlapcov, ktorí sa napriek osudu – veď oni si nevybrali, že sa narodia v osade – tomu dokázal nejakým spôsobom postaviť. Je večne usmiaty, večne optimistický, i keď aj on má samozrejme niekedy chvíľky, že čo bude, strach a podobne. Ale ostáva v osade, stará sa o svojich blízkych, dokončil si po rokoch základnú školu, chcel ísť študovať aj na strednú školu, to už sa mu nepodarilo, ale je to taký bojovník.

A čo ľudia z druhej časti Moldavy? Budulovská je segregovaná osada so všetkým, čo k tomu patrí, to je naozaj iný svet. Rozprávali ste sa s primátorom, s ľuďmi z mesta – ako oni vnímajú svoje mesto a osadu? 

SM: Najprv k tomu, ako vnímajú osadu – vnímajú ju ako problém. A ja naozaj nemám ambíciu ich súdiť, ja si o nich nemyslím, že sú nejakí hrozní rasisti. Práve preto som tam bol, práve preto je v knihe aj tento uhol. Rozprával som sa s ľuďmi a jedna z prvých otázok bola: Ako sa žije v Moldave? Lebo Moldava je pekné, príjemné mesto medzi Košicami a Maďarskom, tam blízko, tam blízko, mestu v zásade nič nechýba, nemusí byť každé mesto Bratislava. Opýtal som sa, ako sa tu žije, a všetci mi povedali, že dobre, ale tí Rómovia… Ale nie v zmysle, že my tu máme ľudí inej pleti, ale títo ľudia ako zdroj problémov. To znamená neporiadku, kriku, takých tých drobných porušení nariadení a spolužitia, drobné prekračovanie hraníc, pocit nepohodlia. Každý z nich toto povedal a ja tomu rozumiem. Prešiel som si mesto potme, viem, aký to je pocit. To nie je niečo, čo je z mojej strany odsúdeniahodné, dá sa to absolútne pochopiť.

Je tam razia stále témou?

SM: Zaujímavý moment bol, keď som sa rozprával s pánom primátorom. Dopredu som mu povedal, že sa s ním o tej razii vlastne nechcem rozprávať, veď on nebol vo funkcii, on s tým nič nemá, v podstate ani mesto, ani obyvatelia s tým nič nemajú. Naozaj som sa chcel porozprávať len o Moldave, ako sa tam žije, čo tam chce robiť a tak ďalej. A napriek tomu, ešte pred tým, ako som položil prvú otázku, on mi o tej razii asi trištvrte hodiny rozprával bez toho, aby som sa na to spýtal.

Je pozoruhodné, že to je niečo, čo je tam stále silno prítomné a čo treba nejakým spôsobom ospravedlňovať. A tiež iný spomedzi obyvateľov Moldavy mi povedal: Ale vieš čo, Samo? Vieš, aký tu bol na druhý deň po razii pokoj? Ja chodím behať a ja som si konečne mohol ísť zabehnúť bez toho, aby som sa bál. A to nie sú ľudia, ktorí sú a priori rasisti, voliči kotlebovcov, toto mi hovoril človek, ktorý je zapojený do komunitných projektov. Aj pri písaní som si dával pozor, aby som nevynášal nejaké osobné súdy.

VP: Keď som bola v Moldave v roku 2018 na piate výročie razie, tak reakcie miestnych boli väčšinou, že dobre – nie v zmysle, že je dobré riešenie niekoho zbiť a tak nastoliť poriadok, ale že nachvíľu tam bol pokoj. Naozaj je to tak, že tá väčšina vníma ako problém, že sa po uliciach potulujú rómske deti, že sú špinavé, že sa umývajú v miestnej fontáne, ale nie je riešením to, že ich zbijeme. A neviem, či sa tam hľadá riešenie – okrem toho, že ich vytláčajú z centra. Aj v centre je totiž časť, kde bývajú Rómovia, a podľa mňa mnohé konflikty medzi väčšinou a menšinou vznikajú práve v centre. Bola som tam koncom leta, bolo teplo a miestni sa mi sťažovali, že tam majú každý večer bašável, do neskorých nočných hodín tam hučí hudba a je to pod panelákmi, kde ľudia chodia ráno do práce a skoro vstávajú. Logicky sú nahnevaní a nie sú nahnevaní na miestnu políciu, že to nedokáže vyriešiť, nie sú nahnevaní na tých pár, ale sú nahnevaní na celú rómsku menšinu.

SM: Myslím si, že Moldava je iba taká prípadová štúdia. Som si pomerne istý, že rovnako napätá situácia je na mnohých miestach na Slovensku, a podľa mňa najväčší problém je v tom, čo sme sa aj snažili opísať, a to je absolútna rezignácia na nejaké riešenie – za predpokladu, že za riešenie nepokladáme vymlátenie osady. Ak sme sa dostali do situácie, že už naozaj nevieme nič robiť, iba trestať nevinných a dávať disproporčné tresty, tak to je veľmi, veľmi zlé. Lebo mne sa tiež môže nepáčiť hluk a špina, to však nie sú nejaké veľké trestné činy, za toto ľudí nemlátime obuškami.

Od razie sa tu zmenila vláda, na postoch premiéra, ministra vnútra, policajného prezidenta sa zmenili ľudia, v parlamente je odvtedy stále Kotleba. Myslíte si, že sme sa za tých osem rokov niekam posunuli? Že sa už môžeme cítiť bezpečnejšie?

VP: Myslím si, že takú raziu by si už dnes nedovolili, ale nie som presvedčená o tom, že ich zmýšľanie je úplne iné. Aspoň nie zmýšľanie väčšiny čelných predstaviteľov. A súvisí to práve s tým, že Rómovia nie sú témou, že Rómovia nie sú pre nich dôležití voliči a nie je to téma ani pre ich voličov.

Tento prípad sa dostal až pred Európsky súd pre ľudské práva. Bola to posledná cesta, ako sa domôcť spravodlivosti?

VP: Poškodení podávali sťažnosti voči tomu, ako tu skončilo vyšetrovanie, a poslednou možnosťou u nás na Slovensku je Ústavný súd. Keď sa ich ani ten nezastal, tak podali sťažnosti na Európsky súd pre ľudské práva. Týmito sťažnosťami argumentovali obhajcovia zbitých od začiatku procesov. Okrem iného aj tým, že sú podané sťažnosti na Európskom súde pre ľudské práva, ktoré spochybňujú celé vyšetrovanie, celý priebeh razie. Hovorili, tak počkajme, kým rozhodne Európsky súd pre ľudské práva, a potom pokračujme v obžalobe. Nie, zdalo sa, že súdy v Košiciach to budú hnať, aby rozhodli čo najskôr, čo sa nakoniec nepodarilo. Až zrazu v roku 2019 došlo k zlomu a oni si povedali, že my teda počkáme, ako dopadnú sťažnosti. Zrazu sa prestalo pojednávať a Európsky súd pre ľudské práva v prípade zatiaľ dvoch sťažovateľov potvrdil, že ich práva boli porušené, že to bolo nedostatočne vyšetrené. Európsky súd pre ľudské práva ich odškodnil a na základe toho potom obhajcovia žiadali prokuratúru, aby ustúpila od obžaloby, a to sa v piatich prípadoch aj stalo. Preto to má pozitívny výsledok.

Pri posledných pojednávaniach boli poslední traja obžalovaní oslobodení, otvorený zostal už len prípad Ireny Matovej. Ako môže skončiť?

VP: Naposledy mi prokurátor na moju otázku odpovedal, že nechajte sa prekvapiť. Tak sa teda nechajme prekvapiť, čo sa bude ďalej diať v prípade Ireny Matovej.