Politika v čase korony
Latinskoamerickým lídrom sprava i zľava sa v boji proti covidu nedarilo podobne ako ich politickým predchodcom. Spojené štáty sa svojim susedom na juhu podobajú čoraz viac aj z iných dôvodov.
Autor je britsko-americký historik
V románe Láska v čase cholery Gabriel García Márquez opisuje milostný trojuholník medzi dvoma vášnivými ľuďmi — Florentinom a Ferminou – a pedantným lekárom Juvenalom Urbinom, za ktorého sa Fermina na naliehanie svojho otca vydá. Doktor Urbino, ktorý vyštudoval medicínu v Paríži, je národným hrdinom, pretože zachránil jeden kolumbijský prístav, kde sa príbeh odohráva, pred opakujúcimi sa epidémiami cholery.
„Keď sa Urbino vrátil do svojej krajiny,“ píše Márquez, „a zacítil smrad trhu, keď bol ešte na mori, a uvidel potkany v stokách a deti, ktoré sa nahé váľali v kalužiach na uliciach, nielenže pochopil, ako k tragédii došlo, ale bol si istý, že sa bude každú chvíľu opakovať.“
Mor a vášeň
Koncom 19. storočia viedli v mestách po celom svete muži ako Juvenal Urbino podobné zápasy a snažili sa presvedčiť vedenie mesta i miestne elity, aby prijali nevyhnutné opatrenia potrebné na obmedzenie šírenia cholery. V západnej Európe tieto zápasy vyhrávali najneskôr od roku 1892, keď vypukla posledná veľká epidémia cholery v nemeckom Hamburgu. V Latinskej Amerike bol však tento boj oveľa zdĺhavejší.
Doktor Urbino chcel urobiť miesto hygienickým, chcel postaviť bitúnok niekde inde, než stál doteraz, aj krytý trh. Ale aj ten najláskavejší z jeho pozoruhodných priateľov nerozumel jeho iluzórnej vášni. Títo ľudia svoj život trávili hrdým hlásením sa k svojmu pôvodu, k historickým prednostiam mesta, k hodnote jeho relikvií, k jeho hrdinstvu, k jeho kráse, boli však slepí voči úpadku. Zdá sa, že Márquezov leitmotív, teda „že príznaky lásky sú rovnaké ako príznaky cholery“, naznačuje, že Kolumbijčania nedokázali úplne rozlíšiť medzi morom a vášňou.
Trochu iný príbeh
Latinská Amerika zažívala od potvrdenia prvého prípadu covidu-19 v Sao Paule 26. februára minulého roku mimoriadne zlé obdobie. Keď zoradíte krajiny sveta podľa počtu úmrtí na milión obyvateľov, zistíte, že horšie vyzerá iba niekoľko krajín východnej Európy. Avšak údaje o nadmernej úmrtnosti v Latinskej Amerike sú obzvlášť šokujúce. Celkovo bola podľa odhadov Financial Times úmrtnosť v USA od januára minulého roka asi o 18 percent vyššia, ako je normálna hodnota z predchádzajúcich rokov. V Spojenom kráľovstve je toto číslo približne rovnaké (17 percent), ale v Brazílii až dvojnásobné – 34 percent.
Pre západných komentátorov zvyknutých hromadiť výčitky voči brazílskemu prezidentovi Jairovi Bolsonarovi to znamená najmä potvrdenie názoru, že je ako bývalý prezident USA Donald Trump alebo predseda vlády UK Boris Johnson, len ešte o čosi horší. Teória, podľa ktorej sú populistickí vodcovia zodpovední za vysokú úmrtnosť na covid, však začne pôsobiť menej presvedčivo, keď si uvedomíte, že miera nadmernej úmrtnosti v mnohých ďalších juhoamerických štátoch je ešte horšia: vedie Peru (123 percent), nasleduje Ekvádor (67), Bolívia (56) a Mexiko (55 percent). Existuje tu jeden politický príbeh, ale nie je to ten známy príbeh, v ktorom pri vystavovaní svojich ľudí vírusu vynikajú šialení pravicoví populisti.
Ako naznačuje Márquezov slávny román, na drsnom osude Latinskej Ameriky počas tejto pandémie nie je nič nové. Keď v rokoch 1918 – 1919 zasiahla svet španielska chrípka, podľa odhadov publikovaných Niallom Johnsonom a Jürgenom Müllerom v roku 2002 patrila úmrtnosť v Guatemale (39 promile) a Mexiku (20,6 promile) k najvyšším na svete. Horšie to bolo len v Afrike, v Indonézii a na ostrovoch južného Pacifiku. Pre porovnanie: úmrtnosť v USA sa odhaduje na 6,5 promile.
Podobne aj počas pandémie ázijskej chrípky z rokov 1957 – 1958, ktorá mala spôsobom globálneho dosahu ku covidu bližšie ako oveľa horšia epizóda z rokov 1918 – 1919, mali Čile, Kolumbia, Salvádor, Mexiko, Panama a Venezuela úmrtnosť výrazne nad svetovým priemerom.
Obezita, chudoba, nedostatok
Ako si to máme vysvetliť? Moja prvá zahraničná cesta po šestnástich mesiacoch viedla minulý týždeň do Mexico City. Je to mesto, do ktorého som sa zamiloval od chvíle, keď som ho prvýkrát navštívil pred štyridsiatimi rokmi ako neskúsený 17-ročný mladík v rámci dobrodružstva voľne nadväzujúceho na knihu Jacka Kerouaca Na ceste. A hoci sa mesto odvtedy ohromne rozrástlo, nestratilo svoje čaro.
Do centra mesta vedie zelená zarastená cesta. Daždivé počasie v horách v lete udržuje vzduch prekvapivo čistý. A kuchyňa pre mňa zostáva neodolateľná, v neposlednom rade pre šialene dobré kuracie mäso v čokoládovej omáčke. A existuje lepší aperitív ako mezcal?
Na uliciach však vidíte, prečo pandémie zasiahli Latinskú Ameriku tak silno.
