Keď diváci zbadali maďarskú krv, preskočili zábrany a rozbehli sa k Sovietom. Na sfilmovaní zápasu sa podieľal aj Tarantino

V posledných mesiacoch roka 1956 krvácali Maďari po ranách od Sovietov na uliciach aj v bazéne.

Kým v Budapešti zomierali pod náporom tankov a samopalov, v Melbourne čelili lakťom sovietskych vodnopólistov.

Hoci Sovieti maďarské povstanie proti komunizmu krvavo potlačili, v olympijskom bazéne im násilie nepomohlo.

Víťazstvo maďarských vodnopólistov na olympiáde v roku 1956, ktorej prevažná časť sa konala v Austrálii na prelome novembra a decembra, sa dodnes považuje za symbol neoblomnej túžby po slobode a kolektívnej duše Maďarov – ale aj taktickej prefíkanosti mužstva, ktoré na olympiádu priletelo v zlej fyzickej kondícii a plné strachu o svojich blízkych.

Svetoznámy filmový režisér Quentin Tarantino udalosti z tých mesiacov nazval „najlepším nevypovedaným príbehom v dejinách“.

Jeho zosobnením bol vtedy len 22-ročný Ervin Zádor, vynikajúci plavec a strelec, vtedy jeden z najlepších hráčov na svete.

V osudnom semifinálovom zápase proti Sovietom zafarbila jeho krv vodu v bazéne na červeno po tom, čo ho do pravého oka surovo udrel Valentin Prokopov.

Fotka, na ktorej otraseného Zádora s krvou stekajúcou po líci a hrudi z bazéna vyprevádza jeden z usporiadateľov, obletela svet.

„Videl som asi 4-tisíc hviezd. Dotkol som sa tváre a cítil som, ako sa mi z nej leje teplá krv,“ spomínal neskôr pre BBC. „A okamžite som si povedal: ‚Preboha, ďalší zápas nebudem môcť hrať!‘“

Jeho zvečnený bolestivý výraz v tvári svetové médiá označili za prejav utrpenia Maďarov pod sovietskou okupáciou.

Počas zápasu maďarskí hráči súpera neustále provokovali a častovali ho nadávkami. Bola to súčasť ich defenzívne ladenej taktiky, vďaka ktorej zvíťazili 4:0.

„Hrali sme nielen za seba, ale za každého Maďara,“ hovoril podľa dobovej tlače Zádor po stretnutí. „Bola to naša jediná možnosť, ako vrátiť úder.“

Namiesto objatia facka

Vodnopólový zápas Maďarska so Sovietskym zväzom sa na olympiáde v Melbourne začal 6. decembra 1956 o 15.25 hod. miestneho času. Bolo to necelý mesiac po tom, ako tisícky sovietskych vojakov a tankov brutálne potlačili povstanie Maďarov proti sovietskemu režimu, ktorý v krajine vládol železnou rukou.

Podľa odhadov OSN v revolúcii, ktorá sa začala ako študentská demonštrácia a trvala niečo vyše dvoch týždňov, zabili sovietski vojaci okolo 3-tisíc civilistov. Niektoré historické pramene tvrdia, že do Budapešti a ďalších regiónov vtrhlo do 200-tisíc Sovietov a 4-tisíc tankov, hoci podľa ruských archívov boli tieto počty výrazne menšie.

V bojoch padlo vyše 700 vojakov ZSSR. Takmer štvrť milióna Maďarov utieklo pred represáliami do susedného Rakúska, odkiaľ sa neskôr rozpŕchli do celého sveta.

Sovieti po ukončení rebélie nastolili ešte prísnejší režim, ktorý postupne umlčal zvyšky politickej opozície. Po tom, čo sa svet dozvedel o smrti tisícok civilistov, komunizmus stratil množstvo priaznivcov, a to najmä na Západe.

V čase, keď 23. októbra 1956 padali prvé výstrely revolúcie, bola maďarská vodnopólová reprezentácia vo svojom tréningovom stredisku v kopcoch nad Budapešťou bez prístupu k bazénu.

Z mesta sa ozývali výbuchy a na viacerých miestach horelo. Zmätení hráči spočiatku nevedeli, čo sa deje. Sovietski policajti, ktorí ich strážili, im nič nepovedali a nikam ich nepúšťali.

Tím bol pripravený na presun do Prahy, odkiaľ mal letieť do dejiska olympiády. Najmladší člen mužstva Zádor však pred odchodom potajomky ušiel z prípravného kempu a navštívil svoju matku, ktorá žila v centre Budapešti.

Tá ho však namiesto objatia prefackala a vynadala mu za riziko, ktoré nebezpečnou cestou k nej podstúpil, prezradil pre The Modesto Bee Zádorov syn Erik. Netušila, že svojho syna vidí naposledy.

Hráči sa o rozsahu tragédie, ktorá sa odohrávala v Maďarsku, dozvedeli až po prílete do Austrálie. Vláda Imreho Nagya bola zvrhnutá, na uliciach ležali mŕtvi civilisti a mnohí z tých, čo prežili, utekali k hraniciam.

„Boli sme v reštaurácii na letisku, keď sme počuli, že sa Rusi postarali o revolúciu. Postavil som sa a s pohárom v ruke som vyhlásil, že sa domov nevrátim. Už predtým to bolo zlé, no teraz som mal pocit, že to bude ešte horšie a Rusi už nikdy neodídu,“ vravel Zádor v rozhovore pre The Independent.

Ak by práve neprebiehalo povstanie, Zádora by jeho buričské slová stáli miesto na olympiáde. No v tom momente nikto netušil, ako sa veci doma vyvinú.

„Ešte dodnes sa trasiem z myšlienky na to, ako som vtedy riskoval. Aj ostatní hráči mali rovnaký pocit, no nikto to nahlas nepovedal,“ líčil Zádor.

Vyradený z hry

Britský novinár Mike Rowbottom napísal, že v tom čase bojovali Maďari v dvoch revolúciách. Okrem tej násilnej na námestiach Budapešti prebiehala aj druhá – taktická – v olympijskej dedine v Melbourne.

Maďari totiž pred OH neboli vo vode takmer mesiac. Hoci boli obhajcovia titulu, vedeli, že za súpermi budú fyzicky zaostávať. Rozhodli sa preto využiť vtedy nevídanú stratégiu zónovej obrany, ktorá je dnes bežnou súčasťou vodného póla.

„Boli sme veľmi defenzívni a nikto nečakal, že tak budeme hrať. Naši súperi si s tým nedokázali poradiť,“ hovoril Zádor.

V zápasoch bránili dvaja Maďari najsilnejších hráčov súpera a nechávali strieľať tých slabších. „Kričali sme na nich, aby strieľali. Nikto však nečakal, že by proti nám mohol zvoľna vystreliť. Mali sme veľmi dobrého brankára a súpera to znervózňovalo. Bola to psychologická hra,“ vysvetľoval Zádor.

Maďarsko vďaka svojej taktike vyhralo všetky tri zápasy v skupine a postúpilo do semifinále, kde ho čakal Sovietsky zväz.

O zápas bol pre politický kontext obrovský divácky záujem. Na tribúnu s kapacitou 6-tisíc miest sa nahrnulo 8-tisíc ľudí, z ktorých mnohí za lístok zaplatili aj dvadsaťnásobok ceny.

Fanúšikovia od začiatku hlasne podporovali Maďarov. Pridali sa k stovkám maďarských emigrantov so zástavami s vyrezaným sovietskym znakom, čo bol symbol domácej revolúcie. Spolu skandovali „Hajrá Magyarok!“ (Maďarsko, do toho!).

Maďarskí hráči do zápasu nastúpili s jasným cieľom – provokovať a rozladiť súpera, aby ho prinútili k chybám. „Všetci sme vedeli po rusky, keďže doma nás nútili učiť sa ruštinu každý deň. Tak sme Rusom hovorili, ako sme ich nenávideli spolu s ich rodinami. Čoskoro prestali hrať a začali bojovať,“ rozprával Zádor.

Taktika Maďarov fungovala. V agresívnom zápase bolo po vzájomných kopancoch, úderoch a škrtení vylúčených päť hráčov a Maďarsko si vypracovalo vedenie 4:0. Niektorí hráči neskôr tvrdili, že podporu cítili aj od rozhodcov.

Rusi boli čoraz nervóznejší. Ku koncu zápasu, keď už bolo o výsledku rozhodnuté, mal Zádor na starosti bránenie Valentina Prokopova, ktorý predtým Maďara Antala Bolváriho udrel tak, že mu praskol ušný bubienok.

„Hovoril som mu, že on a jeho rodina sú niktoši, a všetko išlo bez problémov. Potom som však spravil chybu,“ spomínal Zádor.

„Prišlo zapískanie od rozhodcu, ja som sa naňho pozrel a spýtal som sa ho, prečo píska. Ďalšia vec, čo som videl, bola vystretá ruka Prokopova, ktorá letela smerom k mojej hlave.“

Nahnevaný a rezignovaný Rus chcel Zádora vyradiť z hry. To sa mu aj podarilo. Krv z tržnej rany na Zádorovom obočí za niekoľko sekúnd zafarbila vodu na červeno.

Obarený plával smerom k šatniam, no spoluhráči mu ukazovali, aby sa otočil k divákom, nech vidia, čo vyviedli Sovieti.

Po tom, čo Zádor vyliezol z vody, preskočili rozrušení fanúšikovia zábrany a rozbehli sa smerom k sovietskym hráčom. Policajti ich z obavy pred lynčovaním eskortovali do útrob štadióna.

Do konca stretnutia ostávalo zhruba 90 sekúnd, rozhodca ho však po besnení divákov predčasne ukončil. Maďarsko v zápase, ktorý mnohí označujú za najslávnejší v dejinách vodného póla, zvíťazilo 4:0 a postúpilo do olympijského finále.

V ňom porazilo Juhosláviu 2:1 a obhájilo zlatú medailu. Zádor však pre zranenie, ktoré sa nestihlo zahojiť, nehral. „Bola to najťažšia hodina v mojom živote,“ konštatoval.

Pri preberaní medaily chcel plakať, no nedokázal to. „Po piatich rokoch tréningu som mal jediný cieľ a ten som napokon dosiahol,“ doplnil.

Zvláštny údel

Spolu s viacerými spoluhráčmi požiadal po olympiáde o politický azyl v USA. Bez znalosti angličtiny dlhé roky pracoval ako plavčík, neskôr ako plavecký tréner. Trénoval aj 9-násobného olympijského šampióna Marka Spitza.

Do Maďarska sa vrátil iba raz, v roku 1999. Pre miestne médiá priznal, že by bol radšej, keby mu sovietsky hráč nikdy nedal osudnú facku.

„Nikoho vtedy nezaujímalo vodné pólo,“ vravel Zádor, ktorý v zápase proti Sovietom strelil gól.

„V Amerike som nikam nemohol ísť bez toho, aby ma nepredstavili ako chlapíka, ktorého udreli. Trápilo ma, že je to jediné, čo ľudí na mne zaujíma. Bolo to pritom iba jednoduché športové nešťastie. Je to zvláštny údel,“ hodnotil.

O zápase Maďarska proti ZSSR na OH v Melbourne vzniklo niekoľko filmov a dokumentov. V jednom z nich s názvom Freedom’s Fury, na ktorom sa producentsky podieľal aj režisér Tarantino, spomínal vtedajší sovietsky hráč Jurij Sľapin, ako so spoluhráčmi ani netušili, čo sa v Budapešti deje. „Mysleli sme si, že naša armáda išla mesto oslobodiť.“

„Oba tímy boli obeťou okolností a obe ich krajiny boli uväznené rovnakou ideológiou,“ tvrdil producent dokumentu Colin Gray.

Zádor sa však podľa vlastných slov nikdy nechcel stať symbolom hrdinského boja malého Maďarska proti obrovi zo ZSSR. Napriek tomu svoje rozhodnutie emigrovať neľutoval. „Sloboda je ako dýchanie bez zábran,“ uzavrel.