Keď diváci zbadali maďarskú krv, preskočili zábrany a rozbehli sa k Sovietom. Na sfilmovaní zápasu sa podieľal aj Tarantino
Tam, kde zlyhala revolúcia, živili nádej Maďarov na slobodu vodné pólo a krvavá tvár Ervina Zádora.
V posledných mesiacoch roka 1956 krvácali Maďari po ranách od Sovietov na uliciach aj v bazéne.
Kým v Budapešti zomierali pod náporom tankov a samopalov, v Melbourne čelili lakťom sovietskych vodnopólistov.
Hoci Sovieti maďarské povstanie proti komunizmu krvavo potlačili, v olympijskom bazéne im násilie nepomohlo.
Víťazstvo maďarských vodnopólistov na olympiáde v roku 1956, ktorej prevažná časť sa konala v Austrálii na prelome novembra a decembra, sa dodnes považuje za symbol neoblomnej túžby po slobode a kolektívnej duše Maďarov – ale aj taktickej prefíkanosti mužstva, ktoré na olympiádu priletelo v zlej fyzickej kondícii a plné strachu o svojich blízkych.
Svetoznámy filmový režisér Quentin Tarantino udalosti z tých mesiacov nazval „najlepším nevypovedaným príbehom v dejinách“.
Jeho zosobnením bol vtedy len 22-ročný Ervin Zádor, vynikajúci plavec a strelec, vtedy jeden z najlepších hráčov na svete.
V osudnom semifinálovom zápase proti Sovietom zafarbila jeho krv vodu v bazéne na červeno po tom, čo ho do pravého oka surovo udrel Valentin Prokopov.
Fotka, na ktorej otraseného Zádora s krvou stekajúcou po líci a hrudi z bazéna vyprevádza jeden z usporiadateľov, obletela svet.
„Videl som asi 4-tisíc hviezd. Dotkol som sa tváre a cítil som, ako sa mi z nej leje teplá krv,“ spomínal neskôr pre BBC. „A okamžite som si povedal: ‚Preboha, ďalší zápas nebudem môcť hrať!‘“
Jeho zvečnený bolestivý výraz v tvári svetové médiá označili za prejav utrpenia Maďarov pod sovietskou okupáciou.
Počas zápasu maďarskí hráči súpera neustále provokovali a častovali ho nadávkami. Bola to súčasť ich defenzívne ladenej taktiky, vďaka ktorej zvíťazili 4:0.
„Hrali sme nielen za seba, ale za každého Maďara,“ hovoril podľa dobovej tlače Zádor po stretnutí. „Bola to
