O vojakovi a poručíkovi
Sme dediči dátumu a všetkého, čo k nemu patrí, alebo nám už Deň D nič nehovorí?
Autor je režisér
Výročie Dňa D, vylodenie v Normandii. Slovenské médiá dátum potichu obišli, lebo pandémia a rozkol v koalícii. Samé svetodejné témy. Ticho bolo ako facka a urážka. „Na mňa tá urážka pôsobila infekčne,“ ako hovorieval autor knihy Můj přítel Monty a ti druzí (vyd. Sefer, Praha 2006) Heinz Jakob Tauber, naturalizovaný Holíčan. Včas ušiel.
Do Palestíny, Tobruku a potom do Londýna, kde ho chcel Clementis zaradiť do rozhlasovej redakcie vysielajúcej v češtine a slovenčine (hlásateľom tam bol aj môj pedagóg Ornest, brat básnika Ortena). Ale vojak ašpirant, absolvent desiatich semestrov Lekárskej fakulty v Bratislave a prvého rigoróza, nechcel byť vojakom, chcel doštudovať v Oxforde. Z armády ho neuvoľnili, bolo pár mesiacov pred vylodením.
On aj ten druhý, poručík a budúci generál Petrák, prišli do Normandie, hoci nie v Deň D. Obaja sa zúčastnili legendárneho vylodenia, ktorým sa začala utvárať dnešná podoba Európy. Pri poslednej okrúhlej oslave vylodenia viala na pláži medzi zástavami spojencov aj tá slovenská – zas malé dejinné falzum. V čase vylodenia slovenská zástava nereprezentovala nič spojenecké. Naopak, viala nad prezidentským palácom, kde sídlil verný spojenec Tretej ríše a podpisoval neľudské zákony odhlasované – nebyť jedného hlasu – jednohlasne Slovenským snemom. A tak na pláži viala čudná zástava nechceného dediča, lebo pri delení štátu sa delí všetko: dom, lúka aj dejiny.
O čom vypovedá mlčanie? Sme dediči dátumu a všetkého, čo k nemu patrí, alebo nám už Deň D nič nehovorí? Počas vojnového štátu sa o ňom nesmelo hovoriť, po roku 1948 tiež nie a teraz, keď môžeme, tak zas nechceme?
Dopoviem príbeh vojaka, ktorý nechcel byť vojakom, a druhého, ktorý ním chcel byť. Poručík Petrák sa vyznamenal v bojoch pri Dunkerqu, citoval ho v rozkaze maršal Montgomery a po Novembri ho povýšili na generála. Raz na vychádzke, ešte počas výcviku v Anglicku, videl opravovať mladú ženu defekt na nákladnom aute. Galantne ponúkol pomoc a bol galantne odmietnutý – mladá žena v uniforme vie, ako sa opravuje defekt, a je na to vycvičená. Tá mladá dáma bola budúca britská kráľovná.
Po rokoch sa s ňou stretol v Bratislave. Ona – britská kráľovná, on – odvážny, skoro storočný generál dekorovaný vysokými britskými a francúzskymi vyznamenaniami. Za socializmu politický väzeň. Kráľovná sa decentne usmiala, ako sa tak kráľovné môžu usmievať. Bolo to dojemne krásne. A vedľa stála ničotná epizódna postavička vtedajšieho prezidenta. Aj toto sú naše dejiny.
A druhý vojak? Doštudoval, stal sa z neho lekár, neskôr spisovateľ. Bojoval inak ako poručík. Zdravotník Tauber v britskej uniforme sa naklonil v troskách mesta Caen nad dieťaťom v horúčkach. „Sáhl jsem na jeho cválající srdce a slyšel chroptění v jeho hrudi.“ Chodil za ním so striekačkou naplnenou penicilínom, novým zázračným liekom, ešte veľa dní. „Malý Francouz přežil. Pak ho podruhé pokřtili, protože prostí lidé v Normandii – navzdory všemu – věří v Boha, který koná pomocí nás lidí své zázraky. Při tomto novém křtu dostal mé jméno…“
Kto hovorí, že toto nie je naša história?
🗳 Predplatitelia Denníka N, pomôžte prvovoličom zorientovať sa v politike. Do 30. septembra môžu mať prístup k Denníku N zadarmo – stačí s nimi zdieľať stránku Prvevolby.sk.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.
