O vojakovi a poručíkovi
Sme dediči dátumu a všetkého, čo k nemu patrí, alebo nám už Deň D nič nehovorí?
Autor je režisér
Výročie Dňa D, vylodenie v Normandii. Slovenské médiá dátum potichu obišli, lebo pandémia a rozkol v koalícii. Samé svetodejné témy. Ticho bolo ako facka a urážka. „Na mňa tá urážka pôsobila infekčne,“ ako hovorieval autor knihy Můj přítel Monty a ti druzí (vyd. Sefer, Praha 2006) Heinz Jakob Tauber, naturalizovaný Holíčan. Včas ušiel.
Do Palestíny, Tobruku a potom do Londýna, kde ho chcel Clementis zaradiť do rozhlasovej redakcie vysielajúcej v češtine a slovenčine (hlásateľom tam bol aj môj pedagóg Ornest, brat básnika Ortena). Ale vojak ašpirant, absolvent desiatich semestrov Lekárskej fakulty v Bratislave a prvého rigoróza, nechcel byť vojakom, chcel doštudovať v Oxforde. Z armády ho neuvoľnili, bolo pár mesiacov pred vylodením.
On aj ten druhý, poručík a budúci generál Petrák, prišli do Normandie, hoci nie v Deň D. Obaja sa zúčastnili legendárneho vylodenia, ktorým sa začala utvárať dnešná podoba Európy. Pri poslednej okrúhlej oslave vylodenia viala na pláži medzi zástavami spojencov aj tá slovenská – zas malé dejinné falzum. V čase vylodenia slovenská zástava nereprezentovala nič spojenecké. Naopak, viala nad prezidentským palácom, kde sídlil verný spojenec Tretej ríše a podpisoval neľudské zákony odhlasované – nebyť jedného hlasu – jednohlasne Slovenským snemom. A tak na pláži viala čudná zástava nechceného dediča, lebo pri delení štátu sa delí všetko: dom, lúka aj dejiny.
O čom vypovedá mlčanie? Sme dediči dátumu a všetkého, čo k nemu patrí, alebo nám už Deň D nič nehovorí? Počas vojnového štátu sa o ňom nesmelo hovoriť, po roku 1948 tiež nie a teraz, keď môžeme, tak zas nechceme?
Dopoviem príbeh vojaka, ktorý nechcel byť vojakom, a druhého, ktorý ním chcel byť. Poručík Petrák sa vyznamenal v bojoch pri Dunkerqu, citoval ho v rozkaze maršal Montgomery a po Novembri ho povýšili na generála. Raz na vychádzke, ešte počas výcviku v Anglicku, videl opravovať mladú ženu defekt na nákladnom aute. Galantne ponúkol pomoc a bol galantne odmietnutý – mladá žena v uniforme vie, ako sa opravuje defekt, a je na to vycvičená. Tá mladá dáma bola budúca britská kráľovná.
Po rokoch sa s ňou stretol v Bratislave. Ona – britská kráľovná, on – odvážny, skoro storočný generál dekorovaný vysokými britskými a francúzskymi vyznamenaniami. Za socializmu politický väzeň. Kráľovná sa decentne usmiala, ako sa tak kráľovné môžu usmievať. Bolo to dojemne krásne. A vedľa stála ničotná epizódna postavička vtedajšieho prezidenta. Aj toto sú naše dejiny.
A druhý vojak? Doštudoval, stal sa z neho lekár, neskôr spisovateľ. Bojoval inak ako poručík. Zdravotník Tauber v britskej uniforme sa naklonil v troskách mesta Caen nad dieťaťom v horúčkach. „Sáhl jsem na jeho cválající srdce a slyšel chroptění v jeho hrudi.“ Chodil za ním so striekačkou naplnenou penicilínom, novým zázračným liekom, ešte veľa dní. „Malý Francouz přežil. Pak ho podruhé pokřtili, protože prostí lidé v Normandii – navzdory všemu – věří v Boha, který koná pomocí nás lidí své zázraky. Při tomto novém křtu dostal mé jméno…“
Kto hovorí, že toto nie je naša história?
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
