Miešal drinky v londýnskom podniku s michelinskou hviezdičkou, teraz to chce naučiť rodný Martin

Ako sa umelecký kovorytec z Martina stane odborníkom na miešané kokteily?

Keď som v roku 2006 odišiel do Londýna naučiť sa poriadne po anglicky, prešiel som si v tamojších podnikoch rôznymi miestami, až som sa dostal do hotelového baru ako pomocný barman. Chytilo ma to možno aj preto, že som videl, ako sú barmani pekne upravení, uznávaní, s akou ľahkosťou a šarmom vykonávajú svoju prácu.

Veľmi som sa snažil ukázať, takže hneď v prvom bare som sa nakoniec stal hlavným barmanom. Postupne som vystriedal viac podnikov, až som narazil na šéfa, ktorý zo mňa urobil barového manažéra. To už je pozícia, na ktorej sa dá vybudovať dobré meno a z ktorej som mohol sám zaúčať mladých a nových barmanov.

Mimochodom, nezdá sa to, ale kovorytectvo a práca barmana nemajú od seba ďaleko. V oboch prípadoch ide o umenie, na ktoré je potrebná kreativita. Výsledok musí pekne vyzerať a stáť za to.

Môže prácu barmana, ktorý sa špecializuje na miešané drinky, vykonávať abstinent?

Len ťažko, pretože táto práca je o dennom hraní sa s drinkmi. Pripravujeme si rôzne ich variácie, neustále špekulujeme v snahe vytvoriť čo najelegantnejší výsledok. Zároveň však platí, že kvalitní barmani neznášajú opitých kolegov. Nik v našej brandži sa nemusí opíjať a veľa takých ani nepoznám.

Keď som pracoval v Londýne, posledné dva roky som vôbec nepil, dokonca som začal mať voči alkoholu averziu. Povedal som si, že ak chcem pokračovať v tomto remesle, nesmiem sa stať alkoholikom. Niektorí kolegovia totiž za barom pili dosť a dennodenne.

Koľko toho denne vypijete?

Minimum. Nové alkoholy a drinky testujeme najmä v časoch prípravy nového menu, keďže v špičkových podnikoch platí zásada, že menu sa prispôsobuje sezóne. V našom hoteli ho upravujeme dvakrát ročne, pričom ku konkrétnym jedlám musia pasovať aj drinky. Práve počas tohto testovania pijeme trochu viac.

Obvykle však ochutnávanie drinkov prebieha tak, že si dáme jednu kvapku z každého nápoja, ktorý ide k zákazníkovi na stôl. Z toho sa človek neopije, pokojne môžem cestovať domov autom.

Prečo musíte ochutnávať kvapku z každého kokteilu?

Lebo ak nesiem zákazníkovi nápoj za desať eur na Slovensku alebo za pätnásť libier v Londýne, musím si byť stopercentne istý, že je v poriadku, teda že je správne namiešaný, vyvážený, že chutí presne tak, ako má. Ochutnám preto kvapku z každého, ktorý pripravím, a je jedno, či je alkoholický alebo nealkoholický. V tomto som maximálne disciplinovaný.

My laici poznáme obvykle tak Bloody Mary, mojito, fernet s tonikom, vodku s džúsom a, aby som to odľahčil, najznámejší miešaný nápoj u nás – červené víno s kolou. O čom presne je práca odborníka na kokteily?

Každý barman musí presne vedieť, čo predáva, čiže sa musí detailne oboznámiť s postupmi výroby jednotlivých druhov alkoholu – vodky, koňaku, rumu, whisky, tequily, metaxy a tak ďalej. Ak má v ponuke desať rôznych druhov rumu, musí ovládať príbeh každého z nich.

Následne sa musí naučiť, ako ktorý alkohol chutí, teda rozdiely medzi nimi, a aj to, s akými kombináciami jednotlivé druhy vyniknú. Pozor – nestačí, aby ovládal iba tvrdé alkoholy, musí byť kvalitne zorientovaný aj vo vínach, pivách, v spôsoboch, ako ich správne načapovať, a musí poznať správnu prípravu kávy.

Načo by bol niekto dobrým miešačom kokteilov, keby nevedel pripraviť poriadnu kávu či správne načapovať pivo? Logicky musí byť aj výborným čašníkom, teda ovládať servis. K tomu všetkému patrí zručnosť za barom, teda poznanie jednotlivých typov pohárov a takisto štyroch typov miešania nápojov. Ide teda o komplexnú záležitosť.

Koľko druhov miešaných drinkov dnes existuje?

Poriadny barman by mal mať „nabiflené“ všetky základné druhy kokteilov, od ktorých sa potom odvíjajú ďalšie variácie moderných drinkov. Sú ich tisícky, neustále pribúdajú nové, určite nik neovláda všetky.

Ja viem z rukáva vysypať detailné recepty na päťsto až šesťsto z nich. To je základ, bez ktorého sa barman uchádzajúci sa o miesto v naozaj kvalitnom a väčšom podniku nezaobíde. Nebol by totiž schopný vytvárať nové a vlastné receptúry, ktoré následne dokáže predať. Človek musí vedieť, ktorý rum sa hodí k ananásu, ktorý sa dá skombinovať s koriandrom a podobne.

Ako ste sa to naučili vy? Lebo jeden barmanský kurz vám toto všetko poskytnúť nemohol.

Zámerne som cestoval po svete a navštevoval miesta, kde sa vyrábali a prezentovali rôzne druhy whisky, rumov a iných druhov alkoholu, kde sa vyrábali vína, pripravovali kávy a podobne. Barmanovi nestačí poznať jednotlivé chute, musí poznať históriu, postupy výroby a rôzne detaily, aby ich mohol povedať aj zákazníkovi. Jeho totiž zaujíma príbeh.

Zároveň som chodil na rôzne špecializované kurzy, kde som sa učil od špičkových barmanov vo vychytených londýnskych baroch. Ide o velikánov, ktorí patria k najlepším na svete. Je to drahé, ale bez toho to nejde.

Keď idem na dovolenku do sveta, vopred si na internete vyhľadám najkvalitnejšie bary v okolí, ktoré si potom pozriem zblízka. Veľa sa tam pýtam, fotografujem a ochutnávam. Je to spôsob, ako sa to naučiť poriadne. Zvyšok už urobí prax za predpokladu, že svoju prácu vnímate ako svoju vášeň. Ak toto všetko barman zvládne, vie si aj výrazne platovo prilepšiť.

Ak si teda iba kúpim knihu s receptami na drinky, nebude zo mňa dobrý barman?

Nie, lebo kniha vás nenaučí, že nemáte používať kupované sirupy do drinkov a že si ich máte vyrábať sám. Nenaučí vás, ktoré bylinky a ako máte pestovať. Je to ako s prípravou kávy – ak máte dobrý kávovar, možno vyrobíte solídne kapučíno, to z vás však dobrého baristu neurobí. Musíte ho vedieť pripraviť aj bez stroja.

Aké sú dnes kokteilové trendy na Slovensku?

Celkovo na Slovensku stúpa popularita oranžového vína a japonskej whisky. Škótska whisky nie je v móde. Veľmi žiadaný je kvalitný rum, ktorý má u nás solídny marketing. Zároveň si ľudia veľmi žiadajú gin. Gin sa u nás stal novodobou vodkou a rum novodobou whisky. Preto má každý poriadny bar kvalitné rumové aj ginové menu.

Odporúčam, aby majitelia podnikov svojim barmanom zabezpečili odborné tréningy práve na tieto druhy alkoholu. Samozrejme, v bare nestačí mať jeden druh rumu a ginu, sortiment musí byť oveľa širší.

Platí, že kvalitný miešaný nápoj je možné vyrobiť z každého tvrdého alkoholu?

Ak je alkohol kvalitný, tak áno. V drinku pritom ani nemusí byť veľa alkoholu, v mnohých kokteiloch je ho len pár kvapiek pre chuť. Osobne rád robím jednu fintu – príde zákazník a nevie, čo si má dať. Vtedy sa ho spýtam, ktorý alkohol nemá rád. A práve z neho mu potom pripravím miešaný nápoj s tým, že ak mu nebude chutiť, nemusí zaplatiť. Ešte sa mi nestalo, že by niekto nezaplatil.

Chutný a oku lahodiaci nápoj sa dá urobiť naozaj zo všetkého. Pre mňa je priam výzvou presvedčiť zákazníka o tom, že daný alkohol sa dá využiť tak, aby bol z neho nadšený. Veľa robí aj atmosféra, teda spoločnosť, partia, respektíve čas. Drink, ktorý by vám nepochybne chutil po večeri, vám vôbec nemusí sadnúť počas obeda práve preto, že ide o iné podmienky.

Z čoho sa skladajú štandardné miešané drinky? Vždy z alkoholu, nealkoholického nápoja, sirupu a nejakého doplnku typu bylinka, jahoda a podobne?

Kdeže, žiadne predpísané pravidlá o správnom zložení nie sú. Niekam idú bylinky, inam nie, niekde použijeme sirupy, ktoré by inde prekážali. Mnohé drinky sú namiešané iba z rôznych druhov alkoholu. Napríklad negroni sa skladá z troch druhov alkoholu, old fashion zase z lúhovanej whisky miešanej cez ľad a podobne. Mnohé drinky sú nealkoholické, ďalšie obsahujú alkoholu minimum.

Záleží aj od času podávania. Cez deň odporúčam menej alkoholické a dlhšie drinky, ktoré obsahujú limonádu či sódu, aby sa človek necítil oťapený, aby ho to len povzbudilo a nakoplo. K večeri a po nej, naopak, ponúkame silnejšie drinky, ktoré zákazníka trochu omámia, posadia do sedačky, uvoľnia ho.

Platí, že hotelové menu v kúpeľoch vyzerá inak ako barové menu v Bratislave a inak ako v kaviarni v Martine. Kaviarne preferujú dlhšie, ľahšie, čerstvejšie a menej alkoholické drinky typu mojito, v kokteilovom bare v Londýne, Paríži či v päťhviezdičkovom hoteli na Slovensku už očakávate aj poctivé domáce sirupy, čerstvé bylinky, lokálne produkty a macerované alkoholy ako samozrejmosť.

Je podmienkou kvalitného baru, aby mal v ponuke najmä známe svetové a drahé značky alkoholu?

Vôbec. V Londýne som robil aj v podniku, kde bol celý koncept postavený na tom, aby sme používali najmä neznáme značky. Parádne ma to vytrénovalo, dnes nemám problém namiešať hocičo s hocičím. V tom podniku sa mi dokonca podarilo nastaviť nápojové menu tak, aby sa stalo silnou značkou v komunite londýnskych barov.

Keď používate neznáme druhy alkoholu, máte obrovský priestor na vysvetľovanie príbehu zákazníkovi. Pripravíme mu nápoj, ktorý má jeho obľúbenú chuť, akurát použijeme inú značku.

Čo ak niekto chce, aby ste mu namiešali drink z kvalitnej domácej pálenky?

Načo? Ak má niekto kvalitný domáci destilát, pokojne ho môže piť bez toho, aby ho s niečím miešal. Raz ma však kamarát požiadal, aby som mu namiešal drink z bošáckej slivovice. Použil som bielok z vajca, citrón, cukor a slivovicu, a pretože nám výsledok toho mimoriadne chutil, tak som pripravil aj repete. Možno nám však chutilo preto, že sme boli unavení, lebo sme boli práve kdesi na kopci vo Vysokých Tatrách.

Bošácka slivovica inak funguje ako element, ktorý horí. Tak vlastne funguje každý alkohol nad 50 percent. Preto domáce pálenky používam najmä ako pekný vizuálny efekt, ktorý nekazí chuť samotného drinku.

Sú surové vajcia v drinkoch bežné?

Jasné, ide o veľmi staré a overené recepty, ktoré sa používali už v roku 1920. Kokteilom, kde je bielok, sa hovorí sour. Do iných drinkov ide celé vajce, hovoríme im flip. Samozrejme, vajce musí byť kvalitné, ideálne v biokvalite, a čerstvé, nesmie mať žiadnu pachuť.

Priznám sa, že netuším, či to u nás vôbec dovoľuje legislatíva, ale viem, že sa to používa. Bielok sa zrejme kupuje už hotový v škatuliach. Na Západe je bežné, že v bare použijú priamo vajcia, u nás by to asi na hygiene neprešlo. Vo výsledku sú však tie drinky krémovejšie a vytvárajú peknú penu. Vo svete sú mimoriadne obľúbené, jedným z nich je takzvaný fernet flip.

Nespôsobuje miešanie viacerých druhov tvrdého alkoholu bolenie hlavy?

Nie. Miešať jednotlivé druhy alkohol je možné, len treba vedieť, ako na to. Kto chce miešať, vždy musí začať najľahším alkoholom, čiže pivom, pokračovať vínom, šampanským, a až potom prejsť na kokteily a tvrdé pálenky.

Taká kombinácia by ma snáď zabila.

Nie je to povinné, nik miešať nemusí, iba vysvetľujem, ako sa dá miešať alkohol bez toho, aby vám na druhý deň bolo zle. Ak si dáte pivo a chcete prejsť na víno, mali by ste vypiť aspoň pol litra vody. Ak chcete prejsť z vína na šampanské, platí to isté, rovnako pri prechode zo šampanského na kokteily či na tvrdý alkohol. Mám to overené aj na sebe, nikdy ma na druhý deň nebolí hlava. A treba poznať svoju mieru, vedieť, kedy máte dosť.

Roky som žil v Londýne. Angličania fakt pijú veľa a jedno cez druhé. Viete, čo si automaticky objednávajú na záver? Pintu vody. Veľmi sa mi ten prístup páči. Vedia, že je to potrebné.

Navyše dobrý barman síce chce predať čo najviac alkoholu, zároveň však platí, že sa o toho zákazníka aj stará, teda mu radí, čo a kedy piť. Nemal by dopustiť, aby sa opil do nemoty, prijateľné je len jemné pripitie na pekný večer.

Čo teda urobíte, keď vidíte, že dotyčný má fakt dosť, ale objednáva ďalej?

Teoreticky by mi mohlo byť jedno, že pije ďalej, ale postupujem inak. V prvom rade mu ponúknem pohár vody, aby si trochu zriedil alkohol v krvi. Ak vodu odmietne, ja mu odmietnem ďalej servírovať alkohol. Nechcem, aby mi z baru odišiel opitý tak, že na druhý deň ho bude bolieť hlava a bude sa sťažovať, že to má z mojich drinkov. Musí odísť v dobrej nálade a bez toho, aby mu ráno bolo zle. Ak sa chce niekto opiť namol, môže ísť do bežnej dedinskej krčmy.

Každému zákazníkovi preto po druhom či treťom drinku odporučím, aby si dal pohár vody, trochu pauzu, a potom môžeme pokračovať. Ak by sa opil, nevládal by ani absorbovať výklad o danom drinku. Som sprievodca večerom, zákazníkove požiadavky sú mi rozkazom, nechcem byť však ten, kto niekoho totálne opije. V tomto smere máme každého zákazníka pod prísnym dohľadom.

Pozorujete ešte trend, že sa zákazník chce najmä rýchlo opiť?

V podniku, ako sme my, nie, k nám nik nechodí opiť sa zo zlého piva a lacnej borovičky ako kdesi v sídliskovej krčme, kde rozhoduje najnižšia cena. Keďže som precestoval takmer celý svet, trúfam si povedať, že Slováci ani nepatria k najväčším pijanom na svete. V tomto sme priemer, napríklad Angličania podľa mňa pijú ešte viac ako Rusi.

Postupne pribúda Slovákov, ktorí chcú prísť do kvalitného podniku a ktorým nejde o to, aby sa rýchlo opili. Naopak, chcú okoštovať niečo nové, počuť príbehy o konkrétnych drinkoch, naučiť sa niečo o histórii, výrobe aj moderných technikách, užiť si večer. Najmä chcú mať pôžitok a piť niečo kvalitné, nie to, na čo tu boli roky zvyknutí vinou nízkej úrovne podnikov. Vidím to v Martine, Bratislave aj Žiline.

Aké sú aktuálne chute Turca?

Drinky, kde vieme využiť bylinky ako medovka, mäta, žihľava, domáce uhorky, domáce jablká a podobne. Citrusy na Turci až tak neletia.

Používate v sirupoch klasický biely cukor?

V domácich sirupoch áno, ale tam, kde to ide, sa ho snažíme nahrádzať medom alebo agávovým nektárom. Hnedý cukor je problém, lebo kazí farbu sirupov, a tým aj drinkov.

Musí byť dobrý barman aj šoumen? Zažil som pár akcií, kde vzduchom lietali poháre, fľaše aj šejkre. Bolo to efektné, ale vplyv na kvalitu drinku to asi nemá.

Sú tri typy barmanov – tí, čo sa ukazujú a robia šou, pričom ich drinky nie sú nič moc. Potom sú tí, čo šou nerobia, ale dajú si mimoriadne záležať na výsledku. Tretiu skupinu tvoria multibarmani – skvelí šoumeni s parádnymi drinkmi. Skvele sa uplatňujú napríklad na výletných lodiach po svete.

Vy ste aký typ?

Trvám na mimoriadnej kvalite drinku, na precíznosti, aby stále chutil rovnako. Veľkú šou nerobím, hoci po 15 rokoch za barom mám svoje ťahy relatívne vycibrené. Oveľa dôležitejšie je, aby som bol usmiaty a prívetivý, aby ma to bavilo, aby som ponúkal niečo výnimočné, aby drink vyzeral a chutil dokonale a aby bol rýchlo servírovaný. Ak sa zákazník cíti príjemne, nemusím vyhadzovať do vzduchu nič.

Ako dokážete jednotlivé miešané drinky spárovať s konkrétnymi jedlami v reštaurácii?

Je to pomerne jednoduchá alchýmia, ktorá vyplýva z toho, či ide o červené mäso, biele mäso, ryby, či je tam zelenina, zemiaky, ryža a podobne. Platí, že biele vína a biele alkoholy idú viac k rybám či k rizotu, iné jedlá zase vyžadujú sladšie a plnšie chute. Vtedy pracujeme s červenými vínami, s portským a tak ďalej.

Podstatné je, aby všetci fungovali ako tím, čiže barman komunikuje s hlavným šéfom aj s kuchárom. Jedlá a nápoje párujú spolu. Ak mi kuchár povie, že v ponuke bude dezert s pomarančom, je mi jasné, že mám namiešať drink, kde sa použije aj vanilka. Pomaranč a vanilka sú totiž fascinujúca kombinácia. Zákazníka vie dostať aj párovanie nevšedných chutí, napríklad ančovičiek s koriandrom.

Práve v Londýne som pracoval aj v reštaurácii, kde sme s kuchárom napárovali kvalitné jedlá so skvelými nápojmi tak, že sme o tri mesiace dostali michelinskú hviezdičku. Ani sme netušili, že niektorí stáli zákazníci sú vlastne porotou, ktorá si overuje, či udržiavame rovnakú kvalitu každý deň.

Mali ste našliapnuté na solídnu kariéru v Londýne. Prečo ste sa vrátili domov do Martina?

Už počas strednej školy som žil na internáte, potom som odišiel do zahraničia. Spolu 16 rokov som bol teda preč od rodiny. A čo človeku vonku chýba najviac? Práve rodina. Peniaze už rozhodujúce neboli, navyše šikovný človek si vie zarobiť aj na Slovensku.

Rodina však bola len jedným dôvodom. Druhým bolo to, že po roku v Španielsku a jedenástich rokoch v Londýne som si chcel otvoriť doma bar s tým, že naučím ľudí v Martine piť kvalitné miešané nápoje na svetovej úrovni.

Keď som z mesta odchádzal, gastronómia tu bola veľmi slabá, kultúra pitia tiež. Po návrate som zistil, že kvalitné miešané drinky v Martine stále nie sú, najbližšie som na dobré kokteily narazil až v Bratislave. Tak som si povedal, že to zmením, že využijem v tej našej krásnej kotline všetok možný potenciál. Bar som si nakoniec neotvoril, lebo som v meste nezohnal dobré miesto, ale dostal som ponuku z hotela v Turčianskych Tepliciach, kde som spokojný.

Váš Instagram je plný fotografií rôznych kokteilov, ktoré pripravujete práve v prírode – na kopcoch, v horách, na štítoch. Prečo?

To súvisí práve s tým, že som chcel ľuďom dokázať, že kvalitný drink sa dá pripraviť hocikde a v akýchkoľvek podmienkach, teda mimo komfortnej zóny. Ak to dokážem ja na horách, prečo by to niekto nedokázal v meste v bare?

Fungujem tak, že na každom kopci, ktorý pokorím, si namiešam špeciálny nápoj. Nikdy to neflákam, robím to poctivo. S tým, že tie drinky som začal ponúkať aj okoloidúcim. Vždy som mal na to skvelé reakcie, ľudia ani neverili, že sa tam dajú pripraviť také nápoje. Z toho mi vyplynulo, že ľudia by kokteily aj pili, keby im ich niekde pripravovali fakt chutne.

Tak som začal drinky na horách fotiť a dávať na Instagram, zároveň som o tej téme začal viac hovoriť. V podstate sa snažím preniesť trochu Londýna do Martina tak, ako som ho už trochu priniesol na naše hory. Zároveň som začal učiť iných barmanov v meste, aby nemuseli preberať recepty len z kníh, aby si dokázali vytvárať vlastné variácie nápojov.

Cítiť to už aj v ponuke podnikov v Martine?

Nápojová gastronómia sa tam trochu zlepšila, ale stále je to málo. Dobré je, že existujú mladí a kreatívni barmani, ktorí sa chcú ďalej učiť a dostať na svetovú úroveň. Zároveň priamo v hoteli učím mladých študentov z učilišťa. Bude to vyžadovať roky.

Prezentovali ste sa aj priamo v Martine?

Jasné, začal som robiť akcie, na ktoré si sám nakúpim fľaše a potom priamo v centre miešam kokteily a rozdávam ich ľuďom. Chcel som totiž spätnú väzbu. Zrazu som mal okolo seba desiatky ľudí, ktorí mi sami nosili fľaše, zaujímali sa o recepty a bolo vidieť, že sa im to páči.

Čo je vaším cieľom? Vlastný bar?

Určite áno, hľadám sponzorov. Chcel by som však založiť aj školu, ktorou by sme v konečnom dôsledku pozdvihli slovenské gastronómiu ako takú. Vnímam, že ľudia v Martine by chceli pekné bary aj reštaurácie na svetovej úrovni, lebo mladí dnes cestujú po svete a poznajú trendy. Vrátia sa domov a kvalitné služby im chýbajú. Sám na sebe vidím, ako si ľudia vážia, čo ponúkam.

Keby dnes chcel niekto radu, kam ísť na kvalitné miešané nápoje v Martine, kam by ste ho poslali?

Žiaľ, v meste nie je podnik, ktorý by som mohol pokojne odporučiť. Kvalitných reštaurácií a podnikov s dobrou kávou je viac, ale s drinkmi je to horšie. Rád by som spomenul aspoň jeden bar, ale nemám aký. Väčšina celý rok ponúka to isté, sezónna ponuka neexistuje, kvalita pokrivkáva tiež. Slabý je aj servis, obsluha sa často neusmieva, niekedy mám pocit, akoby tých ľudí doma bičovali. Neraz sa v danom podniku ani necítim vítaný, personál je skôr pohoršený, že ho niekto otravuje.

Nechávajú dnes majitelia podnikov na Slovensku barmanom voľnú ruku? Veria im, že dokážu pripraviť kvalitnú ponuku nápojov bez toho, aby im vnucovali vlastné predstavy?

Voľnú ruku majú barmani len málokde, majitelia do toho vŕtajú, hoci tomu často nerozumejú. Ja som voľnú ruku v hoteli dostal, ale bežné to nie je. Sám si vyberám dodávateľov, značky, suroviny, všetko, sám navrhujem, ktoré drinky budú v ponuke.

Odporúčal by som to každému majiteľovi baru či reštaurácie. Ak nechajú kvalitnému barmanovi aj kuchárovi voľnú ruku na tvorbu menu, príjemne ich prekvapia, lebo budú cítiť osobnú zodpovednosť za výsledok. Rozviazané ruky sú skvelá vec, hoci možno na začiatku to chce väčší rozpočet.

Pozor – nestačí mať kvalitné menu, dôležitý je aj kvalitný a usmievavý servis. Nemotivovaní čašníci totiž dokážu pokaziť meno celému podniku.

Je práca barmanov u nás dobre zaplatená?

V USA je bežné, že barmani robia za minimálnu mzdu, lebo hlavné peniaze dostávajú na prepitnom. Na Slovensku sú relatívne nízke mzdy aj tringelty. My v hoteli motivujeme platmi personál aj preto, lebo vieme, že dobrí ľudia sa po pandémii zháňajú ťažko, navyše chceme, aby vedeli, že si ich ceníme. Nie je nič horšie ako zamestnanec, ktorého jeho práca nebaví, lebo „maká“ 15 hodín denne za almužnu.

Odídete neskôr zo Slovenska?

Netuším. Najväčšiu radosť mám z toho, že sa už nemusím strachovať o svoj džob. Keby som sa zajtra rozhodol žiť v Londýne, Paríži či Tokiu, v priebehu krátkeho času by som si našiel dobrú prácu. Upokojuje ma to, lebo môj životopis mi už poskytuje aj nejakú istotu. Paradoxne ma možno práve to drží na Slovensku.