Mohol to byť politický kabaret o neschopnosti postaviť diaľnicu, ale je to niečo iné. Lepšie

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

Muž a žena stoja vedľa seba, v rukách držia dve čísla. Pozrú sa na seba a vymenia si ich. Áno, vlastne je jedno, či to bude 35 alebo 53. V tomto prípade už takmer nezáleží na číslach a na dátumoch. Už ich bolo toľko, že nič neznamenajú. Uplynulo priveľa rokov, bolo nasľubovaných priveľa termínov a rozflákaných priveľa peňazí.

Diaľnica D1 sa začala stavať pred polstoročím a stále nie je hotová. O spojnici medzi Bratislavou a Košicami pravidelne (najmä pred voľbami) hovorili všetky slovenské vlády. Naposledy minister dopravy Andrej Doležal v diskusii Denníka N v Martine. V meste, kde mala o deň neskôr premiéru inscenácia, ktorej hlavnou hrdinkou je práve ona. Inscenácia, za ktorou sa oplatí cestovať do Martina – po nedokončenej diaľnici.

Len pozor, musíte rátať nielen so zápchami medzi Žilinou a Strečnom, ale aj s tým, že v Martine začína divadlo hrať už o 18.30 h. Vzniklo to preto, lebo diváci by pri dlhších predstaveniach nestihli spoje domov. Aj to ilustruje vzťah divadla s publikom z tohto mesta a okolia.

Poézia skepsy

„Priatelia, vznikne o mne hra. Moja nekompletnosť je taká neopakovateľná, že prestupuje nielen Slovenskom, okresmi, ale aj ľudskými mysľami a žánrami. Slovenské komorné divadlo Martin, som zvedavá, ako vykreslíte môj neopakovateľný, no zároveň hlboký a komplikovaný charakter.“

Týmito slovami predstavila v apríli 2021 divadelnú novinku sama diaľnica D1. Na svojej facebookovej stránke, ktorá vznikla, lebo „sa už nemohla pozerať na to, čo si o nej hovoria ľudia, čo sa o nej šíri v médiách a ako si na nej prihrievajú polievočku politici. Preto sa rozhodla najať si vlastný Social Media Team, ktorý bude hájiť jej česť“.

Čo sa o nej dozviete z novinky martinského divadla? Veľa vecí. Inscenácia sa volá D1 (pracovný názov), ale na rozdiel od samotnej diaľnice to nie je „work in progress“, ale hotové dielo. Má podtitul „Mýtus o diaľnici“ a témou aj spracovaním má potenciál osloviť širšie publikum nielen v Martine.

Na premiére sa publikum najviac bavilo pri scéne, kde sa herečka Alena Pajtinková márne snaží spojiť chýbajúcu úsečku cesty tunelom Višňové. V Martine, dekády odrezanom od diaľničnej siete zo všetkých strán, je to symbol neschopnosti politikov aj stavbárov. Základný kameň tu poklepával ešte Mečiar, po ňom aj Fico a obaja sa skloňujú v tejto inscenácii.

Ale autorovi textu a režisérovi Lukášovi Brutovskému s dramaturgom Mirom Dachom išlo o niečo iné. Uvedomili si to, keď začali skladať dokopy publicisticko-dokumentačný materiál, ktorý nazbierali.

„Všetci vieme, že to trvá, že sa to dlho sľubuje, že sa tá téma politizuje. Preto sme začali rozmýšľať, kam dokážeme tú tému posunúť ďalej. Povedali sme si, že nechceme robiť politický kabaret o tom, ako nevieme postaviť diaľnicu, ale chceme rozprávať o takej našej zvláštnej ťapákovčine. Je v tom zakódovaná nejaká naša národná črta, mentalita, ktorá je v ľuďoch a projektuje sa aj v politike. Niečo také malé a zároveň také problematické, neschopnosť dosiahnuť to,“ hovorí Lukáš Brutovský.

„Nie je to dokudráma, ale hyperbola. Nechceli sme sa viezť na vlne výsmechu a ukazovania prstom, nehovoriť len o diaľnici, ale aj o tom, že tu je čosi pre nás príznačné, veľkohubé vyhlásenia a veľmi minimalistické realizácie. V texte sú priame citácie a variácie na tie citácie, až sa nedá rozlíšiť, kto čo povedal. Má to svojský rytmus a poéziu skepsy.“

Diaľnica sa v tomto ponímaní stáva obrazom úsilia Slovákov o vlastnú emancipáciu. Dramaturg Miro Dacho našiel v knižnici článok z časopisu Politika z roku 1939, kde sú pasáže, ktoré zjavne vznikli z nadšenia nad budovaním diaľnic v hitlerovskom Nemecku, ale pokojne by mohli byť dielom niektorého z ideológov mečiarovskej strany HZDS alebo SNS. Sú prepísané v pôvodnej archaickej gramatike:

„Veľké diela vždy mali pre národy svoj význam, nimi kotvia naraz v histórii i v budúcnosti (…) Slováci musia stavať pomníky nielen svojim bohatierom, ale i svojej slobode, ktoré by nás denne zaväzovaly k novej práci a ktoré by boly medzníkom na ceste generácií a darom budúcim pokoleniam. Načo len pomníky minulosti a smrti! Autostráda je symbolickou i skutočnou cestou k šťastnému životu, ktorou by denny šly, obdivovaly a žehnaly státisíce budúcich Slovákov a ktorá by nám i technicky, i hospodársky otvorila cestu do Europy, na obe strany.“

Toto si diváci môžu prečítať v bulletine, spolu s informáciou, že už na sklonku 30. rokov minulého storočia existovala diaľničná spoločnosť, ktorá žiadala výstavbu diaľnice Praha-Užhorod, so spojkou z Bratislavy do Žiliny. Termín dokončenia mal byť v roku 1942, ale vtedy mala táto časť Európy úplne iné starosti. V Martine sa napriek tomu niečo podstatné udialo v januári 1944, ale k tomu sa ešte dostaneme. Teraz sa vráťme k víkendovej divadelnej premiére.

„Srdce povedalo spojnica a niektorí orali krajinu, obrábali krajinu. Krajina bola rozkročená a vystriedali sa na nej mnohí a mnohí ďalší a krajina vzdychala a niekedy aj vykríkla au, zašepkala jemnejšie, ale oni nepočuli a ďalší prosím, ďakujem, kámo to je slušná krajina, koľko, koľko som dlžný?, nechaj, potom sa vyrovnáme…”

Herci rozohrávajú sólové výstupy, v ktorých sa prelína politika, stavbárčina a bukolické výjavy, ich monológy zaujímavo rámcuje alebo dopovedá hudba (Suchoňov Žalm zeme podkarpatskej, Zeljenkova Musica slovaca, ľudové piesne v podaní Dariny Laščiakovej). Pódium je staveniskom, na ktorom nemôže chýbať Claudia Schiffer. Teda, samozrejme, len ako figurína, čo vyšlo výrazne lacnejšie ako osobná účasť slávnej modelky na otváraní jedného úseku diaľnice s Vladimírom Mečiarom. V roku 1998 išlo o 3,6 milióna slovenských korún, čo sa počas tohto večera viackrát zopakuje, rovnako ako legendárna reakcia expremiéra na novinársku otázku („Takú ti je*nem, že sa nespamätáš“).

Inscenácia odsýpa, ľudia sa smejú aj majú o čom premýšľať. Je to ďalšie dielo, v ktorom sa martinské divadlo venuje veľkým spoločenským témam a potvrdzuje tradíciu presahujúcu rozmer regionálnej scény. Ukazuje, že kvalitné veci tu nevznikajú náhodou.

Zem si pamätá, ľudia tiež

Lukáš Brutovský je tridsiatnik, pochádza z Krompách a v Bratislave absolvoval štúdium réžie na VŠMU. Do Martina prišiel v roku 2015, keď sa neďaleko otváral úsek diaľnice Dubná skala-Turany, takže s témou D1 žije od začiatku. V divadle sa stal umeleckým šéfom a začal nadväzovať na svojich predchodcov, ktorí vytvárali inscenácie často skloňované za hranicami mesta.

V Martine vzniklo divadlo počas druhej svetovej vojny, pár mesiacov pred SNP. Pôvodne sídlilo v Národnom dome, ktorý sa v roku 1994 spojil s novým priestorom – Štúdiom. To má kapacitu 180 divákov a tu sa teraz hrá novinka – s povolenou polovičnou kapacitou. Spojenie historickej sály s modernou symbolicky vystihuje aj aktuálny repertoár divadla. Chystá sa výber zo svetovej dramatiky, popri tom môžete vidieť adaptáciu Spaľovač mŕtvol s autorskými dielami D1 (pracovný názov) či Zem pamätá, čo je originálny pohľad na fenomén Karol Duchoň. Tunajší súbor si to môže dovoliť, pretože na to má aj hudobné talenty.

„Existuje tu generačná kontinuita kvality. Mnohí známi herci aj tvorcovia tu začínali alebo istý čas pôsobili – Emil Horváth starší aj mladší, Ľubomír Vajdička, Roman Polák, Martin Porubjak, Dodo Gombár. A martinské divadlo nikdy nepodľahlo tomu, čo obvykle robia takzvané regionálne scény. A to je výrazná komercionalizácia. Že si niekto povie: My musíme naplniť sálu komédiami a známymi titulmi. Táto filozofia sa tu nikdy netlačila. Herci to dokázali oceniť a vždy tu bol veľmi silný súbor,“ vysvetľuje Lukáš Brutovský.

V 80. rokoch sa tu robil kultový Brechtov Baal v réžii Romana Poláka a dramaturgii Martina Porubjaka, ku ktorému urobili pesničky Andrej Šeban s Richardom Müllerom. Potom prišlo silné obdobie režiséra Doda Gombára a jeho nové pohľady na veľké historické témy – Štúrovci (koncert zrušený) a najmä projekt www.narodnycintorin.sk. Teraz v odvážnej dramaturgii pokračuje nové vedenie. Ako na to reagujú diváci?

„Nič z tohto by nebolo možné, keby v Martine nebolo verné publikum. Je tu veľká skupina mladých, ktorí sem začínajú chodiť, a keď sa im zapáči, vracajú sa, a potom verní diváci, ktorí sú takzvanými poučenými divákmi. To nie sú tí, ktorí idú do divadla raz za rok na bulvárnu komédiu, ktorú im ktosi odporučí, a to pre nich predstavuje kultúrny zážitok. Sú to ľudia zaujímajúci sa o celý repertoár, chodia sa pozrieť na všetky predstavenia. Nie sme závislí od vkusu, ale ten vkus sa takpovediac spoločne formuje. Už desiatky rokov sa to tu takto deje.“

Divadlá sa počas pandémie zatvárali ako prvé a otvárali ako posledné. D1 je však už treťou martinskou „korona“ premiérou, diváckym hitom v online móde bolo odvysielanie všetkých častí sitkomu www.narodnycintorin.sk a vlani v lete súbor hral pre 1500 ľudí v amfiteátri špeciálny projekt SKD Pozitív, čo bol koncert piesní z úspešných inscenácií.

„Teraz tu máme celú generáciu mladých hercov a bol by som rád, keby sa jej potenciál ďalej dokázal rozvinúť. Odvrátená strana súvisí s pracovnými príležitosťami mimo Martina, ktoré z hľadiska životných podmienok nevyhnutne hercov lákajú a sú poväčšine v Bratislave. Takže niektorí po tej nedostavanej diaľnici chodia celý týždeň hore-dole, už sa dokonca stalo, že niekto v turbulentných časoch aj dvakrát za deň otočil trasu Martin-Bratislava. Neustále nás ohrozuje, že mladý herec sa tu obáva usadiť, pretože nevie, či bude vedieť uživiť rodinu a či sa dokáže odstrihnúť od zárobkových činností, ktoré ho čakajú v hlavnom meste,“ dodáva Lukáš Brutovský.

To už je výzva pre nového riaditeľa Tibora Kubičku. Martinský rodák je absolventom réžie a dramaturgie na VŠMU, ale rozumie nielen umeleckému pohľadu. Štyri roky pracoval v Slovenskej televízii ako PR manažér, v roku 2009 prišiel do martinského divadla na post manažéra pre projekty a vzťahy s verejnosťou. Ako dieťa hrával v miestnom súbore Kamarát pod vedením Františka Výrostka a práve jeho od januára 2021 vystriedal v čele Slovenského komorného divadla.

Za oponou je vždy viac drámy než na javisku

Keď korona položila nájomcu divadelnej kaviarne, rozhodli sa prevádzkovať ju sami pod názvom Brept. Pri opakovaných návštevách si nemôžete nevšimnúť, že tento súbor má dobre zložený tím aj dobré osobné vzťahy. Aby nový šéf udržal hercov v Martine, má ambíciu oživiť dabingové štúdio.

„Kedysi divadlá v Martine, Nitre aj vo Zvolene vyrábali veľa vecí pre televíziu – od filmov cez dokumenty až po seriály. Bol to výborný model, ktorým by sme členom nášho súboru mohli ponúknuť niečo navyše,“ vraví Tibor Kubička.

Spoluprácu so zriaďovateľom, ktorým je žilinský VÚC, si riaditeľ pochvaľuje, ale nechce sa spoliehať len naň. Je si vedomý veľkej histórie martinského divadla a rád by na ňu nadviazal.

„Devíza nášho divadla do histórie je sloboda tvorby. Môj pedagóg Peter Scherhaufer tu pôsobil v období, keď sa kontrolovali dramaturgické plány. Hovorilo sa tomu Metóda bieleho psíčka. Dáte schvaľovacej komisii jeden titul, ktorý rovno škrtne, a potom vám prejde to, čo chcete. Ďalšia vec je, že herci tu stále majú dosť príležitostí, mladí aj starší, vyhrajú sa u nás. A takí vyprofilovaní sú potom logicky žiadaní aj pre Bratislavu. Ale aj srdce tých, ktorí odišli, tu zostalo a vždy, keď majú príležitosť, prídu hosťovať. Či Dano Heriban, alebo Jana Kovalčíková.“

Do leta 2020 sa vždy v júni Martin stal hlavným mestom slovenského divadla. Už šestnásť rokov sem pozývajú najlepšie súbory a inscenácie aj kritikov na Dotyky a spojenia. Vlani sa tento festival zorganizovať nedal, teraz bude vo forme bienále v septembri. Ale aj na premiéru D1 docestovali hostia zo Žiliny, z Bratislavy či Plzne.

Povesť Martina ako silnej divadelnej bašty aktuálne dokazuje aj ochotnícky súbor z neďalekých Žabokriek, ktorý má vyše storočnú tradíciu. Aktuálne sa tam 20. júna koná predstavenie hosťujúceho súboru z Novej Dedinky.