Historik Holec o starom Martine: Mali tam kasíno, divadlo, ženy v dlhých šatách však prenášali na bály cez blato v uliciach

Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo sa sídlom Matice slovenskej nestalo Brezno, ako bolo zamýšľané, a čo rozhodlo v prospech Martina;
• ako Turiec pozdvihla miestna šľachta slovenského pôvodu, ktorej príslušníci často nevedeli po maďarsky;
• prečo v roku 1870 slovenské elity opustili Budapešť a „zabarikádovali“ sa v Martine;
• že keď v zime 1914/15 Rusi prelomili obranný val v Karpatoch, Vajanský prežil najšťastnejší okamih svojho života a Martinčania chladili šampanské, lebo verili, že ráno ich zobudí dupot kozáckych koní;
• prečo v roku 1918 nemohla Slovenská národná rada vzniknúť nikde inde ako v Martine.

Ako sa z Martina ako dediny s päťtisíc obyvateľmi, kde ešte medzi vojnami nemali kanalizáciu a po námestí sa preháňal dobytok, stalo v druhej polovici 19. storočia centrum národného života?

Martinčanom sa asi nebude veľmi páčiť, keď poviem, že to bola náhoda – ako veľakrát v dejinách. Martin nemal nijaké predpoklady stať sa centrom. Tie mali historicky skôr gemerské mestečká alebo mestá na strednom Slovensku, na Liptove.

Taký Liptovský Mikuláš bol známy vydavateľstvom Tatrín, Žiadosťami slovenského národa. Mal aj podnikateľské zázemie, aj národné slovenské, mestsky žijúce elity. A takisto široké roľnícke zázemie. Liptov bol azda najvhodnejší ako centrum národného života.

Prečo sa ním teda stal Martin?

Memorandum z júna 1861 ešte stále nič neznamenalo. Rozhodujúcim krokom podľa mňa bolo to, že Martin sa stal v roku 1863 sídlom Matice slovenskej. Aj to bola pritom viac-menej náhoda. Pôvodne, keď bola Matica schválená, bola celonárodná dohoda, že jej sídlom bude Brezno ako vyslovene centrálne mesto Slovenska. Tamojšie meštianstvo tomu bolo naklonené. Ibaže prišiel politický tlak, oni sa zľakli a napokon od toho odskočili.

Aký politický tlak prišiel?

Zhora, zo strany Zvolenskej župy. Došlo k ovplyvňovaniu mešťanov v Brezne, došlo aj k hrubému nátlaku. Župa bola vtedy „prevodovou pákou“ medzi centrom v Budapešti a konkrétnym regiónom. Keď teda ústredná moc zatlačila na župu, župan mohol zatlačiť na mesto.

Na Martin župa nezatlačila, aby sa nestal sídlom Matice?

Uhorsko malo tri kategórie miest. Prvou boli municipiálne mestá, teda na úrovni žúp, na ktoré, voľne povedané, nikto nemal. To boli mestá Bratislava, Košice, Komárno, Banská Štiavnica a Banská Belá. Boli aj mestá druhého rangu, s riadeným magistrátom, ako napríklad Brezno. Mali samostatné postavenie, ale župa tam už mohla pôsobiť. A potom bola tretia kategória miest, veľké obce. A to bol aj Martin. To boli neraz zapadákovy, dediny v pravom zmysle slova.

Dobre, keď však Matica nemohla byť v Brezne, prečo si za svoje sídlo nevybrala významnejšie sídlo než Turčiansky Sv. Martin, ako sa mesto vtedy volalo, napríklad Liptovský Sv. Mikuláš?

Turiec mal priaznivé ovzdušie v tom, že sa tam sformovali také župné štruktúry z miestnej šľachty, ktoré mali slovenský pôvod a blízko k slovenským elitám. Justhovci, Révayovci, ktorí sa striedali v župnom úrade, ale aj iní z radov miestnej šľachty, to boli často ľudia, ktorí nevedeli po maďarsky – iba po slovensky. A práve začiatkom šesťdesiatych rokov 19. storočia dochádza k tlaku, aby sa v župách úradovalo už iba po maďarsky, pričom Turčianska župa bola zdrojom odporu.

Viete, tí starí sa hanbili povedať, že nevedia po maďarsky. Ich synovia už tento problém nemali. Takže tam došlo aj ku generačnému zlomu. Turčianska župa sa svojím spôsobom vzoprela a vzdorovala napriek tlakom z centra a úradovalo sa tam po latinsky, neskôr po slovensky.

Ako je možné, že starší župní činitelia v Martine nevedeli po maďarsky?

Maďarčina sa v Uhorsku začínala presadzovať až od konca 18. storočia, dovtedy bola úradným jazykom latinčina. A Turiec bol vtedy periféria. Nebolo kde sa učiť maďarčine a, napokon, mnohí ani nevideli dôvod.

Tým, že boli viac odrezaní od sveta, boli v Turci viac národne, v zmysle slovensky, uvedomelí?

Nie, to nebola národná uvedomelosť. Oficiálne komunikovali po latinsky, ale doma hovorili po slovensky, tak boli naučení. To bola šľachta, ktorá ešte nemala národnú identitu, len si ju hľadala. Bola kozmopolitná. V 19. storočí bol na ňu tlak, aby sa hlásila k maďarskému národu. Ako sa však k nemu prihlásite, keď neviete po maďarsky?

Mladí už mali maďarské školy, boli aj v Budapešti na univerzite, nemali už taký problém s jazykom. V Turci sa teda využila priaznivá situácia pre sídlo Matice, keďže atmosféra v župe nebola ani zďaleka taká promaďarská ako vo Zvolenskej. Nebola náhoda, že zo Zvolenskej župy neskôr pochádzal povestný maďarizátor Béla Grünwald. V Turci by sa taký ťažko zrodil. Tam aj keď búchali po stole, župani si neraz so Slovákmi sadli, vypili si, dohodli sa. Tam bola úplne iná atmosféra.

Dôležité je tiež to, že Matica slovenská bola inšpirovaná inými slovanskými maticami.

Áno, aj. Vznikala ako predposledná z matíc. Keď Brezno jej sídlo odmietlo, nastalo zdesenie a vtedy sa prihlásil Martin, veľká obec. Jej vedenie vyhlásilo, že ju prijme do svojho lona. Mesiac nato, ak sa nemýlim, sa prihlásil Liptovský Mikuláš, ktorý mal možno väčšiu legitimitu a možnosti (Ján Francisci bol liptovským županom), bolo však už neskoro.

Kto teda rozhodol o Martine ako sídle Matice?

Nikto im to nemusel schvaľovať, prihlásili sa ako prví. Turčianska župa to „odkývala“ práve preto, že tam bola priaznivejšia a tolerantnejšia situácia. Totiž na Memorandovom zhromaždení v júni 1861 boli aj Justhovci, aj Nemessány, Révay – šľachta, ktorá bola na hrane medzi slovacitou a maďarskou identitou. Ktorá ešte poriadne nevedela, čia je.

Teda na začiatku vzostupu Martina, ešte stále ako neveľkej obce, bolo to, že sa stal sídlom Matice. Čo bolo ďalej?

Vznik Matice slovenskej bola obrovská udalosť, v auguste 1863 sa na nej zišlo doslova celé Slovensko. A schádzali sa tam každý rok. Vládlo nadšenie, Moyzes a Kuzmány prežívali doslova kult osobnosti. To všetko pre Martin urobilo nesmierne veľa.

Druhý moment, prečo Martin išiel tak nahor, bol ten, že keď sa koncom šesťdesiatych rokov, najmä po rakúsko-uhorskom vyrovnaní, zvyšoval tlak na slovenské elity, tak ony v roku 1870 opustili hlavné mesto Uhorska a ja hovorím, že sa „zabarikádovali“ v Martine.

Prečo práve tam? 

Ešte stále to bolo sídlo Matice, aj keď mnohí už mohli tušiť problémy. Elity sa však stiahli z Pešti a Budína práve do Martina, kde verili v zomknutie celonárodných síl. Tu založili Slovenskú národnú stranu, prvú svojho druhu, a v nej, primerane prostrediu, dominovali luteráni. Toto bola z hľadiska geopolitiky, ako by sme povedali dnes, chyba. Lebo opustiť hlavné mesto a „zabarikádovať“ sa v provinčnom Martine, to znamená stratu vplyvu a dosahu na dianie v krajine. Od roku 1870 tam začali vychádzať Národnie noviny. Postupne tam vznikla Živena, vychádzali Slovenské pohľady a Národný hlásnik. Odvtedy je Martin považovaný za národné centrum.

Martin ako sídlo sa pritom ktovieako nerozrastal, naďalej to bola dedina s nedláždenými cestami, s hlásnikom, s prízemnými domami. Nejde o paradox?

Áno, ale bol tam ten rozdiel, že ľudia v Martine žili mestským spôsobom. Bola tam aj iná mentalita, predsa len mali mnohí za sebou rôzne politické a ideové transfery, iné skúsenosti, pobyty v zahraničí a vo veľkomestách, a to od putujúcich šafraníkov až po intelektuálne žijúcich členov elít. Ulice boli síce neraz plné blata, ale mali tam kasíno, divadlo, spevokol, konali sa bály a rôzne aktivity, na ktoré ste sa nahodili do fraku, ženy do dlhých šiat – a cez to blato ich museli preniesť.

Kde prišli na tento mestský život?

Súviselo to s tým, že sa v Martine skoncentrovali národné elity, vznikli tu početné redakcie, národné  spolky, akciové spoločnosti, prekvital tam v rámci možností intenzívny kultúrny život. Z Budapešti prišli mnohí dejatelia, napríklad Francisci, Pauliny-Tóth sa tam usadil, potom Hurbanov prvorodený syn Svetozár Hurban Vajanský. Ďalej Škultéty. Oni z dediny urobili národné centrum s mestským štýlom života, ktoré dokázalo prijať a prijalo aj mnohých zahraničných hostí.

Lenže, opakujem, bolo to mentálne centrum, navonok išlo naďalej o sídlo s rázom dediny. A všetci, ktorí prišli, napríklad z Ruska, boli prekvapení, aký je Martin malý a bezvýznamný, pričom sa tam žije s noblesou. To nebola dedina iba s krčmou a opilcami. Napokon, bolo to stále aj župné centrum.

Keď v roku 1875 zavreli Maticu, redakcie a sídla rôznych organizácií sa presťahovali do domu oproti, ten patril bohatému pravotárovi Pavlovi Mudroňovi. Poukazuje to na menšiu mierku národného života, keďže sa zmestil takpovediac do jednej súkromnej budovy?

Tak trochu a obrazne. Ako kedysi, keď sa na zasadnutie Tatrína plavilo symbolicky „celé Slovensko“ na jednej plti. V Martine akoby na jednej ulici boli sústredení všetci: čo dom, to osobnosť. Ako svedčia pamäti Jána Hrušovského, aj z pohľadu detí bol tento výstavný národný malosvet plný detských dobrodružstiev, tajomných príbehov a neopakovateľných zážitkov.

Spomínaní významní dejatelia boli rodení Martinčania alebo sa tam prisťahovali?

Boli aj ľudia z Turca ako Matúš Dula, ale väčšina z „našich“ Martinčanov pochádzala z rôznych kútov Slovenska. Do Martina prišli, zžili sa s ním a tu svoj život väčšinou aj dožili.

Rodených Martinčanov medzi nimi nebolo veľa. Boli však aj takí, ktorí nechceli do Martina, považovali jeho „malosvet“ za akvárium či zabahnený stojatý rybník, ktorému chýbali výzvy a dynamika.

Kedy sa začali objavovať prvé úvahy o tom, ktoré mesto by sa mohlo stať hlavným sídlom Slovenska?

Až v úplnom závere 1. svetovej vojny, dovtedy to vôbec nebolo na programe dňa. Martinčania inú možnosť ako Martin ani nepripúšťali, Šrobár uvažoval o Nitre, tých úvah malo byť podstatne viac a žiadala sa veľká diskusia.

Pritom aj T. G. Masaryk jazdil ako profesor Karlovej univerzity na Turiec, s Vajanským sa hádali o budúcnosti oboch národov…

To áno, ale vznik Československa bol až do vojny nepredstaviteľný. K tomu bola nevyhnutná zmena geopolitickej situácie, čo sa vojnou aj stalo. Na začiatku vojny stávka českých elít na víťazstvo Dohody bola chimérou, viete, tá vojna sa mohla skončiť storakým spôsobom. Kedykoľvek sa mohol uzavrieť separátny mier. Ale vyšlo im to. A hranice sa prekresľovali. Preto aj vždy hovorili, že to bola rozprávka so šťastným koncom.

Aj študentom vždy hovorím, že rozhodujúci dátum z hľadiska domácej politiky bol 30. máj 1917. Vtedy českí politici rezignovali na svoje české historické právo, prešli na prirodzené právo, takže sa mohli stretnúť so Slovákmi a prekročiť rieku Moravu. Slováci nemali historické právo, mali len prirodzené právo národov a to bolo modernejšie právo 20. storočia. Prvý, kto sa na Slovensku zmienil o spojení s Čechmi, bol až 1. mája 1918 Vavro Šrobár, za ČSR minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Prejav vôle žiť v spoločnom štáte nemohol byť však deklarovaný jednotlivcom alebo politickou stranou. To musel byť nadkonfesionálny, nadstranícky orgán – a tým bola Národná rada. Málo sa vie, že vznikla už v roku 1914.

Myslel som si, že vnikla 30. októbra 1918 v Martine…

Viete, slovenská politika bola už vtedy taká ako dnes. V kritických okamihoch sa vždy spamätala. Aj po Černovej pred 1. svetovou vojnou sa rozhašterené slovenské elity vzácne zomkli. Napriek diferenciácii na politické prúdy v roku 1914 vedeli, že ak tu má niečo zmysel, je to nadstranícka a nadkonfesionálna Národná rada. Tá pritom vznikla v Budapešti, v centre Uhorska, lenže nemohla pre vojnu rozvinúť činnosť. V roku 1918 ju založili nanovo v Martine. Doobeda vznikla a poobede prijala z troch návrhov Deklaráciu slovenského národa ako smernicu pre československé riešenie.

Opäť je tu otázka, tak ako v 19. storočí: prečo práve v Martine?

V roku 1918 to už nebola náhoda, ale logika vecí. Uskutočnilo sa to v meste, ktoré bolo sídlom SNS, na pôde Tatrabanky, najvýznamnejšej slovenskej finančnej inštitúcie. Nikde inde to nemohlo byť, iba v Martine. Napokon, išlo o zasadnutie úradne povolenej SNS, uhorská moc už bola v agónii a nezabránila tomu.

Aké korene mal Vajanského panslavizmus?

Rusko bolo vtedy jediný slovanský štát, navyše mocnosť s veľkou autoritou po napoleonských vojnách, ktorá v 70. rokoch výrazne pomohla slovanským národom na Balkáne. Primárnym cieľom Rusov však bolo ovládnuť Dardanely a Bospor, lenže odtiaľ ich západné mocnosti vytlačili. Naše elity, najmä Vajanský, si hovorili: Prečo by sa tí Rusi nemohli takto prehnať aj strednou Európou? Ako v roku 1849? Dnes sa nad tou naivitou usmievame, ale keď bola v rokoch 1914/15 prvá vojnová zima, Rusi prelomili obranný val v Karpatoch a dostali sa na východné Slovensko. Odrazu sa stalo nereálne reálnym a k Liptovu a k Turcu bola pred nimi otvorená cesta.

Vtedy Vajanský prežil, povedal by som, najšťastnejší okamih svojho života. Martinčania chladili šampanské, lebo verili, že ráno ich zobudí dupot kozáckych koní na dlažbe, dlažba pritom ešte v Martine nebola. To sa však nestalo, uhorské vojská Rusov zastavili a zatlačili ich za Karpaty.

Ako politická koncepcia bol vtedy panslavizmus jediný možný, nič iné nebolo. A prečo práve Vajanský? Bol najrozhľadenejším Slovákom v mnohých oblastiach. Chodiaca encyklopédia, mal obrovskú autoritu. Skutočne veľa vedel, len postupne sa z neho – ako z každého – stávala s pribúdajúcim vekom taká „konzerva“. Zomrel v roku 1916, Československa sa už nedožil. Zatiaľ čo Vajanský sakralizoval Rusko a vnímal ho v idealistickom šate, Masaryk dobre poznal podstatu samoderžavia, všetko, čo bolo zhnité v štáte ruskom. Na tom sa oni dvaja nemohli dohodnúť.

Pri vzniku 1. ČSR bola iniciatíva, najmä evanjelického biskupa Fedora Ruppeldta, aby sa stal Martin hlavným mestom Slovenska. Boli aj deputácie do Prahy. Čo chýbalo, aby sa to naplnilo?

Logika vecí hovorila, že hlavným mestom má byť, samozrejme, Martin. Jeho historická legitimita už bola očividná. Avšak málokedy zvíťazí dejinná logika, skôr rozhodujú globálne okolnosti. Bratislava bola dôležitá práve preto, že bola najväčším a nebola vôbec slovenským mestom.

… a ak, tak nanajvýš z jednej tretiny.

Dobre, nanajvýš. Tam bolo dôležité, že Masaryk s Benešom chceli Dunaj ako strategickú spojnicu s Balkánom. Boli to prehnané očakávania, ja sa im však nečudujem, že do Dunaja vkladali také obrovské nádeje. Československo ako vnútrozemský štát sa vďaka Dunaju prepájalo s celou Európou. Mať Dunaj znamenalo prežiť. A nemať Bratislavu znamenalo nemať Dunaj.

Samozrejme, Martinčania videli len Martin. Vavro Šrobár bol na dištanc od Martina, bol z liberálov, ktorí boli skôr protimartinsky zameraní. Takže on váhal, vedel, že Slovensko potrebuje nejakú metropolu. V roku 1917 tu bola koncepcia urobiť ňou Nitru vzhľadom na jej historickú legitimitu a Veľkú Moravu. Bolo to však prevažne maďarské mesto. Ani Žilina nemohla konkurovať Bratislave, vtedy ešte Prešporku. Žilinu si na prelome rokov 1918/19 vyskúšal Šrobár so svojím ministerstvom na vlastnej koži.

Keby Štefánik, Masaryk a Beneš na mierovej konferencii nežiadali Bratislavu, hrozilo by, že by sme o Dunaj prišli?

Samozrejme, aj o Žitný ostrov. To reálne hrozilo. Hranica by bola potom Malý Dunaj, čo tiež ešte nebola jazyková hranica, tá bola vyššie. Pôvodne plávali lode po Malom Dunaji, veľký s hlavným korytom bol zanesený. Beneš chcel Žitný ostrov, Masaryk nie, bál sa Maďarov. Kedy, ak nie teraz? pýtal sa Beneš. Túžilo sa aj po Miškovci, Šalgotarjáne, po koridore k Jadranu, to už bolo úplne nereálne.

Napokon teda nebola iná možnosť metropoly ako Bratislava?

Zdá sa, že nie. Aj keď je unikátna. Nepoznám iné hlavné mesto, ktoré je tak excentricky položené a ktoré má MHD na území troch štátov. Martinčania by vám možno povedali: No veď sa pozrite na tých Bratislavčanov, sú to kozmopoliti, to je vlastne iné Slovensko.

Ak by sa stal Martin hlavný mestom, takisto by bol dnes kozmopolitný, nie?

To neviem, asi až tak nie. Má iné geografické dispozície i zázemie. Ja sa v Martine cítim dobre. Ľudia sú tam mimoriadne srdeční, ale majú v sebe ešte stále konzervatívnu mentalitu. Niekedy mám pocit, ako by sa tam zastavil čas. A to by pre hlavné mesto nebolo dobré.