Výrobca fajok Karol Stodolica: Cigareta je symbolom zhonu, fajka je symbolom oddychu

S výrobou fajok ako s koníčkom ste doma začali v roku 1970, keď vás chytila práca s hlinou. Čo vás na tom lákalo?

S fajčením fajok sme začínali už ako chlapci v detstve na pasienkoch, kde sme celé dni pásli kravy, ovečky a ďalšie zvieratá. Nevenovali sme sa cigaretám, lákali nás fajky, dokonca už vtedy sme si ich skúšali vyrezávať z dreva. Tabaku, samozrejme, nebolo, tak sme skúšali sušené listy z rôznych stromov aj rastlín. Až neskôr sme sa dostali k tabaku, ktorý sa volal Taras Buľba.

Fajky sme prepaľovali žeravým drôtom, a tak sa mi raz podarilo prepichnúť aj dlaň. Mal som s tým potom oštaru, chytal som otravu krvi. Nikde som o tom nepovedal, až mi ruka napuchla a musel som ísť k doktorovi. Ten ma skoro vymlátil s otázkou, či chcem prísť o ruku.

Veľa sme potom fajčili aj počas vojenčiny. Práve v tom čase sa vymyslel voňavý aj pikantný tabak, ktorý zachutil dôstojníkom aj nám, obyčajným vojakom. Bolo to v móde, často sme kupovali tabak Amphora, najlepší bol modrý a hnedý.

Fajky ste už teda mali, prečo ste ich začali vyrábať?

Neboli kvalitné a poriadne som nevedel zohnať ani na zájazdoch do Bulharska či Poľska. Nič dobré som tam nenašiel ani na pamiatku. Tak som začal skúšať vlastné výrobky. Hlinu som, našťastie, mal, vďaka skvelému kamarátovi Petrovi Bukovskému, ktorý je vynikajúcim sochárom a maliarom.

Poradil mi, ako pracovať s hlinou, lebo to nie je jednoduché. Hlavice fajok neodlievam, ale najskôr nechám hlinu uschnúť, a potom z tej hrče ako rezbár postupne vyrezávam výsledný tvar. Iní hlinu zase natlačia do pripravených foriem z dreva, kovu či sadry.

Hlina musí byť kvalitná, s dobrým ílom, dlho sa mieša s vodou, miesi, čistí, potom musí odstáť. Ideálne je, keď aj dobre premrzne. Vo výsledku musí byť naozaj hutná. Odložím si ju do vedierka, zakryjem vlhkou handrou a mám. Podľa typu hliny fajka získa aj výslednú farbu – červenú, čiernu, hnedú či inú.

Následne sa fajka vypaľuje v peci pri asi tisíc stupňoch Celzia. Keď vychladne, už ju môžem leštiť, glazovať, farbiť, pozlátiť, prípadne odrôtovať, teda zdobiť. Veľkí výrobcovia zase vždy dbali na to, aby boli označené ich značkou.

Následne sa do fajky vkladá „pipasár“, teda časť, za ktorú sa fajka drží?

Áno, to je tá trúbeľka od fajky hore, ale na začiatku mi fajky dlho praskali práve pri pokusoch vložiť tam pipasár. Neskôr som zistil, že najskôr musím vybrúsiť korkovú vložku, vložiť ju dnu a pipasár dať až do nej. Odvtedy sa mi celkom darí, ale stačí jedna chyba a musím začať odznovu. Ak napríklad nemám dobre utlačenú hlinu, v peci to fajku roztrhne, rozpadne sa. Na konci je pipasár opatrený koncovkou, ktorá sa dáva medzi zuby.

Fajčíte fajky dodnes?

Občas áno, ale nie som závislý. Je to iné fajčenie ako cigarety. Tie neznášam, fajčiari všade hádžu ohorky, smradia, robia bordel. Viete, čo prikladám ku každej fajke, ktorú darujem alebo vyrobím na zákazku? Nasledovný sprievodný text so svojím podpisom:

„Cigareta je symbolom zhonu, fajka symbolom oddychu, pohody a tvorivého premýšľania. Fajka toho dosť prezradí o majiteľovi, ktorý ju používa, v rukách umelcov sa zase stáva symbolom a nositeľom umeleckej tvorivosti. Pre mnohých vo svete sa fajka stala nerozlučným spoločníkom, pre iných je nepotrebným predmetom, pre ďalších zase významným zberateľským artiklom. Fajčenie z fajky navodzuje charakteristickú atmosféru odpočinku a voľného času. Kým tabak vo fajke tlie, starosti sa rozplývajú.“

Z toho vyplýva, že cigareta je absolútnym protikladom fajky. Človek ju rýchlo „vyšlukuje“ a ohorok šmarí na zem. Fajkár nikdy bordel nerobí, popol neoklepe na zem, ale tam, kde to nikomu neškodí, napríklad do kvetináča, kde to prospeje aj rastline.

Fajčenie fajky nazývate kúrením pod mozgom.

Je to pravda, veď keď si ju zapálite, najlepšie sa vám rozmýšľa. Predstavte si, že grilujete vonku na dvore, ste na rybačke alebo na poľovačke, horí ohník a vy si napcháte fajku a pokojne bafkáte. Púšťate dym a tak krásne sa pri tom premýšľa, až sa to nedá opísať. Postupne sa vám vynárajú všetky spomienky na život, pekne sa pri tom viete aj porozprávať.

Fajka sa normálne nešlukuje, ide len o to, aby ste cítili dym v ústach. Ja si veľmi rád sadnem u seba v záhrade, zapálim si fajku, hľadím na okolité hory a premýšľam o svojom živote. Vyskakujú mi spomienky na to, čo som prežil, na starých kamarátov, zážitky, cesty, človeka to dojíma.

A čo zdravie?

Nevravím, že fajčenie je zdravé. Fajka je však oveľa menej škodlivá ako cigarety, lebo nefajčíte všetky tie papieriky, plasty a milión chemických prídavných karcinogénnych látok, len samotný tabak. Navyše vďaka tomu, že nešlukujete, sa vám dym nedostáva do pľúc.

Pamätám si, aký čistý tabak fajčieval môj starký. Bol nalisovaný tak, že vyzeral ako klobása, a dal sa normálne krájať nožom. Neboli v ňom žiadne prísady. Ako deti sme mu ho nakrájali na kolieska, nádherne voňal. Dnes sú tabaky kadejaké, aromatické, voňavé, mne najviac chutí holandský, ale nedávno som mal celkom dobré aj z USA.

Vyrobil som si aj vodnú fajku, kde sa studený dym filtruje cez vodu, takže všetok bordel ostáva vo vode. Machri, ktorých poznám, skúšali filtrovať aj cez víno.

Ako dlho vydrží fajka s jednou náplňou?

Záleží na fajčiarovi. Existujú súťaže, kde ide práve o to, ako dlho dokážete fajčiť. Zúčastnil som sa ich dvakrát. V roku 2012 som skončil tretí, neskôr zase siedmy. Organizujú to rôzne kluby fajkárov. Samozrejme, súťažia aj ženy. Napríklad v Nemecku či v Česku majú vlastné kluby.

Každý súťažiaci dostane jednakú fajku, k nej presne tri gramy tabaku a dve zápalky. Ak si nezakúrite do piatich minút, ste diskvalifikovaný. Nie je to ľahké, lebo ten tabak je dosť vlhký. Úlohou je fajčiť čo najdlhšie. Tri gramy sú pritom len štipka, ak si poriadne potiahnete, máte po tabaku. Pamätám si jedného pľúcneho lekára z Maďarska, ktorý vydržal fajčiť tú štipku viac ako hodinu. Ja som vydržal necelú hodinu. To už je frajerina. Nesmel som ťahať ani moc, ani málo, lebo keď súťažiaceho rozhodca vyzve, aby vypustil z úst dym, musí tak urobiť. Ak dym nevyfúkne, skončil.

Dá sa povedať, koľko tabaku sa zmestí do jednej fajky?

Ak ju poriadne napcháte, tak je ho tam možno toľko čo v štyroch cigaretách. Záleží aj na veľkosti fajky. Rozdiel je, že kým cigarety vyfajčíte hneď, vo fajke vám tabak vydrží hodiny. Ja si doma tabak balím do okrúhlych papierikov. Jeden vložím do fajky, zvrchu ho prepichnem a zapálim.

Takto vydrží horenie ešte dlhšie. Bez papierika by som musel stále ťahať, inak by fajka zhasla. Koľkokrát som vysoko hore na kopci, a kým zídem dole do dediny, fajka mi stále horí. Ten papierik je dobrá vec, pekne drží oheň, hoci práve neťaháte.

Starí majstri spomínajú aj na takzvané zapekačky. To boli fajky, ktoré sa nechali žeraviť v ohni. Nejakému 90-ročnému tesárovi sa neťažilo zísť z lešenia, rozložiť malý ohník, vložiť doň alebo do horúceho popola spodnú časť fajky, aby sa nažeravila a aby sa v nej zapiekol tabak. Potom sa zase vyškriabal po lešení hore. Zapekačky museli byť veľmi pevné, keď sa nerozpadli, a zároveň dobre vymyslené, že sa na nich od ohňa nechytil aj „pipasár“.

Zaujímavý spôsob zapaľovania.

To boli časy, keď sa bežne pripaľovalo uhlíkom, zápalkou či triesočkou z ohňa. Ľudia nemali radi zapaľovače, najmä benzínové, lebo smrdeli. Keď vojakovi lekár našiel taký zapaľovač, zahodil mu ho.

Poďme ešte hlbšie do histórie. Všetci zrejme poznajú indiánske fajky mieru.

To sú takzvané kalumety. Keď do Ameriky prišli prví dobyvatelia, všimli si, že pôvodní obyvatelia, najmä šamani, dosť pofajčievajú. Následkom bol akýsi tranz či tanec. A všimli si aj to, že keď si potiahnu, prestane ich smädiť a necítia ani hlad. Používali nielen tabak, ale aj kadejaké zeliny. Indiáni fajčenie a inhalovanie brali ako liečivo a spoločnú fajku s bielymi osadníkmi ako uzavretie pokoja a mieru.

Fajčenie potom vo veľkom prevzali námorníci, robotníci v prístavoch, až sa rozšírilo všade. Tabak bol najskôr veľmi drahý, používal sa aj ako platidlo. Fajka bola veľmi vzácnym darom. Fajčenie fajok začali využívať aj mnohí lekári v Európe. Francúzska kráľovná Katarína Medicejská si vraj tabakom vyliečila migrénu.

Postupne sa fajčenie na kráľovských a šľachtických dvoroch stalo samozrejmosťou, fajčili hádam všetky dvorné dámy, fajčilo sa aj vo Vatikáne. Najskôr začali fajčiť mnísi na chóre a bolo z toho veľké haló, neskôr sa pridali aj kňazi. Všetci verili v liečivú silu tabaku. Fajkárska dielňa bola na každom hrade.

Naopak, anglický kráľ Jakub ostro vystupoval proti fajčeniu, tvrdil, že škodí pľúcam aj mozgu, fajčiarov dokonca trestal. Mnohí ho dodnes vnímajú ako prvého bojovníka proti fajčeniu. Problém bol, že v Európe sa vtedy fajčenie rozmohlo tak, že fajčili muži, ženy aj deti. Ešte aj baníci fajčili ako Turci. A keď nemohli fajčiť priamo v bani, aspoň tabak žuvali. Z lieku sa vlastne stal zlozvyk.

Proti fajčeniu vystupovali aj Mária Terézia a Jozef II.

Panovníkov, ktorí to zakazovali, bolo viac, ale všetci nakoniec pochopili, že zákazy k ničomu nevedú, ľudia fajčili napriek tomu, akurát načierno. A došlo im aj to, že to prináša zisk. Nakoniec všetci panovníci pochopili, že keď privezú semiačka tabaku a zasadia ho, bude bohatnúť aj ich kasa.

Hovoríte, že vtedy fajčili vo veľkom aj ženy a deti. Stále hovoríme o fajkách?

Áno, fajčili všetci, až sa z toho stal nešvár. Čítal som však, že čosi podobné fajkám poznali už starí Rimania, ktorí údajne fajčili pomleté korene z rôznych rastlín, napríklad z podbeľu. Používali to proti kašľu. Nenazýval by som to ani tak fajčením, ako skôr inhalovaním.

Najväčší rozmach výroby fajok v Európe prišiel v 16. storočí najmä v Anglicku, Dánsku a Holandsku, už predtým fajčili mnohí v Portugalsku a Španielsku, v Osmanskej ríši sa zase fajčili krátke fajky, takzvané čibuky. Mimochodom, jeden z mýtov hovorí, že tabak si zapálil aj Jánošík po tom, čo ho zavesili na hák. Vypýtal si ho vraj, aby sa mu ľahšie znášala bolesť.

Čo u nás?

Fajkárstvo v regióne dnešného Slovenska sa rozbehlo v 16. a 17. storočí, najmä po tridsaťročnej vojne. Vojaci totiž mali tabak ako súčasť žoldu. Fajkárstvo vtedy ešte nebolo samostatným remeslom, fajky vyrábali iní majstri, ktorí pracovali s hlinou, dlho sa vypaľovali napríklad v peciach na chlieb.

O dve storočia neskôr sme tu už mali rozbehnuté fajkárske manufaktúry. V roku 1818 ich fungovalo tuším štrnásť, neskôr pribúdali ďalšie. Už z toho, koľko výrobcov sa uživilo, vyplýva, že sa muselo fajčiť veľa.

Jeden z vtipných príbehov hovorí o šľachticovi, ktorý prišiel z poľovačky, sadol si do kresla a zapálil si fajku. Jeho sluha netušil, čo to je, iba videl, že z pána sa dymí, tak vzal vedro vody a oblial ho.

Posledná funkčná fabrika u nás patrila Karolovi Zacharovi, ktorý vyrábal fajky v Banskej Štiavnici, hovorilo sa im štiavničky.

To bol veľký frajer a odborník, jeho fajky boli známe v celom svete, také boli kvalitné. Dokázal predávať fajky dokonca ešte aj na Kube, kde leteli cigary. Jeho firma prežila, hoci s problémami, obe svetové vojny, ale nakoniec ju zničil socializmus a najmä to, že do módy prišli cigarety. V tom čase ju však už dlho riadil Zacharov synovec Rudolf Môczik. Zachar zomrel v roku 1925.

Sám Andrej Kmeť povedal, že ešte to by chýbalo, aby nám zaniklo banskoštiavnické fajkárstvo. Žiaľ, stalo sa. Predtým to boli časy, keď fajky fajčili azda všetci intelektuáli, školení ľudia, významní činitelia. Mnohí spisovatelia fungovali tak, že si na deň natlačili sedem fajok a postupne ich počas tvorby bafkali. Fajčili všetci štúrovci, ale aj svetoznámi hudobní skladatelia či maliari.

Inak, aj ja som bol s kolegami z klubu fajkárov v Banskej Štiavnici, aby sme si mohli vyskúšať Zacharove stroje v starej dielni, ktoré sa zachovali ako múzeum. Sprevádzal nás tam odborník na fajky Ján Fiala, mali sme aj školenie. Vylisoval som si tam zopár fajok na pamiatku.

Pred jedenástimi rokmi ste mi spomínali, že ste poznali takých fajčiarov fajok, až z nich boli celí žltí.

Jasné, takých bolo viac, veď aj môj sused bol taký. Ten si fajku nevyberal z úst hádam ani v noci. Raz skoro vyhorel, lebo si horiacu fajku zabudol v kabáte, ktorý zavesil na drevenú zárubňu. Dožil by sa možno aj stovky, nikdy nebol chorý, pil veľa kozieho mlieka, lenže vbehol na mopede pod auto.

Poznal som viacerých, čo sa dožili nad 90 rokov. Jeden pán v tom veku ešte stále chodil bez palice, bez fajky som ho nevidel. Raz som sa ho pýtal: „Starký, a neškodí vám tá fajka?“ Odpovedal mi, že komu škodí, ten nech nefajčí. A že keď ráno vstane, zapáli si, dobre si odkašle, dá si za pohárik a už mu je dobre. Chudák, tiež zomrel na iné – spadol, zlomil si nohu a už to nerozchodil.

Platí, že fajka sa dá vycvičiť, teda že je taká, akú si ju majiteľ naučí. Niektorí moji známi si ju nechávali nasiaknuť koňakom, potom vyčkali a až neskôr si zapálili. Dobrý fajkár vie aj to, že fajka potrebuje aj čistenie, prefúknutie a oddych, ako aj to, kedy ju treba vymeniť. A že ju treba odkladať do puzdra, lebo keď capne na zem, rozbije sa.

Fajnšmekri mali na každú príležitosť inakšiu fajku – jednu do opery, ďalšiu na rokovania, do spoločnosti, na cesty, inakšiu do hory. K televízoru boli kratšie fajky, do prírody zase dlhšie. Viem o jednom pánovi, ktorý kamsi cestoval aj s manželkou, ale sa jej tam nepáčilo. A hoci nemala rada, keď jej manžel fajčil, povedala mu: „Počuj, starý, zapáľ si tú fajku, nech sa tu konečne cítim ako doma.“

Aj moja žena bola taká, dokonca si sama rada pri mne zapálila fajku, ktorú som jej vyrobil. Takú malú, čo fajčila, aj keď sme boli niekde na svadbe. Raz sme mali zo svadby viac fotografií ako mladomanželia, fotografi pomaly len nás fotili.

Tušíte, koľko fajok ste vyrobili za 50 rokov?

To sa nedá, ale sú ich tisícky. Rozlezené sú po celom svete, majú ich prezidenti, herci, šéfovia poľovníckych spolkov, kadekto, sú v Japonsku, Holandsku, v USA aj Kanade. Nikdy ma nebavilo chodiť po jarmokoch a predávať ich, kto by tam posedával?

Biznis nie je pre mňa, nevyrábam vo veľkom ani pre žiadne organizácie, ktoré sa zaoberajú remeslami. Ak si niekto objednal fajku na nejaké výročie či do daru, vyrobil som, zvyšok som robil pre radosť a preto, že ma to baví.

Niečo z mojej tvorby je v múzeu vo Svätom Antone. Mal som výstavu v Banskej Štiavnici, dokonca aj v Španielsku v Zaragoze. Občas tie, čo mám ešte doma, požičiavam aj na ďalšie výstavy. Je ich tak do stovky, ostatné sú preč.

Vyrábam, keď dostanem nápad. Nakreslím si niečo, vymyslím si zdobenie a idem na to. Najčastejšie využívam na fajkách motívy lesnej zveri, pretože som poľovník. Mám tam medvedie hlavy, vlka, jeleňa, diviaka, muflóna, rysa, orliu hlavu, ale skúšam aj ľudské hlavy, dokonca dvojfajky, kde je z jednej strany mužská hlava a z druhej ženská. Človek na to musí mať chuť, namiešať si dobrú hlinu, potom to už ide, do týždňa je fajka hotová.

Raz som našiel v lese pekný samorast, tak som si vyrobil fajku z neho, občas si z nej zafajčím. Teraz už menej, lebo som po operácii. Viete, že človeka spoznáte podľa toho, ako fajčí fajku?

Konkrétne?

Hovorí sa, že ak niekto ťahá rýchlo, nervózne, jednu za druhým a púšťa dym z nosa, je to zlý človek. Ak však niekto sedí, pokojne sa pozerá okolo seba, pomaly bafká a vypúšťa dym z úst, akoby vypúšťal spomienky, tak je to dobrý a spoľahlivý človek. Tak nejako to písal ruský spisovateľ Iľja Erenburg.

Nevymrie u nás toto remeslo?

Neviem, pár ľudí sa tomu ešte venuje, ale netuším, koľko nás je. Odhadujem, že menej ako desať. Azda sa však vždy nájde niekto, kto to bude robiť, a je jedno, či z hliny alebo dreva. Zato poznám viac vášnivých zberateľov fajok, ktorí sa tomu venujú tak veľmi, že aj na vlastnú ženu zabudnú.

Isté je, že keby veľkí vladári fajčili fajky a rozumeli by ich sile, nemali by sme vojny. Keď sa totiž stretnú milovníci fajok, stierajú sa všetky rozdiely vrátane sociálnych. Je jedno, kto z nás je inžinier, kto robotník, pastier, učiteľ, bankár či prezident. Sadneme si, zapálime a rozprávame si príhody, nik nie je viac ani menej, necítime žiadnu nevraživosť. Fajka ľudí zbližuje.