Športovcom zobrali sny, politikom nič nedali. Boli sme len figúrky, hovorí Američanka, ktorá zažila bojkot OH 1980 v Moskve

#OTD in 1980 Pres. Carter announced the boycott of the 1980 Moscow Summer Olympics to protest the USSR's invasion of Afghanistan. Both the House & Senate passed resolutions supporting it, & the @USOC respected the decision. JC briefs Olympic athletes, NAID 844086 @OlympicHistory pic.twitter.com/cwlF9re5W1

— Jimmy Carter Presidential Library (@CarterLibrary) March 20, 2020

Susan Bronwellová si veľmi dobre pamätá, ako prezident Jimmy Carter ohlásil, že americkí športovci nepôjdu na olympijské hry 1980 do Moskvy. V tom čase bola vrcholovou atlétkou a bojovala o olympijskú miestenku.

Dnes je profesorkou na Univerity of Missouri-St. Louis a uznávanou odborníčkou na čínsky šport a olympijské hry. V minulosti prednášala aj na Yale či na University of Washington.

„Bojkot všetkým športovcom ukázal, že sme boli len figúrkami,“ vysvetľuje.

Toto rozhodnutie s odstupom času športovci hodnotia ako „žalostné zlyhanie“. To, že nesplnilo účel, hovorí aj historik Jan Koura z Ústavu svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe.

„Nebolo to populárne riešenie. Niektoré interpretácie dokonca hovoria o tom, že to dopomohlo k tomu, že [Carter] nebol znovu zvolený,“ vysvetľuje.

Mnohí sú presvedčení, že politika by do športu nemala zasahovať, ale moskovské olympijské hry sú dôkazom, že to tak v praxi nie je.

Spomienky na hry spred vyše štyroch desaťročí ožívajú pred blížiacou sa zimnou olympiádou v Pekingu, pred ktorou sa takisto hovorí o bojkote. Historici sa však zhodujú, že tentoraz je situácia rozdielna, a to hneď z viacerých dôvodov.

Podporu získavali podradnými prácami

„Vaše rozhodnutie dnes nie je voľbou medzi športom a národnou bezpečnosťou,“ povedal vo svojom prejave viceprezident Walter Mondale.

Jeho úlohou bolo presvedčiť členov Olympijského výboru Spojených štátov amerických (USOC), aby zahlasovali za bojkot olympijských hier 1980. „Je to základný kameň v našej výzve ukázať solidaritu so spojencami. A preto je to aj referendum o charaktere Ameriky a jej základných hodnotách.“

Mondale bol úspešný. USOC odhlasoval výzvu prezidenta Cartera a rozhodol, že americkí športovci do Moskvy nevycestujú.

Amerických reprezentantov to mimoriadne sklamalo. Na to, aby sme pochopili, prečo boli takí rozhorčení, si však musíme uvedomiť kľúčovú skutočnosť, na ktorú sa v tejto debate často zabúda. Upozorňuje na ňu Susan Bronwellová, ktorá ako atlétka bojovala o olympijskú miestenku.

„Spojené štáty sú spolu s Austráliou jedinou športovou veľmocou na svete, kde vláda nijako neprispieva olympijskému výboru,“ vraví.

Olympijský výbor Spojených štátov amerických je finančne nezávislý od centrálnej vlády. Bronwellová dodáva, že k tomu treba pripočítať fakt, že v tom čase na olympiádu ešte nemohli chodiť profesionáli.

„Zmenilo sa to až v roku 1988,“ hovorí s tým, že väčšina atlétov získavala podporu prostredníctvom štipendií. Niektorí si privyrábali ako poštári či čašníci.

„Bojkot všetkým športovcom jasne ukázal, že sme boli len figúrkami. Keď sme vyhrávali zlaté medaily, naša vláda nás využívala na podporu patriotizmu, ale potom z ničoho nič obrátila a využila nás na politické účely. Mnohí športovci mali pocit, že to nebolo správne – vláda, ktorá nás nikdy nepodporovala finančne, nemala mať tú moc zobrať nám možnosť naplniť naše sny. Vedeli sme, že športovcov v Sovietskom zväze a v socialistickom bloku finančne podporovala vláda, čo mnohí považovali za lepší a ľudskejší systém.“

Bronwellovej disciplínou bol pentatlon – beh na 100 metrov cez prekážky, skok do výšky, skok do diaľky, vrh guľou a beh na 800 metrov. V kvalifikácii skončila na siedmom mieste, na olympiádu mali ísť tri najlepšie pretekárky.

Veril v etické a morálne zásady

Bojkot moskovskej olympiády bol reakciou na sovietsku inváziu do Afganistanu v roku 1979. Hry oficiálne bojkotovala väčšina západných krajín, no športovci z niektorých iných štátov na nich štartovali aj tak. Taká Veľká Británia do Sovietskeho zväzu poslala až 170 športovcov, ktorí však oficiálne nereprezentovali svoju krajinu, ale nastúpili pod olympijskou vlajkou.

Američania – podobne ako Kanaďania či západní Nemci – takú možnosť nemali.

„Treba si uvedomiť, že tieto udalosti prebiehali počas studenej vojny, čo bol špecifický konflikt,“ vysvetľuje historik Jan Koura.

„Neodohrával sa v rovine priameho vojenského stretu dvoch hlavných aktérov – USA a Sovietskeho zväzu -, ale prostredníctvom rôznych zástupných konfliktov a ideologickým, politickým, diplomatickým, ale aj športovým zápasom.“

Jedným z takýchto zástupných konfliktov bol aj Afganistan. „Bolo to významné, pretože išlo o zvrhnutie afganského prezidenta Amína, na ktorého miesto Sovieti dosadili bábkového prezidenta Babraka Karmala. Vznikli obavy, že by Sovietsky zväz mohol rozšíriť svoj vplyv v južných oblastiach Ázie, čo bolo pre Spojené štáty neprijateľné,“ pokračuje.

„USA, pochopiteľne, podporovali miestnych rebelov proti Sovietmi dosadenej vláde, ktorej pomáhali sovietske vojská. Americká pomoc rebelujúcim afganským mudžáhedínom (moslimom angažujúcim sa v ideologickom a fyzickom boji – pozn. red.) bola citeľná, a to prostredníctvom dovozu zbraní, logistickej podpory či angažovania sa tajných služieb.“

Kľúčovú úlohu zohral už spomínaný prezident Carter z Demokratickej strany, ktorý vnímal zahraničnú politiku inak ako jeho republikánsky predchodca Richard Nixon. „Keď prišla invázia, prezident Carter premýšľal, ako by ešte mohol ‚potrestať‘ Sovietov,“ komentuje historik.

„Kým Nixon bol v zahraničnej politike pragmatikom, ktorý udržiaval vzťahy so Sovietmi aj s Čínou, Carter chcel byť iný. Súviselo to aj s tým, že bol silne nábožensky založený – tvrdil, že v diplomacii by mali hrať úlohu aj isté etické a morálne zásady.“

Bojkot podporilo 386 zákonodarcov zo snemovne reprezentantov, pričom len dvanásti boli proti, a až 88 senátorov. Proti boli iba štyria. Ich rozhodnutie následne rešpektoval aj USOC.

Carter bol presvedčený, že bojkot je „správnou“ vecou a ako na svojej stránke uvádza oficiálny portál amerického rezortu diplomacie, spočiatku ho verejnosť vnímala pozitívne.

Lenže to sa rýchlo zmenilo. Koura hovorí, že rozhodnutie v konečnom dôsledku nebolo populárne, naopak. „Niektoré interpretácie hovoria o tom, že to dopomohlo k tomu, že nebol znovu zvolený a prezidentom sa stal Ronald Reagan,“ pokračuje.

Upozorňuje však, že olympiáda nebola hlavnou témou: „V spoločnosti to rezonovalo, ale povedal by som, že išlo skôr o okrajovú tému. My sa vždy mylne domnievame, že hlavnou témou kampane je zahraničná politika, ale v skutočnosti je to väčšinou ekonomika.“

Trucolympiáda verzus skutočná olympiáda

Historici sa zhodujú, že bojkot nebol úspešný. „Športovci, ktorí ho zažili, ho dodnes vnímajú ako žalostné zlyhanie. Zároveň to pridalo k všeobecnej zhode medzi tými, ktorí robia rozhodnutia o vysielaní olympijských výprav, že bojkoty nenapĺňajú politické ciele a škodia športovcom,“ vraví Susan Bronwellová.

Vojna medzi Sovietskym zväzom a Afganistanom pokračovala až do roku 1989. Historik Koura uvádza: „Sovieti si v Afganistane – podobne ako predtým Briti – poriadne vylámali zuby. Niekedy sa preto v ich súvislosti hovorí o Afganistane aj ako o sovietskom Vietname. Ľudia sa za Gorbačova začali pýtať, načo je vôbec dobré.“

Za vlády Michaila Gorbačova sa sovietske vojská z Afganistanu pomaly začali sťahovať. „Nebola to úspešná operácia. Afganistan okrem iného pochoval dobre sa rozvíjajúce sovietske vzťahy s USA z polovice 70. rokov.“

Socialistické krajiny s výnimkou Rumunska v roku 1984 bojkot opätovali na hrách 1984 v Los Angeles. Týkalo sa to aj československých športovcov, ktorí sa namiesto olympiády zúčastnili spolu s reprezentantmi z ďalších 48 krajín na takzvaných Hrách priateľstva.

Západné a socialistické médiá porovnávali výkony zo „skutočnej“ olympiády s tými z „trucolympiády“.

Niektoré súťaže sa konali aj v Československu vrátane lukostreľby, gymnastiky či atletiky.

Pocity československých športovcov sa podobali pocitom amerických športovcov z roku 1980.

„Doteraz spomínam, že to bola škoda, mal som šancu urobiť tam dobrý výsledok,“ povedal v rozhovore pre Denník N zápasník Jozef Lohyňa.

Odvtedy sa žiadny väčší bojkot v rámci olympiády neudial.

Bojkot sa tak ľahko nezopakuje

Niektorí aktivisti žiadali, aby sa to zmenilo budúci rok, keď sa má uskutočniť zimná olympiáda v Pekingu. Ľudskoprávne organizácie tvrdia, že Čína, ktorá potláča ľudské práva Ujgurov v provincii Sin-ťiang, ich zneužije na propagandistické účely.

„Ak sa uskutoční, Peking dostane od medzinárodného spoločenstva posvätenie pre to, čo robí,“ citoval portál ESPN predstaviteľku Tibet Action Institute Lhadon Tethongovú.

Historička Bronwellová tvrdí, že silnejúci tlak na bojkot súvisí s rastúcim vplyvom mimovládnych organizácií. „Najčastejšie sa ozývajú tie, ktoré na konci studenej vojny ešte neexistovali – Human Right Watch, Reportéri bez hraníc či Free Tibet. Výnimkou je Amnesty International, ktorá vznikla v roku 1961,“ vraví.

Tvrdí, že kým v roku 1990 bolo na svete asi 6-tisíc zaregistrovaných medzinárodných neziskoviek, dnes ich je vyše 40-tisíc. Mimovládkou je aj Medzinárodný olympijský výbor.

„V tejto chvíli však žiadny národný olympijský výbor, hlava štátu či známy aktívny športovec nevolá po bojkote,“ pokračuje.

Zrejme najtvrdšiu rétoriku mali predstavitelia Spojeného kráľovstva, ktorí sa bojkotom vyhrážali, ale premiér Boris Johnson vo februári napriek tomu vyhlásil, že sa ich športovci na hrách zúčastnia.

Viacerí však navrhujú aspoň akýsi „diplomatický bojkot“, o ktorom písal napríklad americký senátor a bývalý kandidát na prezidenta Mitt Romney. On a viacerí ďalší tvrdia, že demokratické krajiny by do Pekingu nemali poslať ‚tradičnú výpravu diplomatov‘, ale čínskych disidentov či náboženských lídrov.

Niektorí navrhujú, aby sa hlavy štátov na protest neobjavili na úvodnom ceremoniáli.

Historik Koura upozorňuje, že medzi bojkotmi z 80. rokov a Pekingom je významný rozdiel. „Porovnanie neplatí aj preto, že tentoraz sa argumentuje ľudskými právami, zatiaľ čo v 80. rokoch išlo o reakciu na vojenskú intervenciu,“ vraví.

Medzinárodný olympijský výbor bude od hier v Paríži 2024 k zmluve s hostiteľským mestom pridávať doložku, že činnosti spojené s hrami musia byť v súlade so zásadami ľudských práv.

„Vo všeobecnosti by som sa však prikláňal k tomu, aby sa podobné nadnárodné podujatia nekonali v nedemokratických režimoch, pretože to zneužívajú na vnútorné politické a propagandistické účely,“ dodáva Koura.