Posledný rozhovor

Blížilo sa leto roku 2006, viezli sme sa v aute Jana Langoša na premiéru Gogoľovho Revízora v brnianskom Divadle Husa na provázku, kam nás pozval náš spoločný kamarát režisér Břetislav Rychlík.

Počas jazdy prišla reč na všeličo, od oživovaných spomienok na november 89 (keď sa rozhodol neprijať ponuku hnutia Verejnosť proti násiliu obsadiť post slovenského premiéra, ale vypočul volanie Václava Havla a odišiel viesť federálne ministerstvo vnútra) až po aktuálne politické problémy, od úspechov i problémov „jeho“ Ústavu pamäti národa až po literatúru, hudbu či výtvarné umenie, od kybernetiky po filozofiu, od ním pripravovaných samizdatov po profilovanie súčasných médií.

Tento konzervatívny politik s nekonzervatívnym zovňajškom, ako ho charakterizoval jeho kolega z VPN Peter Zajac, bol človekom viery, rodiny a práva (čo Jano rád úsmevne obohacoval tvrdením, že jeho konštantami sú rodina, kostol a bigbít), pričom jeho existenciálne uvažovanie bolo jasne orientované smerom k západnej civilizácii.

Toto všetko som o ňom dávno vedel, a hoci som ho spoznal ešte na konci sedemdesiatych rokov a už dávno ma udivoval svojou úžasnou vzdelanosťou a extrémne širokým intelektuálnym záberom, aj tentoraz bola debata s ním nesmierne obohacujúca.

Ale cestou do divadla došlo aj na prozaickejšie témy a jednou z nich bola nastávajúca oslava Janovej (i mojej) šesťdesiatky. Obaja sme si bez váhania potvrdili to, čo nám bolo jasné už vopred, jubileum si v plnej paráde pripomenieme na pravidelnej bicyklovej dovolenke v juhočeskom letovisku Dobrá Voda.

V tomto čarovnom kúte obklopenom množstvom cyklistických trás a osviežujúcich rybníkov sa každoročne začiatkom leta na týždeň v hojnom počte stretávalo naše široké kamarátske spoločenstvo. Od soboty do soboty, pričom štvrtok patril oslavám jubilantov.

Spomínam si, ako Jano prišiel prvý raz na Dobrú Vodu. Keď dorazil na parkovisko v ostročervenej Octavii, ktosi sa ozval: „To čo máš za farbu?“ A Jano so svojím typickým širokým úsmevom veľavravne odpovedal: „Ja ich naučím báť sa aj červenej farby.“ A inokedy si zasa tým červeným autom odskočil z Dobrej Vody do Prahy a v českom senáte mal pre poslancov prednášku o slovenskom Ústave pamäti národa.

Cesta do Brna ušla rýchlo, premiéra sa vydarila a naspäť opäť v aute rezonovali najrôznejšie témy vrátane tej chystanej dovolenkovej oslavy našich šesťdesiatin. To bolo posledný raz, čo som Jana videl.