Denník N

Yonus Sedeqi: Ľudia na Slovensku sú tichí. Pre ten pokoj som si povedal, že tu chcem ostať

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pred ôsmimi rokmi sa z neho stal utečenec. Mal dvadsaťtri rokov a musel odísť z Afganistanu, pretože pracoval pre americkú armádu. Na Slovensku chcel doštudovať, ale bez štipendia sa mu to nepodarilo. A tak to s prácou bolo ťažké. Robil ako kuchár a až po čase zistil, ako ho jeho „priatelia“ využili, hoci sami boli cudzinci. Dávali mu minimálnu mzdu a o tom, že má nárok na dovolenku, nevedel.

Dnes už má riadnu pracovnú zmluvu. Podarilo sa mu to vďaka programu, ktorý IKEA pripravila s Ligou za ľudské práva. Program odštartoval tento rok vo februári a zatiaľ sa ho zúčastnilo sedem utečencov z rôznych krajín sveta. Pokračovať by mal ďalšie dva roky a cieľom je takto pomôcť aspoň 19 utečencom u nás. V rámci programu utečenci absolvovali workshop zameraný na pracovno-právne minimum a pravidelne sa zúčastňovali individuálnych konzultácií, aby si osvojili zručnosti potrebné pri hľadaní práce. Okrem toho mali 100 hodín kurzu slovenčiny, v ktorej sme rozhovor s Yonusom Sedeqim aj viedli. V ňom si môžete prečítať:

  • prečo musel z Afganistanu utiecť;
  • prečo ostal na Slovensku, hoci mal namierené do Nemecka;
  • koľko zaplatil prevádzačom;
  • čo vedel o Slovensku pred tým, ako tu skončil.

Narodili ste sa v Kábule, žijete v Bratislave. Ako dlho ste už na Slovensku? 

Už je to takmer osem rokov. Chytili ma v roku 2013. Prišiel som ako utečenec, ktorý tu požiadal o azyl.

Prečo ste museli utiecť? 

Doma v Afganistane som robil tlmočníka pre americkú armádu. Keď som skončil na farmaceutickej fakulte, mal som dvadsať rokov a žiadnu stálu prácu. Preto som začal robiť tlmočníka. Znamenalo to mať dobrú výplatu a zároveň prísľub, že po troch rokoch nás zoberú do Ameriky. Preto som chcel robiť pre americkú armádu. Robil som v Kandaháre, čo bolo veľmi nebezpečné mesto. Raz, keď som prišiel späť do Kábulu na dovolenku, tak ma už rodičia nepustili späť.

Čo sa stalo?

Bol som vtedy na našom bazáre. V časti, kde som býval, sme ho mávali každý piatok. Stretol som tam úplne neznámeho muža, ktorý mi tvrdil, že ma pozná. Hovoril som mu, že si ma s niekým mýli. On mi však len povedal, že mám byť dobrý moslim a nepomáhať nemoslimom. Potom sa len rozlúčil. Išiel som teda domov a až tam som zistil, že ma sledoval. Povedal som o tom svojmu otcovi a ten začal mať veľký strach a narýchlo vybavil môj odchod.

Koľko ste mali vtedy rokov?

Mal som dvadsaťtri.

Odišli ste len vy alebo celá rodina? 

Len ja. Rodičia aj s bratom ostali v Afganistane. Sestra žije v Anglicku.

Nemajú stále problémy preto, že ste pracovali pre americkú armádu? 

Nie. Boli sme viacerí, ktorí sme tlmočili pre Američanov. Tí, ktorí pochádzajú z dedín, majú určite veľký problém s Talibanom. My v Kábule nie. Moja rodina všetkým hovorí, že nevedia, kde som a čo so mnou je.

Aké bolo vyrastať v Kábule? 

Rodina Sedeqi je kráľovskou rodinou. Boli sme veľmi známi a členovia tejto rodiny žijú po celom svete.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Migrácia

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie