Vynechajme konšpirácie a poďme hovoriť o deťoch

Autorka sa dlhodobo venuje sociálnoprávnej ochrane detí

Poslankyňa Katarína Hatráková v rozhovore pre Denník N priviedla na svet určité tvrdenia o mojej osobe, o petícii odborníčok s názvom Tadiaľto vedie červená čiara a o ďalších témach, kde sa nám dodnes stretávajú záujmy, nie však názory.

Nuž, nevyužila príležitosť vysvetliť svoje postoje, jasne a konzistentne ich odprezentovať a namiesto toho sa pokúsila naložiť hnedý náter na mňa, čo je u verejných činiteľov na Slovensku v podstate už štandard.

Prirodzene, keby som mala dnes v parlamente akúkoľvek kamarátsku osobu, etika by mi nedovoľovala vôbec sa k nej vyjadrovať v novinách, lebo by šlo o konflikt záujmov. A keby som akémukoľvek politikovi pripísala také lži, aké zazneli z jej úst smerom ku mne, znamenalo by to spláchnuť profesionálnu česť a povesť plus riskovať žalobu.

Oznámenie, že jej „sprosto ľudsky“ závidím rolu členky zákonodarného zboru, si azda ani nezaslúži odpoveď. (Možno radšej odkaz na psychológa Adlera a jeho teóriu, prečo niektoré zlé vlastnosti vidíme na druhých lepšie a iné nevidíme vôbec.)

Nie sme v žiadnom, nieto veľmi dobrom kontakte. Moje pokusy vyvolať verejnú debatu na verejné témy na verejnom priestore sociálnej siete nedopadli úspešne.

Obidve hráme nejakú verejnú rolu. Katarína Hatráková je teraz poslankyňa, ja píšem. Píšem aj o tom, aké sú poslanecké návrhy zákonov spomedzi mojich oblastí záujmu, ďalej o „štátnych“ deťoch, o násilí v rodine a sexuálnom násilí a o tom, ako sa k nemu ako spoločnosť aj ako štát staviame, o súdoch a rozsudkoch, skrátka na všetky svoje staré témy. Publikujem názory na návrhy zákonov, kde sú v dôvodovej správe LGBTI a queer ľudia označení za deviantov. Reagujem na to, že Hatrákovej kolegyňa Anna Záborská privádza do plaču ženy, ktorým sa podarilo otehotnieť iba umelým oplodnením. Samozrejme, sledujem a komentujem kauzu Herák. Hlboko nesúhlasím v každom momente, keď vidím, že verbálny prejav môže ublížiť dotknutým ľuďom: akýmkoľvek menšinám, deťom, akejkoľvek oslabenej skupine, kde máme my ostatní jednoducho povinnosť postaviť sa proti všetkému, čo pokladáme za prejav bezprávia.

Pre toto sme sa s Katarínou Hatrákovou dostali do názorových zrážok, ktoré, mimochodom, pokladám za úplne zdravý životný prejav v demokracii a nehľadám za nimi konšpirácie.

Bola by som pyšná, keby som bola autorkou textu výzvy Tadiaľto vedie červená čiara, no nie som, len som ho s radosťou redigovala. Autorstvo patrí piatim odborníčkam, čo sa rozhodli ozvať po Hatrákovej hlasovaní za fašistický zákon, v ktorého dôvodovej správe sa uvádzajú viaceré tvrdenia, verbálne ubližujúce sexuálnej menšine. Všetky nás príjemne šokovalo, že v priebehu dvoch dní text podpísali stovky významných odborníkov. Keď sa začali pridávať aj významní a známi ľudia iných profesií, autorky sa rozhodli zverejniť aj ich podpisy, preto som sa ocitla ako prvá v „neodbornej časti“. Výzvu som poslala niekoľkým svojim známym spomedzi odborníkov – ak chcú podpísať, nech sa páči. (Spomedzi verejne známych to bola napríklad doktorka Dubovcová, ktorá to stihla prv, ako text odišiel na 150 parlamentných mailových adries.)

No na utvorenie názoru iste stačia Hatrákovej odpovede: „Liga nereagovala na moje vyjadrenia. Celú červenú čiaru napísala Nataša.“ (Akú červenú čiaru?) „Článok. Ona robí hrozné veci.“

Liga vraj nereagovala, to len 1 500 odborníkov a skoro tisíc neodborníkov počúvlo jedného „človeka z pozadia“. Cítim sa ako Soros. Inak, Liga „nereagovala“ už druhý raz (na jej vyjadrenia k Herákovi) a teraz si to normálne dovolila bez mojej účasti.

Rozumiem, že pre niekoho je hrozná vec, ak sa postavím proti nenávistným obsahom. Pre mňa je to, naopak, jediná mysliteľná cesta. Viem, že ostražitosť je nevyhnutná už v momente, keď sa začnú objavovať náznaky degradovania druhých ľudí v slovných prejavoch. Nikdy v bdelom stave nebudem mlčať, ak sa budú verbálne znevažovať maloleté obete závažných trestných činov, čo sa stalo aj teraz. Táto moja vlastnosť nie je neznáma v nijakej redakcii, s ktorou som kedy spolupracovala, pretože aj médiám sa občas „zadarí“ a ja sa snažím, aby toho bolo stále menej.

My nie sme obete, ani Katarína Hatráková, ani ja. Preto by už stačilo mediálneho priestoru venovaného nám. Vráťme sa k deťom, ktoré sú v tejto chvíli poškodenými v aktuálne vedených trestných stíhaniach.

Od nedele večera zas vieme o niečo viac. Môžeme smelo hovoriť o kompletnom zlyhaní celého ochranného kruhu, ktorý má podľa zákona okolo seba postavený každé „štátne“ dieťa. Polícia v minulosti zastavila trestné stíhanie proti Herákovi a niektoré formulácie poznáme vďaka televízii Markíza. Je to absolútne neprípustné. Kde bol prokurátor? Kde bola sociálka? Čo s riaditeľkou detského domova, ktorá posadila dieťa s Herákom do auta, poslala k lekárovi a viac sa evidentne nestarala?

Prestaňme sa venovať sebe a poďho do práce. Taký malý poslanecký prieskum by sa nám nepáčil?