Denník N

Svet podľa K.

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Autor je spisovateľ

K. hovorí, že svetu sa musí brániť, inak by tu už nebola. Musí v sebe živiť dobro, dúchať doň, aby nevyhaslo. To znamená, že sa necháva zraňovať peknými vecami. Dojíma sa, a tak si zachováva citlivosť k svetu, pretože to, čo bolí, žije. Opantať ju dokážu všemožné drobnosti. Minule videla na ulici muža, ktorý odrazu zastal, zamyslel sa a desať krokov cúvol. Robil dlhé kroky vzad, neobzeral sa a ľudia sa mu museli uhýbať. Po chvíli zastal a nazrel do pasáže. Potom pokračoval. Alebo iný, akýsi údržbár, ktorý vyšiel z kanála, kde opravoval fontánu, a spolu s dvoma ďalšími kolegami potom dlho pozoroval striekajúcu vodu. Dojíma ju mydlo v drogérii, o ktorom si myslí, že si ho nikto nekúpi, pretože nemá pekný a farebný obal, a tak si kúpi dve a doma zistí, že až tak pekne nevonia. Ale neprekáža jej to. Dojímajú ju starci, ktorí si na ulici prejavia lásku. Pobozkajú sa. Chytia sa za ruky. Dojíma ju, keď sa niekto podobá na kohosi dávno mŕtveho. Keď jej otec počíta drobné a pomýli sa. Keď si tuláci šúľajú cigarety z nájdených ohorkov. Keď nájde na zemi roztrhaný ľúbostný list. Domácu úlohu. Kópiu trestného oznámenia. Muž bil svoju ženu – to ju vystraší. Dojíma ju chlapec, ktorý pomáha starej dáme s taškou a snaží sa aj pri tom tváriť drsne. Teší sa, dobro v ňom víťazí. Keď sa malé obchodíky tvária že sú moderné, urobia si farebné štíty a sú vlastne smiešne. Obyčajný rožok padnutý na chodník. Letiaci balón na jarmoku.

Svet, v ktorom žije, je krehký a láskavý a vlastne dobrý, no jeho hranice sú tenučké. Hocikedy jej doň vpadne svinstvo. Obracia ho v rukách a nevie, čo s ním, ako si s ním poradiť. Nedojíma ju. Hnusí sa jej. Muž nadávajúci do telefónu svojej žene. Kam ho zaradiť? Odvráti sa, úmyselne naňho zabudne, ale on jej naďalej nadáva, počuje ho v hlave. Alebo ten manželský pár. Kráčali pred ňou. Oproti išla staršia pani s obväzom na kolene, ktorého voľný koniec ťahala za sebou. Keď ju nechali za chrbtom, počula, ako sa z nej vysmievajú. Že múmia. Oveľa radšej sa dojíma.

Minule mi prezradila: „Už nefajčím. Ale niekedy si tajne kúpim škatuľku cigariet, tajne aj sama pred sebou, a za dva dni ju vyfajčím. Je to ako kontrastná látka, len bez magnetickej rezonancie. Fajčím a cítim, že dýcham, a to ma upokojuje.“

A potom sa pýta, či to nie je nebezpečné, či jej niečo nehrozí, či je v poriadku, keď sa udržiava v strehu zbieraním krehkostí, okolo ktorých potom chodí potichu a mäkko, či nie je hlúpa, keď si v hlave kreslí vlastný svet, v ktorom sa potom pokúša žiť. Je to v poriadku, poviem, je to úplne v poriadku. A v hlave si hovorím, ako veľmi sa o ňu bojím.

Poteší sa. Nakloní sa ku mne. A povie: „Všimol si si, že na ľuďoch vidno, keď si v duchu spievajú? Dokonca aj teraz. Pod rúškami…“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie