Šeliga: Áno, mám záujem byť predsedom Za ľudí (+ podcast a video)

Podpredseda strany Za ľudí prišiel do politiky ako aktivista, ktorý organizoval iniciatívu a protesty Za slušné Slovensko. Strana je momentálne rozpoltená a 30-ročný člen vedenia strany hovorí, že má záujem prebrať vedenie v strane. V rozhovore hovorí:

• o tom, ako to vyzerá so snemom a ako vníma predsedníčku Remišovú a jej komunikáciu,
• čo musí strana robiť, aby neskončila ako Sieť, a čo si myslí o spájaní s Progresívnym Slovenskom či so Spolu,
• či tu máme vojnu policajtov a ako vníma aktivity Roberta Fica
• a o tom, aký rozsudok očakáva v kauze Kuciak.

Keď som sa pripravoval na rozhovor, narazil som na to, že v podstate presne pred dvomi rokmi a niekoľkými dňami – v júni 2019 sme sa spolu rozprávali prvýkrát, vy ako začínajúci politik vstupujúci do novej strany Za ľudí. Ubehli teda len dva roky od chvíle, keď vaša strana vznikala…

… mne to pripadá ako desať rokov.

Má Za ľudí ešte budúcnosť v politike?

To závisí od nás všetkých. Nie je žiadne tajomstvo, že momentálne je v strane pnutie, že sa dohadujeme, kedy bude snem, že predsedníctvo si vyjadreniami niektorých kolegov rozbilo legitimitu. Či strana Za ľudí bude mať budúcnosť, záleží na tom, ako rýchlo sme schopní zareagovať a dohodnúť sa. To je momentálne trochu komplikované, pretože stále nemáme termín snemu. Pani predsedníčka to poňala tak, že najskôr sa má rozpustiť nejaká frakcia, až po tom môže byť snem. To je však skôr také krútenie sa okolo vlastného chvosta. Aby sme mohli pokračovať, musíme urobiť snem.

Snem je riešenie?

Vy ste išli dva roky späť, ja pôjdem len dva mesiace. Pred dvoma mesiacmi bola Za ľudí štandardná strana. Dobre, mali sme okolo päť percent, ale robili sme si svoju robotu, aj keď možno nie všetko bolo vidieť navonok. Veronika Remišová robila na eurofondoch, Mária Kolíková na súdnej reforme, Jana Žitňanská na sociálnych zákonoch, Tomáš Lehotský na hospodárskych a podobne. No zrazu si kolegovia povedali, že konflikty treba komunikovať cez médiá, a dostali sme sa do fázy, že je strana otrasená.

Video: Juraj Šeliga v rozhovore s Dušanom Mikušovičom (autorka: Michaela Barcíková)

Kto je za to zodpovedný?

Všetci sme za to zodpovední, aj keď každý inou mierou. Samozrejme, najväčšiu zodpovednosť má predsedníčka. To nie je nič osobné, líder či líderka vždy nesie zodpovednosť za stranu. Ale nebudem sa zbavovať svojej zodpovednosti a nebudem zbavovať zodpovednosti ani kolegov v predsedníctve. Mali sme sa dohodnúť. Nemali vznikať frakcie, nemali sme nejaké veci odďaľovať. Ja som do istého bodu veril, že dohoda bude možná, no potom prišlo predsedníctvo, ktoré sa prerušilo, a veci nabrali spád.

Keď spomínate prerušené predsedníctvo z 1. júna, z ktorého časť vedenia odišla, tak platí, že odvtedy sa už predsedníctvo nezišlo?

Nezišlo a zatiaľ ani nie je jasné, kedy sa zíde. V pondelok sme mali poslanecký klub, ktorý bol pokojný a pracovný. Prešli sme si všetky návrhy júnovej schôdze. Netvrdím, že sme tam boli najšťastnejšou partiou na svete, ale všetko prebehlo vecne. No to je poslanecký klub. Na predsedníctve strany to už, žiaľ, tak pokojne neprebieha.

Moderné slovenské politické dejiny sú k najmenším koaličným stranám, ktoré sa dostali do vlády po svojich prvých voľbách, neúprosné; vyprevadili už Združenie robotníkov Slovenska, aj keď to bolo druhou najmenšou stranou, Stranu občianskeho porozumenia, Alianciu nového občana aj stranu Sieť. 

Za ľudí má problém, ale korelácia so Združením robotníkov Slovenska či SOP mi príde taká, povedzme, ťažobná.

Ja tam nehľadám ideologické či iné paralely, len pomenúvam, aké ťažké je postavenie malých vládnych strán. Nakoniec, po posledných voľbách z parlamentu vypadli hneď dvaja menší koaliční partneri Smeru, SNS aj Most-Híd. Čo sa musí stať, aby Za ľudí nenasledovalo tento osud?

Musíme si upratať, aby sme mohli pokračovať ďalej. Som možno zaujatý, lebo som členom predsedníctva, ale videl som veci, ktoré strana Za ľudí urobila, napríklad aj počas vládnej krízy či predtým. Dokázali sme sa viackrát vymedziť voči koaličným partnerom. Stačí si napríklad spomenúť na tlačovku pred úradom vlády, na ktorej sme jasne povedali – už žiadne ďalšie kolo plošného testovania.

Lenže potom tých kôl plošného testovania prišlo niekoľko.

Iste, to už je váha toho, čo viete či môžete urobiť, či ako veľmi ste ochotní ísť na hranu. Zdá sa mi, že sme išli v niektorých momentoch málo na hranu, napríklad pri tom testovaní. Je to dobrý príklad – vtedy sme mali byť ráznejší, jasnejší a zrozumiteľnejší. Ale to je problém mladej strany a toho, kto sú jej lídri a akým spôsobom do toho búšia. V nejakom momente sme boli všetci – a naozaj si myslím, že všetci – komunikačne príliš pokojní a nekonfliktní.

Mediálny dojem z vašej strany je nepochybne ten, že vajatáte, že ste málo razantní a zakríknutí. Použijem váš príklad. Vy ste síce vystúpili proti plošnému skríningu v januári – ktorý sa aj tak konal – ale potom prišiel covid automat, ktorý zaviedol plošné testovanie každý týždeň na dva či tri mesiace. Nedotiahli ste to do konca.

S tým nesúhlasím – naši kolegovia pravidelne riešili covid automat na rokovaniach, ktoré neboli verejné. Ale dobre ste pomenovali, že sme boli málo razantní. Vyčítajú to najmä pani Remišovej, ale platí to pre nás všetkých. Nie je to tak, že sa jej chcem zastávať, no každý z podpredsedov strany má nejaký mediálny priestor a možnosť komunikovať. Preto platí, že razantnejší sme mali byť aj my. Beriem to ako poučenie. Je jún, strana je oslabená a buď sa dohodneme ako ďalej, alebo sa strana rozsype.

A teda, ako ďalej?

Budem sa držať naratívu dvoch rokov. Za ľudí sme zakladali ako stredovú stranu, ktorá bude hlasom rozumu a bude prinášať odborné témy. Viac či menej sa nám to počas vládnutia darilo. Dnes sme v situácii, že sme vytláčaní nabok, a najmä, že sa tam vytláčať necháme, lebo si nevieme urovnať vnútorné veci.

Hlavne sa už o vás rozpráva skôr v tom duchu, kto z politikov Za ľudí pôjde do ktorej inej strany. Potrebujete nového predsedu?

Áno, potrebujeme snem a potrebujeme nového predsedu. Snem zároveň môže dopadnúť tak, že novým predsedom môže byť opäť Veronika Remišová. Ale môže to byť aj Mária Kolíková, Vlado Ledecký, môžem ním byť aj ja… môže ním byť ktokoľvek, kto bude chcieť kandidovať. No ak chce strana pokračovať, potrebuje nový nádych. Že to prichádza skoro? Rok a pol po voľbách? To je pravda, ale na okolnostiach to nič nemení.

K razantnosti a vajataniu. Videli ste odpoveď pani Remišovej na otázku moderátora Michala Kovačiča v relácii Na telo plus, či je vylúčené, že by sa v budúcnosti objavila na kandidátke hnutia OĽaNO? 

To videlo celé Slovensko.

Čo ste si pomysleli?

Pán Kovačič položil dobrú otázku a pani Remišová na to nebola pripravená. Keď som sa jej na to pýtal neskôr, povedala mi, že vôbec neuvažuje o tom, že by išla do OĽaNO.

To možno nie je otázka, či by ona išla do OĽaNO, ale či by pod jej vedením Za ľudí nevytvorilo predvolebné spojenectvo s týmto hnutím, podobne ako strana Nova či Zmena zdola. Ako by ste vy osobne odpovedali na otázku, či je vylúčené, že by ste sa niekedy objavili na kandidátke OĽaNO?

Neviem si to predstaviť.

Také niečo, myslím, povedala aj pani Remišová.

Okej, veď je to dobrá otázka, no ja tak ďaleko nerozmýšľam. Ale vravím nie. Nikdy nehovor nikdy, ale toto nie. Aj keď mám v OĽaNO veľa priateľov, partneri Za ľudí sú podľa mňa inde, lebo Za ľudí sa profiluje inak ako OĽaNO. Snem, po ktorom volám, by mal nanovo ukázať charakter strany. Pred voľbami bol ťahúňom strany Andrej Kiska. Mali sme veľké ambície, zaujímavých ľudí, akurát, že kým pred rokom bol tmelom strany Andrej Kiska, teraz sa ten tmel roztiekol. Treba stranu vyprofilovať nanovo. Inak to bude fungovať len takou nešťastnou zotrvačnosťou.

Aký má byť profil strany?

Nevidím Za ľudí v spojení s OĽaNO. Za ľudí má hovoriť so Spolu, Progresívnym Slovenskom a ďalšími stranami. Neviem, či sa máme hneď spojiť, ale existujú témy, pri ktorých sme v okamžitej zhode. A potom sú tu iné, povedzme hodnotové otázky, v ktorých sú niektorí ľudia vymedzenejší. Ale to si treba prežuť. Možno to nakoniec dopadne tak, že sa spojiť nebude dať, ale zdá sa mi, že ak to neskúsime, tak potom nemôžeme nič povedať proti tomu, ak budúce voľby vyhrá Pellegrini s Ficom, respektíve ak získajú väčšinu a zložia vládu.

Minulý rok ste doslova povedali: „Buď sa zjednotíme, alebo nás budú fackovať komunisti, populisti a fašisti. V tom zdravý sedliacky rozum nepustí.“

Moji kolegovia vedia, že som presadzoval spájanie sa aj pred voľbami. Vy ste z dejín politiky spomínali príklady malých vládnych strán – Jána Ľuptáka a SOP. Ale bavme sa o iných príkladoch. O Dzurindovi, SDK a SDKÚ, ktorí boli reformným ťahúňom. O Bélovi Bugárovi, akokoľvek je dnes zaznávaný, ktorý v 90. rokoch a neskôr dokázal zjednotiť maďarskú národnostnú politiku. Toto je cesta. Nevravím, že mám teraz nakreslený každý jej kút, strom a lampu. No zdá sa mi, že ak sa o spojenie nepokúsime, nebudeme mať šancu zostavovať vládu. Ja viem, niekto povie, o akej utópii to vraví ten politik z tri a pol percentnej strany, ale je potrebné vidieť za roh.

Hovoríte to tak presvedčene, akoby to už bol váš kandidačný prejav na sneme.

Vôbec nie. Vo vrcholovej politike som rok. Prefackalo ma to sprava aj zľava, niečo sa podarilo, niečo nie. Ale toto sa mi zdá dôležité. Môj synovec ide do prvej triedy a ja premýšľam nad tým, v akom stave mu odovzdáme krajinu, keď dospeje. A tak sa musíme pozerať na politiku – čo po nás zostane. U nás sa, žiaľ, debata zredukovala na vypäté hodnotové otázky a la Čepček alebo na tie a la Fico, ktorý tu stále vykrikuje o politických väzňoch. No v strede zostalo prázdno. A čo je ten stred? Ekonomické reformy, reforma verejnej správy, životné prostredie a takto by som mohol dlho pokračovať. Musíme vygenerovať silu, ktorá bude schopná osloviť masy, lebo verím, že doba lacného populizmu opadne. Už nebude stačiť vykrikovať „všetci do basy“. Nebude stačiť vykrikovať „trojdňový pracovný čas“ ani „tisíc eur do každej rodiny“.

Je toto ponuka, ktorú chcete dať členom na sneme ako kandidát na predsedu Za ľudí?

O tomto hovorím dlhodobo. No na to, aby som mohol byť kandidátom na čokoľvek, musí byť snem. A pri ňom sa teraz trochu krútime. Rozumiem ublíženiu z toho, že si kolegovia čo-to poodkazovali, ale na to teraz nie je čas. Nezaujíma to ľudí ani členov našej strany.

Spýtam sa to inak. Máte záujem byť predsedom Za ľudí?

Mám, áno, momentálne mám. Mám chuť, aby strana pokračovala. Len to má viac premenných. Človek chce vidieť, že celá partia, predsedníctvo aj poslanecký klub, majú chuť pod novým predsedom niečo robiť. Či už to budem ja, alebo niekto iný. No ak by sa to malo ďalší rok ťahať tak, ako je to teraz, až by sa nakoniec dospelo k snemu, ale v strane by už nikto nebol, potom by som si povedal – načo. Mám chuť robiť, všetci moji kolegovia majú chuť robiť, a to, ako sa vnútorne melieme, nám berie energiu.

Nie je to tak, že mnohí sú už na odchode? Ak by som mal vytiahnuť parlamentné klebety, tak jedna hovorí o tom, že niekto už je dohodnutý so Saskou, druhá zase, že niekto ďalší s KDH a podobne.

Podľa klebiet mám ja už dve nemanželské deti a môj otec vlastní dve fabriky. Bavili sme sa v pondelok na klube o tom, či niekto niekam odchádza, všetci povedali nie. Stále je chuť robiť. Je to šialené, lebo nikto nechce odchádzať, všetci majú chuť niečo robiť, ale prečo to, preboha, nemôže potom fungovať?

Tak to v politike chodí, neboli by ste prvá strana, ktorá sa rozpadla.

Iste. Ja sám som bol už frustrovaný, ale povedal som si, že idem ešte zabojovať. Všetci z vedenia sme v kontakte s regiónmi, ľuďmi, ktorí nám robili kampaň, ktorí nám pomáhali. A všetci nám hovoria to isté – vyriešte si to, majte zdravý rozum.

Parlamentné klebety hovoria aj to, že ste politikom Za ľudí, ktorý má autenticky najväčší záujem na tom, aby ste sa nerozpadli, lebo možno ako jediný nemáte stranu, do ktorej by ste sa rozbehli.

Ďakujem pekne. Nie som prikovaný k stoličke a moje odstúpenie z postu podpredsedu parlamentu to myslím ukázalo, nijako som sa nevykrúcal. Druhá vec je to, že som pripravený v politike aj skončiť. Baví ma to, mám chuť meniť veci, ale keď to nepôjde, tak to nepôjde. Nebudem sa hádzať pod vlak. V tomto mám – musím si zaklopať – celkom zdravý úsudok.

Povedal vám niekto z vašej strany, že nemôžete byť predsedom, lebo ste len nedávno odstúpili z postu podpredsedu parlamentu pre porušenie zákazu vychádzania, a ak by ste sa teraz dostali na čelo strany, zle by to vyzeralo?

Nie, nikdy. Sám možno viete, že drvivá väčšina politikov naprieč politickým spektrom ma prehovárala, aby som neodstupoval.

Lebo by to bol pre nich zlý príklad?

To neviem. Skôr mi hovorili, aby som zaplatil pokutu, lebo nešlo o závažné porušenie zákazu vychádzania. No mne sa to zdalo správne. Upozorňoval som na prehrešky iných a je to fér, aby si človek držal latku vysoko aj voči sebe. Ale nikto v strane mi to nevyhadzoval na oči.

Tento týždeň zasadá parlament, vládnu koalíciu čaká niekoľko skúšok, tou prvou bude opozičný pokus o odvolávanie Romana Mikulca. Čo si myslíte o postoji pána Pčolinského, ktorý povedal, že návrh Smeru podporí?

Na jednej strane rozumiem tomu, že Peter Pčolinský má vo väzbe brata. To je ľudský aspekt. No za tým ide otázka – môže za to Roman Mikulec? Ja si myslím, že nie. A aj keby mohol, je to na odvolávanie? No nie je. Brzdí Roman Mikulec vyšetrovanie? Nemám také informácie. Keby to brzdil, tak by to bol obrovský „prúšvih“. Ale ja nemám žiadne informácie, že by Roman Mikulec niečo brzdil alebo zametal, a to som aj členom osobitných kontrolných výborov. Sme rodina artikuluje argument, že pán Mikulec nezvláda svoj rezort…

…vravia, že tam má chaos.

V poriadku, ale to treba tiež preukázať. Rozumiem komplikovanej pozícii Petra Pčolinského, ja si neviem predstaviť, aké to je, mať vo väzbe brata, no dalo sa to možno riešiť aj iným spôsobom. Ja mu nejdem nič odkazovať, Peter je dospelý chlap, vie, čo robí, a verím, že na konci dňa prevládne aj u neho zodpovednosť.

Čiže, k jeho prípadnému hlasovaniu za odvolanie pána Mikulca, čo by bolo porušením koaličnej zmluvy, budete blahosklonný, lebo je tam táto osobná rovina?

Ak ideme byť féroví, na moju blahosklonnosť sa nikto nebude pozerať. Ja to považujem za problém aj recipročne. Ak by odvolávali Milana Krajniaka či Andreja Doležala, hnutiu Sme rodina by sa nepáčilo, ak by niekto hlasoval „za“. Teda, ak tam nie sú dôvody. A ja ten dôvod identifikovať neviem ani v návrhu, ktorý prišiel do Národnej rady. Ja vlastne neviem, za čo ide Smer pána Mikulca odvolávať. Sú tam nejaké veci z minulosti, minister vraví, že ich vysvetlil. Nejdem sa vyhovárať, ale ak Fico hovorí o nejakom zmanipulovanom verejnom obstarávaní, nech donesie doklady. Mne sa zdá, že podstata je v tom, že Fico posledný rok nehovorí o ničom inom, len o politických väzňoch. A v rámci toho teraz zaútočil na Romana Mikulca, aby živil naratív, že tu existujú nejaké politické objednávky na to, kto má byť zatvorený do väzby. Ale to tak nie je a Roman Mikulec na to nemá dosah.

Robert Fico doteraz hovoril o politických väzňoch, teraz komunikačnú stratégiu mierne pozmenil a vraví, že súčasné dianie v bezpečnostných zložkách pôsobí ako vojna policajtov. Je to trochu sofistikovanejšie. Je tu vojna policajtov či nie?

Pripusťme argument, že je tu vojna policajtov. Nakoniec, niektoré veci sú zvláštne, ja sa takisto pozerám zvláštne na to, keď bývalému šéfovi NAKA Zurianovi vykopnú dvere, keď ani nie je doma. A o mesiac neskôr generálna prokuratúra jeho obvinenie zruší? Len sa potom pýtajme – koho sú to policajti? Mikulcovi? Ja by som mohol s ľahkosťou povedať, že sú to policajti Fica, Kaliňáka a Sakovej. Oni tu boli kontinuálne dvanásť rokov. Polícia si musí prejsť očistou, je potrebné to tam upratať, ale to je na samotnej inštitúcii. To nerobí minister vnútra, ale policajný prezident, policajná inšpekcia, prokuratúra či súdy. Čiže, ak by som súhlasil s tým, že je tu vojna policajtov, pokojne by som mohol hovoriť, že je to Ficova vojna policajtov. Alebo to potiahnuť ďalej a povedať, že zlí policajti od Fica bojujú proti tým dobrým od Hegera. No to nedáva zmysel. V každej inštitúcii sú ľudia, ktorí si robia svoju robotu dobre, a takí, ktorí ju krivia. Nezabúdajme na to, že vo väzbe je aj pán Tibor Gašpar, obvinený z vážnych vecí, či Dušan Kováčik, ktorý už má podanú obžalobu na súde. Pri nich sú naozaj dôvodné podozrenia, že krivili celý systém.

Akonáhle sa stane, že šéfa policajnej inšpekcie zadrží NAKA a o týždeň nato príde do budovy NAKA robiť záťah policajná inšpekcia, tak si bežný človek môže pokojne povedať, že Peter Pčolinský či Milan Krajniak majú pravdu, ak vravia, že Roman Mikulec má v rezorte chaos. 

Áno, podarilo sa vyvolať dojem, že tu vládne chaos a že nie je jasné, kto má akú kompetenciu. Pán Mikulec, ale aj policajný prezident pán Kovařík by mali komunikovať podstatne zdatnejšie a proaktívnejšie. Nemôžu hovoriť o živých spisoch, ale to neznamená, že nemôžu hovoriť vôbec. Prebieha očista a niekoho to bolí, to je prirodzené a dalo sa to čakať. Všeobecne si myslím, že ak hovoríme o zodpovednosti za dianie v polícii, tak ju má podstatne väčšiu pán Kovařík. Polícia je de facto do veľkej miery oddelená od ministerstva vnútra, sú tam jasne stanovené kompetencie. Preto sa treba pýtať pána Kovaříka, ako má usporiadané svoje rady. Je policajný prezident, kto iný má mať pod kontrolou políciu?

Robert Fico avizoval, že sa chystá čítať správu SIS, ktorú predniesol predseda parlamentu Boris Kollár na mimoriadnej schôdzi parlamentu, ktorá prebehla v utajenom režime. Čo by tým spáchal? 

Robert Fico nemá právo čítať v parlamente utajovanú správu. Nie je jej prijímateľom zo zákona, to sú len traja najvyšší ústavní činitelia a potom ďalší podľa určenia a rozsahu. Čiže, Fico nemá mať odkiaľ prístup k takejto správe, mohol si len v zabezpečenej miestnosti prečítať informáciu o nej, ale tá sa nesmie šíriť ani kopírovať. Takže, zákon by porušil. Druhou otázkou je, či naozaj pôjde o správu prednesenú v Národnej rade, alebo len o pamflet, ktorý by Fico vydával za správu SIS. Keď je raz správa tajná, nemôžete povedať, či to tak bolo alebo nebolo. Ale najmä od bývalého premiéra je hanebné, ak by to urobil. Možnosť oboznámiť sa so spravodajskou informáciou nesie so sebou aj povinnosť túto informáciu ochraňovať. To je v zákone jasne napísané.

Vedel by to ospravedlniť imunitou na výroky v parlamente?

Pokojne môžeme tancovať okolo indemnity (beztrestnosť – pozn. red.) v parlamente, vďaka ktorej nemôže byť stíhaný. Ale to vôbec nie je jasné. Indemnitu máte na výroky. Ale tu nejde o výrok. Na samotnej správe nie je nič trestné. Ale ak ju zoberiete zo zabezpečenej miestnosti a prinesiete do pléna, tak to už trestné je. No je na zaplakanie, že bývalý trojnásobný premiér nevie, ako sa má zaobchádzať so správou v utajenom režime.

To on určite vie.

Tak ale keď sa snaží tváriť, aký je štátnik a ako my rozvraciame štátnosť, tak to, čo robí on, je úplným rozvratom. Spochybňuje všetko a všetkých. Od bývalého premiéra je to hanebnosť. On ide blúzniť o tom, že je tu skupina politicky motivovaných ľudí, ktorí mu zatvárajú kamarátov, ako keby jeho nominanti boli čistí ako ľalie. Veď aj Zurian bol nominantom Smeru, nominovala ho ministerka Saková cez policajného prezidenta Lučanského. A stíhali ho na slobode, lebo súd nevidel dôvod na väzbu. Ale že sa rozčuľuje nad Kičurom? Tomu kto futroval skriňu zlatými tehlami? Alebo nad Jankovskou? Nad Kováčikom? Veď to sú preukázané veci, že ten chlap nepodal za štrnásť rokov žiadnu žalobu okrem jednej. Stačí spomenúť kauzu Gorilla, ktorú dozoroval, ako to išlo do stratena.

Fico cielene spochybňuje vyšetrovanie svojich nominantov akýmikoľvek spôsobmi. Ale cynik by povedal, že sa mu nemôžeme čudovať, ak mu niektorí vládni politici na začiatku volebného obdobia odkazovali, nech ticho šúcha nohami a čaká, kým mu na dvere zaklope NAKA.

Samozrejme, že to bol problém. Nie som v politike dlho a vo verejnom priestore sa pohybujem tri-štyri roky. Ale keď sme robili protesty, z tribúny nikdy nezaznelo, že Fico patrí do basy. A to si o ňom myslím všeličo. No poznám rámec. Patrí sa držať nejakú kultúru.

Predseda Smeru by vám na to povedal, že z tribúny možno nie, ale dav pod tribúnou to kričal.

V poriadku. Každý, kto bol na námestí, vie, že dav sa utíšiť nedá. A ja ten dav ani nekritizujem, pretože ľudia majú právo vyjadrovať sa na adresu politikov. Ja som si už takisto všeličo vypočul. Každý politik to musí zniesť. Ale je rozdiel, kto také veci hovorí. Nie je patričné, aby také veci hovoril politik, a nebolo patričné, ak také veci hovorili moji kolegovia z koalície. Nahráva to len Ficovi, lebo povie – tu je politická objednávka, tu už sa na mňa chystajú.

Minulý týždeň uplynula polovica lehoty, ktorú má Ústavný súd na posúdenie ústavnosti referenda o predčasných voľbách. Máte tip, ako rozhodne?

Bude to tesné, pokojne sedem hlasov k šiestim, tak alebo tak. Sám nad tým rozmýšľam, lebo argumenty sú také aj také. Ako právnik aj politik som v tomto rád za Ústavný súd, lebo existujú otázky, na ktoré niekto musí dať jednoznačnú odpoveď.

Vy ako právnik by ste sa priklonili k názoru, že referendum je ústavné?

Čokoľvek poviem, budú ma politici chytať za slovíčka. Neviem, som rád, že o tom nemusím rozhodovať, ale skôr by som sa priklonil v prospech ľudu.

Ako by mala koalícia k referendu pristúpiť, ak referendum vyhlásené bude? Odhovárať ľudí od účasti?

Možnosti sú tri. Ísť a hlasovať za predčasné voľby, to nepovažujem za správnu cestu. Ja si myslím, že treba hlasovať proti. Je tu ešte aj možnosť obštrukcie, teda neísť, aby účasť nedosiahla 50-percentné kvórum. Ja budem hlasovať proti, lebo páni z opozície nie sú alternatívou.

Ale pôjdete.

Áno, pôjdem.

Aj keď zvýšite kvórum.

Niektorí mi za to budú nadávať, ale zdá sa mi, že politici majú ísť príkladom a volieb sa zúčastniť. Ja mám úctu k referendu. Ale okej, nechám si jedno percento v zálohe, že sa nakoniec rozhodnem neísť.

V utorok sa Marian Kočner a Alena Zsuzsová postavili pred Najvyšší súd v prípade vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Aký rozsudok by pre vás znamenal spravodlivosť?

Srdce mi hovorí, o kom som presvedčený, že je za to všetko zodpovedný. Aj politicky zodpovedný. Kto umožnil Kočnerovi sa tu rozťahovať, kto nadával novinárom do prostitútok. Ale javí sa mi, že musím byť zdržanlivý a rešpektovať, čo povie súd. Samozrejme, že som bol z rozhodnutia prvostupňového súdu sklamaný. Ako politici, aktivisti, médiá môžeme a musíme od súdu žiadať jednu vec, nech rozhodne akokoľvek, a tou je zrozumiteľnosť! Rozsudok musí byť napísaný tak, aby bolo každému jasné, prečo tak súd rozhodol. Ja napríklad stále neviem, prečo je Zoltán Andruskó v jednej veci dôveryhodným svedkom a v druhej nie. Rozsudok budem rešpektovať, ale opakujem, všetci máme právo žiadať, aby bol zrozumiteľný. A to rozsudok Špecializovaného trestného súdu v určitých častiach nebol.