Martin ako Lillehammer. Stovky Nórov študujú v Turci medicínu, začalo sa to náhodou
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.
„Skúška dopadla veľmi dobre, dostala som áčko,“ hovorí plynulou slovenčinou 24-ročná Elina Mikkelsen z Nórska, ktorá je v piatom ročníku štúdia medicíny v Martine. „Mám ešte jednu skúšku v pondelok. Budeme mať anestéziológiu,“ dodáva.
Sedíme v kaviarni v centre Martina, v rozhovore pokračujeme v angličtine, hoci by sme ho bez problémov zvládli aj po slovensky. Náš jazyk sa Elina naučila tak dobre aj vďaka tomu, že je spolovice Ruska. „Viem aj po rusky, takže to bolo pre mňa trochu jednoduchšie,“ vysvetľuje.
Elina patrí medzi viac ako tristo nórskych študentov na Jesseniovej lekárskej fakulte Univerzity Komenského. Väčšina jej spolužiakov – krajanov nevie po slovensky až tak dobre ako ona, no zvládajú aspoň základné lekárske frázy. Vedia sa opýtať, kde má pacient bolesti, a vysvetliť mu, čo idú robiť, napríklad to, že mu idú počúvať srdce.
Prví nórski študenti prišli do Martina – mesta so zhruba 50-tisíc obyvateľmi – pred približne 20 rokmi. „Bola to náhoda,“ vraví Ján Danko, primátor mesta a bývalý dekan lekárskej fakulty.
Dnes je výučba medicíny najväčším slovensko-nórskym obchodom. „Všetky ostatné obchodné aktivity nedosahujú hodnotu ako toto štúdium,“ vraví Danko.
O príchode Nórov do Martina sa traduje viacero príbehov. Podľa jedného z nich prišiel okolo roku 2000 prvý študent, ktorý dal štúdiu na Slovensku prednosť pred Maďarskom. V Turci sa mu tak zapáčilo, že na ďalší rok pozval kamarátov a ich počet postupne rástol.
Podľa iných spomienok boli na začiatku traja či štyria nórski študenti. Nech už to bolo akokoľvek, úspech nebol automatický a samozrejmý. Postupnou prácou sa však počet záujemcov zo Škandinávie zvyšoval.
Dnes tvoria najväčšiu skupinu zahraničných študentov v Martine a zmenili nielen univerzitu, ale aj mesto.
Polovica nórskych lekárov študovala v zahraničí
Ešte v 90. rokoch minulého storočia boli v Martine desiatky medikov z arabských krajín. Pre miestnych to bola v tom čase prvá výraznejšia zrážka s cudzincami vo vlastnom meste. Tí neboli finančne odkázaní na život na internáte, a tak viacerí žili v bývalom hoteli Slovan v centre mesta.
„Boli s nimi obrovské problémy, neplatili, neučili sa dobre,“ spomína primátor Danko. „Keď som sa stal dekanom, prišiel za mnou uplakaný študent a vraví mi: ‚Pán dekan, zomrel mi otec.‘ Žiadal výnimku, aby mohol zaplatiť školné o dva týždne. Vyjadril som mu úprimnú sústrasť a umožnil zaplatiť neskôr. Na druhý deň
