Najprv hosana, potom medializujeme ťa

Nielen Elias Canetti, mnohí myslitelia skúmali správanie davu. A niektorí z nich aj čo-to neradostné či varovné vyskúmali.

Nemusí to byť zistenie, že dav je ako jašter, teda veľké telo, malý mozog (C. G. Jung), stačí vypozorovať emočnú nestálosť más. Velebenie sa v zlomku sekundy môže zmeniť na ukrižovanie. Síce pomyselné, ale azda si dnes nepotrpíme na doslovnosť.

Biblické paralely s Ježišom by boli iste blasfémiou. Zato prorokov, tých sú dnes kvantá.

Udomácnil sa nám tu výraz „mediálny lynč“. Odhliadnuc od toho, či je kritika oprávnená, osoba, ktorá taký lynč podstúpi, obvykle v politike (alebo v inej sfére verejnej služby) skončí. A pritom jej ego bolo spočiatku záujmom médií, čo si budeme hovoriť, príjemne pošteklené. Až kým s nimi, pravdaže, neráčila mať osobnú skúsenosť.

Od výrazu „dostať sa do médií“ po vnímanie ich záujmu ako lynču vedie neraz krátka cesta. Nielen bulvárne celebrity a celebritky, aj mnohí politici sa úporne usilujú o to prvé, pričom dosiahnu to druhé.

Ak sa už raz médiá na niekoho zamerajú, a nemusí ísť iba o poslanca Heráka, je iba otázkou času, kedy niečo nájdu. Do takého človeka sa zahryznú ako pitbull, idú mu po krku, žíznia po krvi. Taká je aspoň prevládajúca predstava.

Politici najmenšej koaličnej strany Za ľudí na vlastnej (nie hrošej) koži v ostatnej dobe pocítili, čo znamená byť takpovediac objektom záujmu médií. Frekvenciu komentárov a „mediálny priestor“ by mohli Remišovej a Kolíkovej ostatné strany závidieť. Teda, ak by bolo o čo stáť.

Pekne to najnovšie vystihol v rozhovore s kolegom Dušanom Mikušovičom Juraj Šeliga. Kolegovia si vraj zrazu povedali, že konflikty treba komunikovať cez médiá, čo stranou otriaslo. Na nadväzujúcu logickú otázku, kto je za to zodpovedný, odpovedal, že všetci, no najmä predsedníčka.

Mali byť azda všetci ticho?

Asi sa zhodneme, že inú možnosť ako komunikovať s občanmi cez médiá alebo cez sociálne siete politici v demokracii nemajú. Iste, byť občas zdržanlivejší je vzácna cnosť, no očakávať, že zasadne utajené konkláve kardinálov a nepustia ich von, kým sa nedohodnú na novom pápežovi (lídrovi) je nerealistické.

Je tu však aj iná súvislosť. Mediálna kontrola je v poriadku, no sústredený tlak médií, kampaňovitosť, pohon na verejne činné osoby aj v prípadoch, keď veci nie sú celkom jasné, spôsobujú znechutenie kohokoľvek, kto by na také funkcie uvažoval ašpirovať. Strach z kritiky, o to viac z mediálneho lynču, je v ľudskej prirodzenosti.

Aj tu je odpoveď na otázku, prečo mnohí šikovní ľudia nejdú „do politiky“. Čo je výraz podobný tomu „ísť na verejnú toaletu“, ibaže bez dverí a súkromia.

Lebo potom ich budú „medializovať“.