Denník N

V Rusovciach ideš z omše rovno na farskú kávu

Kostol s pastoračným centrom v Rusovciach pri Bratislave a kňaz Marián Prachár. Foto N - Vladimír Šimíček
Kostol s pastoračným centrom v Rusovciach pri Bratislave a kňaz Marián Prachár. Foto N – Vladimír Šimíček

Prečo je Pochod za život udalosťou, ktorá dokáže pritiahnuť desiatky tisícov ľudí? Jedna z odpovedí sa skrýva v tom, ako môže vyzerať život veriacich v katolíckych farnostiach.

Rusovský kňaz Marián Prachár otvorí dvere na pastoračnom centre, kde sídli aj farská škôlka, a okamžite sa k nemu zbehne niekoľko detí. S niektorými si tľapne a potom sa pozdraví s jednou z mamičiek, ktorá práve skončila s výučbou angličtiny.

Moderná budova pastoračného centra je chodbou priamo spojená s kostolom zo 17. storočia. V zime, alebo keď prší, veriaci suchou nohou prejdú do veľkej miestnosti, kde sa stretávajú po svätej omši na káve a debatujú o viere a ďalších témach.

Na nedeľný Pochod za život pozýva niekoľko malých plagátikov. Farár vraví, že celonárodnou akciou ľudia v Rusovciach až tak nežijú. „Rodina je našou každodennou témou po celý rok,“ vysvetľuje. „Keď niekto príde, aby sa tieto otázky zverejnili a aby sme s nimi išli do ulíc, mnohí z našej farnosti s tým nemajú problém. No nie je to pre nich nič nové.“

Rusovský kňaz Marián Prachár. Foto N - Vladimír Šimíček
Rusovský kňaz Marián Prachár. Foto N – Vladimír Šimíček

Miesto, kde to žije

Aj keď Pochod za život pre mnohých veriacich v Rusovciach nie je žiadnou prelomovou udalosťou, práve farnosti, ako je táto, pomáhajú pochopiť, prečo ide o jednu z najväčších manifestácií a prečo hrá viera na Slovensku takú dôležitú úlohu.

V Rusovciach totiž katolícke náboženstvo nie je iba o povinnej nedeľnej omši a niekoľkých zákazoch, ktoré treba dodržiavať. Prachárova fara vytvára komunitu ľudí, ktorí spolu trávia čas aj po tom, čo zvony odbijú koniec bohoslužby.

Na takzvanej farskej káve spolu v nedeľu pravidelne debatujú aj dve-tri hodinky. A v pastoračnom centre sa stretávajú aj cez týždeň. S lektorom zo Spojených štátov si v angličtine čítajú z Biblie, slávia krsty či sobáše, ba dokonca cvičia jogu, pred ktorou pred pätnástimi rokmi biskupi ešte vystríhali v pastierskych listoch.

Pri fare sa organizujú susedské opekačky či spoločné požehnania vodičom, pri ktorých nádvorie zaplní množstvo áut. Farskú škôlku, ktorú si vybudovali, chcú rozšíriť, aby ju mohlo navštevovať viac ako súčasných štrnásť detí.

Miestnosť rusovského pastoračného centra. Foto N - Vladimír Šimíček
Miestnosť rusovského pastoračného centra. Foto N – Vladimír Šimíček

Nebolo to tak vždy, fara bola pre mnohých iba akousi matrikou a budovou, kde spal kňaz. „Niektorí ľudia dodnes vnímajú farský úrad ako administratívnu vec, kam sa chodí, len keď potrebujú nejaké potvrdenie či pečiatku,“ hovorí Prachár. Humorné situácie vznikali  krátko po roku 1989, keď si mnohí Slováci mysleli, že treba obrátiť kabáty.

„Vtedy prichádzali na fary pýtať potvrdenia, že sú katolíci, lebo sa báli, že sa ich deti nedostanú do cirkevných škôl a oni sa nebudú môcť zamestnať v cirkevných firmách. Mysleli si, že tak to tu bude vyzerať, keď sa vlády ujme cirkevná kresťanská strana. Len čo zistili, že to tak nebude, potvrdenia prestali hrať rolu,“ spomína Prachár.

Býva farár v kostole?

Kňaz Marián Prachár prišiel do Rusoviec pred šiestimi rokmi a odvtedy sa tu veľa zmenilo. Stará fara bola v podstate zrúcanina, kostol potreboval novú strechu aj vymaľovať, o iných priestoroch pre miestnych nechyrovali. Dnes je fara pekná budova s terasou a novým detským ihriskom, kam môže prísť ktokoľvek. Postupne vynovujú aj kostol.

„Štyridsať rokov totality zanechalo svoje dôsledky, a mnohí ľudia dodnes nevedia, ako to vo farnosti vyzerá, a toto je oblasť, kde je to veľmi markantné,“ hovorí kňaz o obci za Bratislavou, ktorá je už  dnes súčasťou hlavného mesta. „Prejavuje sa to aj tak, že keď niektorí takíto ľudia hľadajú farára, čakajú ho pred dverami kostola, lebo si myslia, že tam býva. Skrátka, farnosť ako spoločenstvo sme tu začali budovať na zelenej lúke.“

Prachár sa snaží neformálnou cestou ľuďom priblížiť aj tradičné katolícke sviatosti, napríklad sväté prijímanie, na ktoré chodí čoraz menej ľudí. Začiatkom júna zorganizoval pri kostole slávnosť, pri ktorej veriacim lámal skutočný chlieb, nalieval trochu vína a deťom limonádu, aby prijímanie a poslednú večeru priblížil aj tým, ktorí naň nechodia.

Prečo? „Keď sa súčasnému pápežovi Františkovi brazílski kardináli sťažovali, že ľudia nechodia do kostola, lebo to majú ďaleko, povedal im, nech začnú slúžiť sväté omše pokojne aj v garáži, ak tá bude k ľuďom bližšie,“ vysvetľuje netradičné nápady.

Občas sú miestni k jeho aktivitám skeptickí, cez prsty sa pozerali na farskú škôlku. „Čudoval som sa, prečo sa nám hlásia len tri-štyri deti,“ vraví. „Až neskôr sme sa dozvedeli, čo o nás hovorili ženy v obchode. Aby k nám ľudia deti nedávali, lebo sa tu od rána do večera modlíme. Museli sme ľuďom vysvetľovať, že tu prebieha bežná výchova, deti sa hrajú, učia a spia, ako v každej inej škôlke.“

Vo farskej škôlke sa deti aj hrajú, nielen modlia. Foto N - Vladimír Šimíček
Vo farskej škôlke sa deti aj hrajú, nielen modlia. Foto N – Vladimír Šimíček

Po tom, čo sa ľudia na fare a v pastoračnom centre začali stretávať, začali hovoriť o rôznych témach. Pochod za život je jednou z nich, no často teraz preberajú aj utečeneckú krízu.

Prachár ľuďom pripomínal slová pápeža, aby každá farnosť prijala jednu utečeneckú rodinu. Reakcia veriacich je rôzna. „Už mi ľudia povedali aj to, že preklad pápežovej výzvy je zlý, že v skutočnosti nepovedal, aby utečencov prijímali farnosti, ale aby ich farár ubytoval na fare.“

Staré hodnoty zostávajú

Rusovský kňaz svojím prístupom neprilákal davy, no hovorí, že na nedeľnej omši má veriacich stále viac. A dodáva, že cirkev sa bude musieť otvárať aj ďalej. „Dnes už nehovoríme, že sa do neba dostanú len katolíci,“ hovorí ako príklad. „Keď sa pápeža pýtali, čo by robil, keby sa narodil ako mohamedán, povedal, že by sa snažil byť dobrým mohamedánom. Dnes hovoríme to, čo sme v minulosti doteraz nepovedali – že k Pánu Bohu je veľa ciest, nielen jedna jediná.“

Pápež, ale aj kňazi ako Marián Prachár by zároveň chceli, aby bola katolícka cirkev prístupnejšia aj pre tých, o ktorých doteraz záujem nemala. „Už nemôžeme povedať – vy nie ste zosobášení, vám nepokrstíme dieťa. Časy, keď sme si vyberali len extra ľudí, sú dávno preč,“ tvrdí rusovský farár.

Pastoračné centrum spoznáte podľa kríža. Foto N - Vladimír Šimíček
Pastoračné centrum spoznáte podľa kríža. Foto N – Vladimír Šimíček

Pápež podľa neho chce, aby cirkev bola ako lazaret. „Ak niekto potrebuje pomoc a požiada nás o ňu, máme mu ju poskytnúť. Nemôžeme ľudí rozlišovať striktne podľa kánonického práva, i keď to niektorí konzervatívci a klerikáli žiadajú. Mali by sme tu byť pre všetkých.“

Podobne otvorených farností je na Slovensku čoraz viac. Mnohé, napríklad saleziánske, priťahujú mladých ľudí, ktorí sú aktívni v desiatkach kresťanských združení. A i keď sa niektoré formy, akými cirkev ľudí oslovovala, menia, tradičné hodnoty zostávajú. Preto sa nevzdávajú ani boja proti potratom.

„Keď sa mladí ľudia neboja verejne povedať sme za život, treba ich podporiť,“ myslí si Prachár. „Spoločnosti treba ukázať, že nemôže žiť v rozporoch. Nemôžeme hlásať lásku k cudzincom a chudobným, nemôžeme propagovať život úspešných či akýchsi Superstar, a na druhej strane zabíjať nenarodené deti.“

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Pochod za život

Slovensko

Teraz najčítanejšie