Doteraz na sebe cítim overal. V obetiach som videla svoju babku a dedka. Ako sme bojovali s covidom od Oravy až do jari
Tri sestry, sanitár, medik a primár z martinskej nemocnice rozprávajú o roku s koronou. Všetci si prešli covidom a aj obdobím extrémnej únavy a niekedy aj beznádeje. Oznamovať úmrtie príbuzným je v niečom ťažšie ako byť pri umierajúcom, hovoria.
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.
S pacientkou, ktorá bola na oddelení tri mesiace, oslávili jej šesťdesiatku. Z dvojice manželov domov prepúšťali domov len ženu. A potom sa zrazu pacientovi v kritickom stave, ktorému zháňali prevoz do Poľska, stav za pár hodín zlepšil a už ho nemuseli prevážať. Posledný rok sa zdravotníci z Kliniky pneumológie a ftizeológie Univerzitnej nemocnice v Martine stretli so stovkami pacientov s covidom. Najhoršie obdobie pandémie u nich trvalo extrémne dlho.
Začalo sa to vlani na jeseň, keď sa zhoršila situácia na Orave a práve martinská nemocnica vo veľkej miere prijímala pacientov z tejto oblasti. Situácia sa chvíľami zlepšovala, po Vianociach však potom počet pacientov prudko rástol.
Šiesti zdravotníci z pľúcnej kliniky rozprávajú, aký rok majú za sebou, ako sa cítia, a aj to, či si z posledného roka odnášajú aj niečo pozitívne.
Medik Marek Pavlišín
„Keby som nastúpil do nemocnice ako lekár, toľko úmrtí, ako som zažil za šesť mesiacov, by som videl za niekoľko rokov. A to by som musel byť na geriatrii alebo internom oddelení. Na pediatrii by som ich toľko nezažil možno za celú kariéru.“
Medik Marek Pavlišín je v piatom ročníku na Jesseniovej lekárskej fakulte v Martine. Počas pandémie pomáhal s testovaním a pol roka pracoval na covidovej pľúcnej klinike. Nastúpil v decembri. Hneď v prvý deň videl resuscitáciu, ešte ako pasívny účastník. O mesiac už resuscitoval sám. „To sa nám na stážach nestáva,“ hovorí 23-ročný medik. V zimnom semestri pred
