Denník N

Veľké svaly, malá odvaha

Krajiny Visegrádu investujú len do svojej minulosti. Chránia svojich občanov pred strachom, v ktorom vyrastali počas života v komunizme.

Sedeli sme na terase jednej kaviarne v Nice, keď stolíky začal obchádzať černoch s lámanou francúzštinou, ktorou ponúkal na kúpu tyče na robenie selfie. Po chvíli k nemu vyrazil pomerne agresívny čašník, ktorý ho začal vyháňať preč. V momente, keď do predavača začal strkať, ozvali sa tri mladé dievčatá, aby s tým prestal. Keď strčil druhýkrát, vstali, predavača priviedli k svojmu stolu, nech sa posadí, a čašníkovi povedali, nech mu okamžite prinesie kávu a nejaký koláč. Muž v obleku ponížene odišiel po kávu.

Celkom banálna historka, ktorá však nepochybne pre predavača znamenala zásadný moment – cudzí ľudia sa ho zastali. To mi pripomenulo situáciu pred tromi rokmi, keď som mohol stráviť niekoľko týždňov v redakcii časopisu The Economist. Sedel som v kancelárii so známym redaktorom Edwardom Lucasom, ktorý sa okrem iného špecializuje na strednú a východnú Európu.

V Anglicku vtedy zúrila mohutná kampaň proti ľuďom, ktorí prichádzali práve z našej časti Európy. Noviny, televízie, ale aj politici sa predbiehali v správach, v ktorých opisovali, ako ľudia z východu berú prácu Angličanom, alebo poberajú dávky, alebo kradnú a znásilňujú a podobne. Poslanec Barry Sheerman sa napríklad sťažoval, že ho v kaviarni obsluhoval niekto z východu Európy. Bol som v šoku, že sme mnohými ľuďmi v Anglicku vnímaní ako vši, a cítil som sa bezmocný.

A tu sa dostáva na scénu Edward Lucas. Nikdy som nevidel niekoho, aby s takým zápalom a energiou bránil krajiny a kultúry, ktoré od neho ležia stovky kilometrov. Lucas písal do novín, chodil do rádií a diskusií a všade vyvracal mýty o zaostalých Východoeurópanoch, ktorých jediným cieľom je niekoho okradnúť (či už jednotlivcov, alebo štát).

Bez akéhokoľvek zveličovania som presvedčený, že by si Lucas zaslúžil štátne vyznamenanie všetkých krajín strednej a východnej Európy, pretože málokto toho pre nás za posledných tridsať rokov urobil toľko ako on.

Každý má nejakú možnosť pomôcť ľuďom v núdzi, aj keď vie, že tým niečo riskuje. Niekto tú príležitosť dostane v kaviarni v Nice, iný v médiách, ďalší vo svojej farnosti alebo v politike. Starostlivo sledujem vystupovanie jednotlivých politikov v našom regióne a v istom zmysle sa mi zdá najhanobnejšie správanie slovenského premiéra Roberta Fica. Tón jeho hlasu je silný, rozhodný, ale obsah je taký prázdny, že sa pri tom človek červená. Aký kontrast k imidžu, ktorý si Fico buduje, keď sa necháva natáčať pri robení klikov alebo cvičení v prírode. Je mnoho zbabelcov s vyvinutými svalmi.

Nemecko zápasí s veľkou utečeneckou vlnou so cťou. Robí chyby, rovnako ako ktokoľvek iný, ale prejavuje cit aj rozhodnosť zároveň. Preto našich západných susedov oceňuje celý svet a napríklad francúzsky časopis Le Point na svojej obálke napísal, že ľutuje, že Angela Merkelová nie je ich politička. Bezprecedentná vec.

Nemecko investuje do svojej budúcnosti. Všetky krajiny Visegrádu investujú len do svojej minulosti. Chránia svojich občanov pred strachom, v ktorom vyrastali počas života v komunizme. Pre svojich obyvateľov tak chystajú horšiu budúcnosť. Nepripravujú ich na realitu, ktorá ich aj tak dostihne, a zároveň oslabujú zväzky so západnými partnermi. Tým už je teraz úplne jasné, že pri prvom vážnejšom probléme sme ich hodili cez palubu. Dúfajme, že nám to nebudú chcieť vrátiť.

Teraz najčítanejšie