Nevedia odlíšiť nepravdivé správy od pravdivých, no myslia si opak. Spojili Dunningov-Krugerov efekt so šírením fake news

Ľudia s najnižšou schopnosťou odlíšiť pravdivé správy od nepravdivých sa najviac preceňujú a najviac navštevujú dezinformačné stránky a na sociálnych sieťach najviac šíria nepravdivé informácie.

Vyplýva to zo štúdie, ktorú minulý týždeň vydal Benjamin Lyons z univerzity v Utahu a jeho tím v časopise PNAS.

„Naše výsledky sú znepokojivé. Mnohí ľudia si jednoducho neuvedomujú svoju náchylnosť na misinformácie,“ povedal Lyons v správe k článku.

Dezinformácie sú nepravdivé informácie, ktoré vznikli s cieľom poškodiť druhých. Misinformácie sú takým typom nepravdivých informácií, kde uvedený úmysel chýba.

Dunningov-Krugerov efekt

Štúdia je ďalšou ukážkou Dunningovho-Krugerovho efektu.

Minulý mesiac Denník N písal, že ľudia s najmenšími znalosťami o očkovaní najviac preceňujú svoje schopnosti a majú najviac antivakcinačných postojov.

Dunningov-Krugerov efekt hovorí, že jedincom, ktorí nie sú v nejakej oblasti kompetentní, chýba schopnosť uvedomiť si, že téme nerozumejú. Z toho dôvodu svoje znalosti nafukujú.

Jav je pomenovaný podľa dvojice psychológov Justina Krugera a Davida Dunninga z Cornellu, ktorí o efekte napísali slávnu štúdiu v roku 1999.

V experimentoch o humore, gramatike a logike vedci ukázali, že tí, ktorí sa výsledkami umiestnili v dolnej štvrtine, „výrazným spôsobom nadhodnocovali svoj výkon v teste a aj svoje schopnosti“, ako uvádza štúdia.

Pieseň o Dunningovom-Krugerovom efekte na motívy árie Nessun dorma z Pucciniho opery Turandot. Zdroj – Improbable Research/YouTube

Ľudia, ktorí nie sú kompetentní a nemajú príslušné znalosti a zručnosti, trpia podľa Dunninga a Krugera dvakrát: „Nielenže dospievajú k chybným záverom a robia zlé rozhodnutia, ale ich nekompetentnosť ich okráda o meta-kognitívnu schopnosť, aby si toho boli vôbec vedomí.“

Efekt teda hovorí, že ľudia, ktorí nevedia, nevedia, že nevedia (nekompetentní si neuvedomujú svoju nevedomosť).

Mali najmenšie schopnosti, najviac sa preceňovali

Do výskumu Lyonsa a jeho kolegov zapojili vyše 8-tisíc ľudí, ktorí hodnotili 12 novinových titulkov z Facebooku.

Niektoré boli pravdivé, iné nepravdivé, niektoré boli z dezinformačných médií, iné z mainstreamových a niektoré nahrávali demokratom, iné republikánom.

Jedna z falošných správ napríklad hovorila, že „viceprezidenta Mika Pencea prichytili pri krádeži peňazí na kampaň, aby zaplatil hypotéku“. Ďalšia falošná správa bola, že „špeciálny agent David Raynor bol pripravený svedčiť proti Hillary Clintonovej, keď zomrel“.

Ukázalo sa, že až 90 percent ľudí si myslelo, že ich schopnosť rozlišovať medzi pravdivými a nepravdivými správami je nadpriemerná.

V priemere si ľudia na 100-bodovej škále pridali 22 bodov.

Zhruba 20 percent ľudí si na 100-bodovej škále pridalo 50 bodov a viac, keď autori štúdie porovnali skutočnú schopnosť odlišovať pravdivé správy od nepravdivých na Facebooku od tej deklarovanej.

Keď vedci rozdelili odpovede opýtaných podľa výkonu na štvrtiny, zistili, že medzi účastníkmi z hornej štvrtiny panuje zhoda medzi skutočným a deklarovaným výkonom na 90 percent.

V tejto skupine ľudia dokonca podhodnocovali svoje schopnosti, čo už neplatilo pre spodnú štvrtinu, kde ľudia svoje zručnosti výrazne nadhodnocovali – až o 40 percent.

Preceňovanie vlastných schopností alebo nadmerná sebadôvera (z angl. overconfidence) je druhom Dunningovho-Krugerovho efektu, keď najmenej kompetentní nafukujú svoj výkon. Na druhej strane, najzručnejší ho podhodnocujú.

Ilúzia o vlastnej nadradenosti

Príbuzný jav iluzórnej nadradenosti (z angl. illusory superiority) potvrdili v minulosti viaceré štúdie, keď napríklad ukázali, že ľudia si myslia, že sú nadpriemerní šoféri alebo učitelia.

Ľudia majú v mysli „slepú škvrnu“ a myslia si, že sa mýlia menej ako ostatní, a trpia aj ilúziou morálnej nadradenosti, takže žijú v chybnej predstave, že sú poctivejší než zvyšok.

Ilúzii o vlastnej nadradenosti sa v angličtine hovorí aj „Lake Wobegon effect“ podľa rovnomenného mesta z rozhlasovej relácie autora Garrisona Keillora, v ktorej vystupujú iba krásni, silní a v každom ohľade nadpriemerní ľudia.

Výskum ukazuje, že ľudia, ktorí trpia depresiou, podliehajú ilúziám tohto druhu menej.

To naznačuje, že pozitívne ilúzie (nerealistické a nadmerne pozitívne postoje) môžu zohrávať užitočnú rolu pre naše fungovanie. Ak by sme si hovorili, že za nič nestojíme a nič nevieme – ani dobre šoférovať či odlíšiť pravdivé správy od nepravdivých –, vstali by sme ráno vôbec z postele?

Šírenie chybných a zavádzajúcich správ

Časť účastníkov nového výskumu z PNAS súhlasila s tým, aby výskumníci anonymne nahliadli do ich internetovej histórie.

Ukázalo sa, že tí, ktorí najviac podliehajú Dunningovmu-Krugerovmu efektu a v najväčšej miere preceňujú svoje schopnosti rozlišovať pravdivé a nepravdivé správy, „najčastejšie navštevujú stránky, ktoré sú známe tým, že šíria chybné alebo zavádzajúce správy“, ako uvádza Lyons.

Psychológ Jakub Šrol však Denník N upozornil, že tento „efekt bol pomerne slabý“.

Vedec z Ústavu experimentálnej psychológie SAV na výskume z PNAS ocenil, že autori štúdie získali „reálne dáta o návšteve webových stránok niektorých účastníkov“.

Jeden z dôvodov, prečo mohol byť uvedený efekt slabý, je podľa Šrola fakt, že stránky s dezinformačným obsahom navštevujú aj ľudia, ktorí „tam nechodia po informácie, ale sú zvedaví a chcú vedieť, čo sa na nich píše, hoci si uvedomujú, že ide o falošné správy“.

Štúdia z PNAS nedokázala takých ľudí odlíšiť, takže v nej mohli zaniknúť väčšie rozdiely medzi tými, ktorí dezinformačné stránky navštevujú z nudy alebo zábavy, a tými, ktorí z nich reálne čerpajú informácie.

Nechcú sa zlepšovať

Jedinci, ktorí v najväčšej miere podliehali ilúzii, že dokážu rozlíšiť pravdivé správy od nepravdivých, zároveň „hlásili vyššiu ochotu šíriť nepravdivý obsah, najmä v prípade, že bol v zhode s ich politickým presvedčením“, uvádza spoluautor štúdie Benjamin Lyons.

Hlavným zistením štúdie je, že „mnohí ľudia si jednoducho neuvedomujú, že podliehajú misinformáciám“. Vedci uvádzajú, že príliš nevedia, čo s tým, lebo takíto jedinci – ktorí ani nevedia, že nevedia – majú odpor k oprave vlastných postojov.

Psychológ Šrol v tejto súvislosti poznamenal: „Podľa mňa nie je takým problémom, že by na nich vzdelávanie nemalo vplyv; skôr ide o to, že títo ľudia sú presvedčení, že im nič nechýba a problematike rozumejú. Preto sa nechcú zlepšiť, lebo majú pocit, že sú na tom dobre.“

Vplývať na dospelých je neskoro, mieni Šrol. „Výsledky informačnej gramotnosti (schopnosť odlíšiť vhodné informačné zdroje, zhodnotiť kvalitu získaných informácií a využiť informácie efektívne – pozn. red.) z testovania PISA však ukazujú, že sme podpriemerom krajín OECD,“ vraví psychológ. Výsledkom je, že zaostávajú aj dospelí, „čo vidno aj na dátach Globsecu, kde sme na chvoste, čo sa týka podliehania konšpiračným presvedčeniam“.

Myšlienková lenivosť

Marcová štúdia z časopisu Nature, o ktorej Denník N písal pred tromi mesiacmi, uvádza, že drvivá väčšina účastníkov tohto výskumu – až 80 percent – považuje za veľmi dôležité šíriť na sociálnych sieťach pravdivé informácie.

Ak je to tak, prečo sa na nich šíria bludy o politike, covide či očkovaní?

Podľa autorov tejto štúdie ľuďom neprestalo záležať na pravde a šírenie fám vysvetľujú spoliehaním sa na intuície a emócie, myšlienkovou lenivosťou či sociálnym aspektom, keď šírením neobvyklého obsahu zbierame „páčiky“ a v danej komunite si budujeme reputáciu.

„Ľudia šíria nepravdivé správy, lebo sa nad nimi poriadne nezamyslia,“ hovorí psychológ David Rand z MIT, spoluautor štúdie z Nature.

„Keď uvažujeme o náraste neprávd na internete, nejde o to, že by sa zmenili postoje ľudí k pravde. Ide skôr o jemnejšiu zmenu, ktorá sa týka venovania pozornosti pravde,“ uvádzajú David Rand a Gordon Pennycook pre Scientific American.

Podľa psychológa Šrola sa obe štúdie z PNAS a Nature dopĺňajú. „Efekt nadmernej sebaistoty je spojený s nedostatočnou sebareflexiou, mohli by sme povedať so sklonom k lenivosti,“ o ktorom hovorí Rand s Pennycookom.

„Nadmerná sebaistota je ďalším faktorom, ktorý prispieva k tomu, že sa ľudia nezamýšľajú nad správami, ktoré šíria na sociálnych sieťach,“ vraví Šrol.

Korelačná štúdia

Štúdia z PNAS je korelačná a neurčuje kauzálny vzťah medzi skúmanými javmi. Šrol zhrnul hlavný výsledok slovami, že „ľudia, ktorí si najviac pozerajú nepravdivé správy a najviac ich šíria, netušia, že ide o falošné správy, lebo sú slepí ku svojej schopnosti rozlišovať ich od pravdivých správ“.

Značná časť populácie tak „môže šíriť falošné informácie bez toho, aby tušili, že to robia,“ povedal Denníku N psychológ z SAV.

Hoci výskum prebiehal v Spojených štátoch, výsledky možno v hrubých rysoch preniesť aj na Slovensko. Šrol však upozornil, že polarizácia spoločnosti u nás nebude taká veľká ako v USA, kde si voliči vyberajú len z dvoch hlavných politických strán.

Dostupné z: https://doi.org/10.1073/pnas.2019527118