Denník N

Svet, v ktorom by ste nechceli žiť. Danilo Kiš a jeho najväčší literárny škandál v povojnovej Juhoslávii

Danilo Kiš. Foto - Danilokis.org
Danilo Kiš. Foto – Danilokis.org

Poviedková kniha spisovateľa Danila Kiša mala vyjsť v slovenčine už dávno. Ako sa však ukazuje, každý čas je pre ňu príhodný.

Danila Kiša by tu celkom určite malo byť viac. Korení totiž v regióne, ktorý nám je bližší, ako by sa mohlo zdať. Doposiaľ sme v slovenských prekladoch mohli čítať len jeho krásny román Záhrada, popol (vyšiel v jednom zväzku so súborom poviedok Skoré žiale roku 1988 v preklade Miloša Herka) a poviedkovú zbierku Encyklopédia mŕtvych (v roku 1995 ju preložil Karol Chmel).

Na začiatku leta 2021 vychádza v slovenčine po prvý raz aj Kišova emblematická zbierka krátkych próz Hrobka pre Borisa Davidoviča, ktorá svojho času spôsobila najväčší literárny škandál v povojnovej Juhoslávii.

Danilo Kiš nás v tejto knihe pozýva do sveta, v akom by nikto z nás nechcel stráviť ani len minútu svojho života. Je to svet lágrov, samotiek, nekonečných výsluchov, vykonštruovaných obvinení a vynútených priznaní. Je to svet pod červenou hviezdou zrodený. Vo vynikajúcom preklade Karola Chmela ju vydáva Zelený kocúr.

Danilo Kiš zo Subotice

„… aby bol (príbeh) pravdivý spôsobom, o akom sníva jeho autor, musel by byť vyrozprávaný po rumunsky, ukrajinsky, maďarsky alebo v jazyku jidiš; no najskôr asi zmesou všetkých týchto jazykov,“ píše Danilo Kiš v poviedke Nôž s rukoväťou z ružového dreva, ktorá otvára jeho knižku.

Napísané platí prakticky o celom jeho diele, o živote ani nehovoriac. Danilo Kiš sa narodil roku 1935 v etnicky i nábožensky pestrej Subotici do rodiny maďarského Žida a Čiernohorky.

„Pre Kiša bola Subotica svet – tak ako Praha pre Kafku alebo Dublin pre Joycea; bola Panónskym morom v malom, bola tým dunajským kontinentom, ktorý často ako lakmusový papierik vyjavuje nepredstaviteľnosť historických udalostí, rozpor medzi rozumom a realitou,“ napísal o Kišovom vzťahu k rodnému mestu taliansky spisovateľ a prekladateľ Claudio Magris.

Danilo Kiš sa narodil do končiaceho sa sveta. Nič z toho, čo zažil v útlom detstve, nemalo už o pár rokov vôbec existovať. Prišla totiž druhá svetová vojna, ktorá rozdrvila celý farbistý stredoeurópsky babylon na prach. A nestalo sa to ako vedľajší produkt tradičného vojnového besnenia. Vôbec nie. Likvidácia „iných“ bola jej hlavným cieľom. Väčšinu Kišových príbuzných zavraždili v nacistických lágroch vrátane jeho otca Eduarda, ktorý do svojich trinástich rokov nosil meno Kohn.

Eduard prežil v zime roku 1942 masakru Židov na novosadskom nábreží Dunaja len vďaka tomu, že kým sa spolu s ďalšími dostal „na rad“, diera vysekaná v ľade bola už preplnená mŕtvymi telami. O dva roky neskôr však zahynul v Osvienčime. Pamiatke svojho otca, železničného inšpektora, venoval Kiš voľnú prozaickú trilógiu, ktorú nazval Rodinný cirkus (Skoré žiale, Záhrada, popolPresýpacie hodiny).

Kiš teda vyrástol na troskách starého pestrého sveta, na troskách postriekaných krvou miliónov nevinných – a tento rozpor zásadne ovplyvnil celé jeho prozaické dielo.

Postmoderna a plagiát

Sedemročný prišiel o otca. Za absolútne nenormálnych okolností. Videl smrť a počúval takmer výhradne o smrti v čase, keď mal spoznávať celkom iné veci. Je teda celkom prirodzené, že nadobudol zostrené zmysly na všetky možné aj nemožné totality, že ho uchvátil fenomén smrti a tak­isto, že sa v dospelosti rozhodol stvárniť príbeh svojej rodiny. Všetko to má korene kdesi tam v hlbokom detstve.

Zbierka poviedok Hrobka pre Borisa Davidoviča, ktorú Danilo Kiš začal písať v čase, keď pôsobil ako lektor na univerzite v Bordeaux, vyšla v srbochorvátskom origináli v roku 1976 po viacerých ustráchaných odmietnutiach zo strany niekoľkých vydavateľstiev. Ako sa neskôr ukázalo, obavy neboli celkom neopodstatnené.

A hoci hlavnou témou týchto siedmich poviedok boli praktiky sovietskej tajnej polície, ktoré mohli vo vtedajšej titovskej Juhoslávii azda trochu podpichnúť naštrbené vzťahy s veľkým sovietskym bratom, predsa sa vydanie týchto poviedok nezaobišlo bez kontroverzií. Boli azda príliš univerzálne a neukazovali prstom len na konkrétnu krajinu, ale skôr na mechanizmus fungovania v totalitných režimoch. A teda aj na Juhosláviu.

Zástupným dôvodom na tvrdú kritiku Kišovej knihy sa stalo plagiátorstvo, hoci možno šlo len o absolútne nepochopenie princípov post­moderny. Dnes sa hovorí, že vydanie Hrobky pre Borisa Davidoviča bolo najväčším literárnym škandálom v povojnovej Juhoslávii. Kritika sa neskončila len pri jednej bezvýznamnej recenzii a celá vec sa ťahala ešte ďalšie tri roky. Práve to napokon možno urýchlilo Kišov odchod do parížskeho exilu.

Musel utiecť. Podobne ako museli utiecť aj mnohí jeho hrdinovia. A tak v istom zmysle kopíroval osud svojich postáv – a vlastne si ho tak trochu dopredu napísal.

Anatómia zla

Hrdinami siedmich poviedok z Kišovej „knihy hrôz“ sú ľudia, ktorých osud sa odvíja vo zvláštnej sivej zóne medzi civilným životom bežných a celkom obyčajných a čímsi vyšším, azda politikou. Sú to ľudia zomletí neviditeľnou mocou bez ohľadu na to, či sú obeťami alebo katmi. U Kiša to až takú veľkú úlohu nehrá. Viaceré postavy si totiž vyskúšajú obe tieto extrémne polohy.

Azda najvýstižnejšie to pomenoval cez vyšetrovateľa Feďukina z titulnej poviedky, ktorý bol známy tým, že zo žiadneho prípadu neodišiel bez priznania: „To, čo vyvolávalo jeho hnev a jeho lojálnu nenávisť, to bol práve ten chorobný egoizmus obvinených, ich patologická potreba dokázať svoju nevinu…“ Pristať na falošné obvinenia je v tomto svete skrátka vrcholným prejavom oddanosti systému, ktorý človeka presvedčí, že je vlastne strojcom toho, proti čomu celý život bojoval.

Mohli by sme povedať, že Kišove poviedky sú kritikou sovietskeho zriadenia a jeho praktík za celé dvadsiate storočie. To by však nebolo presné. Ide skôr o anatómiu zla, ktoré napokon takto obnažené obžalúva samo seba. Navyše čítajúc poviedku Samica, ktorá požiera vlastné potomstvo, ktorej hlavný hrdina Gould Verschoyls sa zapojí do španielskej občianskej vojny a neskôr je pomocou rôznych úskokov unesený na sovietsku nákladnú loď, celkom prirodzene sa nám vynoria oveľa aktuálnejšie obrázky s rôznymi východoeurópskymi dovolenkármi v britských katedrálach či s lietadlami, ktoré boli prinútené neplánovane pristáť, aby na ich palube mohlo prebehnúť zatýkanie.

Ak sme na úvod uvažovali, či tu Hrobka pre Borisa Davidoviča nemala byť už dávno, teraz sa ukazuje, že každý čas je pre ňu vhodný a príhodný a každé jej vydanie je mimoriadne aktuálne. Bohužiaľ…

Kišove encyklopédie

Hrobka pre Borisa Davidoviča je v istom zmysle encyklopédiou hrôz, akých sa dopúšťali sovietske tajné zložky, ktoré patrili medzi najneúnavnejších pisateľov ľudských osudov. Neskoršia zbierka poviedok Encyklopédia mŕtvych na ňu v istom zmysle nadväzuje, možno aj preto ich v roku 1995 české vydavateľstvo Mladá fronta vydalo v jednom zväzku. Škoda, že sa Zelený kocúr neinšpiroval a nezopakoval tento edičný počin aj v slovenčine, Chmelov preklad Encyklopédie mŕtvych totiž vôbec nezostarol. Prirovnanie k encyklopédii však nie je náhodné.

Obe spomínané knižky sa držia jedinečného encyklopedického štýlu, a hoci ide o čistú a vybrúsenú prózu, tieto texty vzbudzujú dojem, že sú založené výlučne na faktoch.

Dôvody objasňuje autor v texte Môj vlastný životopis: „Po matke som zdedil sklon miešať fakty s výmyslami, po otcovi mám patetickosť a iróniu. Môj otec bol autorom Medzinárodného cestovného poriadku, čo nepochybne ovplyvnilo môj vzťah k literatúre: je to moje kozmopolitné a literárne dedičstvo. Maminka čítala do svojich dvadsiatich rokov romány, potom so smútkom v duši zistila, že je to všetko podvod, a raz a navždy na ne zanevrela. Aj ja cítim odpor k ,čistej fikcii’.“

Spomeňme na záver ešte raz prekladateľa tejto knižky. Je pravdepodobné, že nebyť jeho osobného nasadenia, Encyklopédia mŕtvych z roku 1995 by bola ešte na dlhý čas posledným dielom Danila Kiša vydaným v slovenčine.

Karolovi Chmelovi však patrí naša vďaka za viacerých autorov a autorky z juhovýchodnej časti Európy, ktorých môžeme čítať vďaka jeho prekladom. Spomeňme azda Boru Ćosića, Dašu Drndićovú, Davida Albahariho alebo Irfana Horozovića. Bez Karola Chmela by sme boli o poznanie chudobnejší…

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie