Svet, v ktorom by ste nechceli žiť. Danilo Kiš a jeho najväčší literárny škandál v povojnovej Juhoslávii

Danila Kiša by tu celkom určite malo byť viac. Korení totiž v regióne, ktorý nám je bližší, ako by sa mohlo zdať. Doposiaľ sme v slovenských prekladoch mohli čítať len jeho krásny román Záhrada, popol (vyšiel v jednom zväzku so súborom poviedok Skoré žiale roku 1988 v preklade Miloša Herka) a poviedkovú zbierku Encyklopédia mŕtvych (v roku 1995 ju preložil Karol Chmel).

Na začiatku leta 2021 vychádza v slovenčine po prvý raz aj Kišova emblematická zbierka krátkych próz Hrobka pre Borisa Davidoviča, ktorá svojho času spôsobila najväčší literárny škandál v povojnovej Juhoslávii.

Danilo Kiš nás v tejto knihe pozýva do sveta, v akom by nikto z nás nechcel stráviť ani len minútu svojho života. Je to svet lágrov, samotiek, nekonečných výsluchov, vykonštruovaných obvinení a vynútených priznaní. Je to svet pod červenou hviezdou zrodený. Vo vynikajúcom preklade Karola Chmela ju vydáva Zelený kocúr.

Danilo Kiš zo Subotice

„… aby bol (príbeh) pravdivý spôsobom, o akom sníva jeho autor, musel by byť vyrozprávaný po rumunsky, ukrajinsky, maďarsky alebo v jazyku jidiš; no najskôr asi zmesou všetkých týchto jazykov,“ píše Danilo Kiš v poviedke Nôž s rukoväťou z ružového dreva, ktorá otvára jeho knižku.

Napísané platí prakticky o celom jeho diele, o živote ani nehovoriac. Danilo Kiš sa narodil roku 1935 v etnicky i nábožensky pestrej Subotici do rodiny maďarského Žida a Čiernohorky.

„Pre Kiša bola Subotica svet – tak ako Praha pre Kafku alebo Dublin pre Joycea; bola Panónskym morom v malom, bola tým dunajským kontinentom, ktorý často ako lakmusový papierik vyjavuje nepredstaviteľnosť historických udalostí, rozpor medzi rozumom a realitou,“ napísal o Kišovom vzťahu k rodnému mestu taliansky spisovateľ a prekladateľ Claudio Magris.

Danilo Kiš sa narodil do končiaceho sa sveta. Nič z toho, čo zažil v útlom detstve, nemalo už o pár rokov vôbec existovať. Prišla totiž druhá svetová vojna, ktorá rozdrvila celý farbistý stredoeurópsky babylon na prach. A nestalo sa to ako vedľajší produkt tradičného vojnového besnenia. Vôbec nie. Likvidácia „iných“ bola jej hlavným cieľom. Väčšinu Kišových príbuzných zavraždili v nacistických lágroch vrátane jeho otca Eduarda, ktorý do svojich trinástich rokov nosil meno Kohn.

Eduard prežil v zime roku 1942 masakru Židov na novosadskom nábreží Dunaja len vďaka tomu, že kým sa spolu s ďalšími dostal „na rad“, diera vysekaná v ľade bola už preplnená mŕtvymi telami. O dva roky neskôr však zahynul v Osvienčime. Pamiatke svojho otca, železničného inšpektora, venoval Kiš voľnú prozaickú trilógiu, ktorú nazval Rodinný cirkus (Skoré žiale, Záhrada, popol a Presýpacie hodiny).

Kiš teda vyrástol na troskách starého pestrého sveta, na troskách postriekaných krvou miliónov nevinných – a tento rozpor zásadne ovplyvnil celé jeho prozaické dielo.

Postmoderna a plagiát

Sedemročný prišiel o otca. Za absolútne nenormálnych okolností. Videl