Denník N

Svet, v ktorom by ste nechceli žiť. Danilo Kiš a jeho najväčší literárny škandál v povojnovej Juhoslávii

Danilo Kiš. Foto - Danilokis.org
Danilo Kiš. Foto – Danilokis.org

Poviedková kniha spisovateľa Danila Kiša mala vyjsť v slovenčine už dávno. Ako sa však ukazuje, každý čas je pre ňu príhodný.

Danila Kiša by tu celkom určite malo byť viac. Korení totiž v regióne, ktorý nám je bližší, ako by sa mohlo zdať. Doposiaľ sme v slovenských prekladoch mohli čítať len jeho krásny román Záhrada, popol (vyšiel v jednom zväzku so súborom poviedok Skoré žiale roku 1988 v preklade Miloša Herka) a poviedkovú zbierku Encyklopédia mŕtvych (v roku 1995 ju preložil Karol Chmel).

Na začiatku leta 2021 vychádza v slovenčine po prvý raz aj Kišova emblematická zbierka krátkych próz Hrobka pre Borisa Davidoviča, ktorá svojho času spôsobila najväčší literárny škandál v povojnovej Juhoslávii.

Danilo Kiš nás v tejto knihe pozýva do sveta, v akom by nikto z nás nechcel stráviť ani len minútu svojho života. Je to svet lágrov, samotiek, nekonečných výsluchov, vykonštruovaných obvinení a vynútených priznaní. Je to svet pod červenou hviezdou zrodený. Vo vynikajúcom preklade Karola Chmela ju vydáva Zelený kocúr.

Danilo Kiš zo Subotice

„… aby bol (príbeh) pravdivý spôsobom, o akom sníva jeho autor, musel by byť vyrozprávaný po rumunsky, ukrajinsky, maďarsky alebo v jazyku jidiš; no najskôr asi zmesou všetkých týchto jazykov,“ píše Danilo Kiš v poviedke Nôž s rukoväťou z ružového dreva, ktorá otvára jeho knižku.

Napísané platí prakticky o celom jeho diele, o živote ani nehovoriac. Danilo Kiš sa narodil roku 1935 v etnicky i nábožensky pestrej Subotici do rodiny maďarského Žida a Čiernohorky.

„Pre Kiša bola Subotica svet – tak ako Praha pre Kafku alebo Dublin pre Joycea; bola Panónskym morom v malom, bola tým dunajským kontinentom, ktorý často ako lakmusový papierik vyjavuje nepredstaviteľnosť historických udalostí, rozpor medzi rozumom a realitou,“ napísal o Kišovom vzťahu k rodnému mestu taliansky spisovateľ a prekladateľ Claudio Magris.

Danilo Kiš sa narodil do končiaceho sa sveta. Nič z toho, čo zažil v útlom detstve, nemalo už o pár rokov vôbec existovať. Prišla totiž druhá svetová vojna, ktorá rozdrvila celý farbistý stredoeurópsky babylon na prach. A nestalo sa to ako vedľajší produkt tradičného vojnového besnenia. Vôbec nie. Likvidácia „iných“ bola jej hlavným cieľom. Väčšinu Kišových príbuzných zavraždili v nacistických lágroch vrátane jeho otca Eduarda, ktorý do svojich trinástich rokov nosil meno Kohn.

Eduard prežil v zime roku 1942 masakru Židov na novosadskom nábreží Dunaja len vďaka tomu, že kým sa spolu s ďalšími dostal „na rad“, diera vysekaná v ľade bola už preplnená mŕtvymi telami. O dva roky neskôr však zahynul v Osvienčime. Pamiatke svojho otca, železničného inšpektora, venoval Kiš voľnú prozaickú trilógiu, ktorú nazval Rodinný cirkus (Skoré žiale, Záhrada, popolPresýpacie hodiny).

Kiš teda vyrástol na troskách starého pestrého sveta, na troskách postriekaných krvou miliónov nevinných – a tento rozpor zásadne ovplyvnil celé jeho prozaické dielo.

Postmoderna a plagiát

Sedemročný prišiel o otca. Za absolútne nenormálnych okolností. Videl

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie