Daniel Vražda
Tento text je súčasťou projektu Denník N ide za vami, na dva týždne sme v Martine.
Betónovú stavbu Slovenskej národnej knižnice (SNK) postavili podľa projektu Dušana Kuzmu a Antona Cimmermanna na vŕšku nad Martinom. Bolo to v období medzi Dubčekovým socializmom s ľudskou tvárou a Husákovou normalizáciou (v rokoch 1964 až 1975).
Najprv ju ovládali komunisti, potom matičiari, až sa nakoniec stala v roku 2000 samostatnou štátnou inštitúciou.
Základ jej zbierok vznikol ešte v 19. storočí – z knižníc Martina Hamuljaka a Michala Rešetku, keď vznikla Bibliotéka Matice slovenskej. Obe knižnice sú dnes kompletne zdigitalizované a prístupné verejnosti. O Slovenskej národnej knižnici to však stále neplatí.
Najvzácnejšie fondy sú najnižšie
Generálna riaditeľka SNK Katarína Krištofová prechádza zrekonštruovanými priestormi troch poschodí depozitu. Pohyblivé a ťažké kompaktné regály nemohli umiestniť vyššie ako na šieste poschodie 13-podlažnej budovy, pretože vysoká stavba je od siedmeho poschodia „pohyblivá“ a narušili by statiku. Možno by stačilo vymeniť betónové svetlolamy za niečo ľahšie, ale aj to stojí peniaze.
Približne 50-percentná stabilná vlhkosť, teplota 18 stupňov Celzia, knižničný fond uzavretý v pohyblivých kovových boxoch. Všade na strope aj na stenách inštalácie systémov, ktoré vytvárajú ideálne prostredie pre ošetrený papier a bezpečnosť zbierok.
Aj minimálnu pravdepodobnosť požiaru ešte viac minimalizuje plynový hasiaci systém. Kovové fľaše naplnené zmesou dusíka sú napojené na senzory v miestnostiach. Keď senzory zachytia známky požiaru, spustí sa alarm. Zamestnanci preveria, či nejde o planý poplach. Ak ho nezrušia, do piatich minút sa spustí automatické hasenie. Množstvom pretlakových klapiek sa z priestoru vytlačí kyslík a tou istou cestou sa po požiari vracia späť. Zvyšok je už čistá logika. Najvzácnejšie fondy sú na najnižších poschodiach.
Národná knižnica vyzerala pred vyše štyridsiatimi rokmi inak. Klasické otvorené kovové police, ktoré môžete vidieť ešte aj dnes, sú plné kníh. Za socializmu vyradené regály získali z maďarskej národnej knižnice a knihy by hasili v prípade požiaru vodou, napriek tomu by ich údajne dokázali zachrániť zmrazením a špeciálnymi postupmi.
Dnes sa o vyše päť a pol milióna dokumentov, vrátane takmer dvoch miliónov dokumentov Literárneho archívu, stará vyše tristo zamestnancov inštitúcie s ročným rozpočtom 11,5 milióna eur. Po škrtoch vo verejnej správe si od obidvoch čísel odpočítajte desať percent.
Všetko o Slovensku
Čím sa vlastne líši národná knižnica od „obyčajných“ knižníc? Katarína Krištofová na to odpovedá mottom ich švajčiarskej „sestry“ – All about Switzerland, teda Všetko o Švajčiarsku. V Slovenskej národnej knižnici nájdete všetko, čo vyšlo o Slovensku.
„Národná knižnica každej krajiny je jej pamäťou. Jej hlavná funkcia a zmysel existencie je systematické uchovávanie európskeho a svetového písomného kultúrneho dedičstva pre ďalšie generácie,“ vysvetľuje.
Zjednodušene povedané, knižníc môžu byť a aj sú tisíce, ale národná knižnica je jediná. Uchováva všetky dokumenty napísané slovenskými autormi v slovenčine, vydané na Slovensku, ale aj dokumenty, ktoré sa ho obsahovo týkajú – takzvané slovaciká.
Kým iné knižnice sú tu v prvom rade pre svojich používateľov, národná knižnica slúži predovšetkým dokumentom, ktoré uchováva. „Tento rozdiel sa prejavuje napríklad v prístupe ku knižničnému fondu,“ vysvetľuje Krištofová. „Pre verejné knižnice sú dokumenty fondu takpovediac spotrebným materiálom. Keď sa dokument používaním prirodzene opotrebuje, vyradí sa a nahradí sa novým. Pre národnú knižnicu je každý dokument z jej slovacikálneho konzervačného fondu vzácny a hodný najväčšej možnej starostlivosti.“
Národná knižnica uchováva ohrozené dokumenty bez ohľadu na to, či pochádzajú zo 16. alebo z 20. storočia, v prísne kontrolovaných klimatických podmienkach moderného depozitu. Konzervujú ich, reštaurujú a pre prípad zániku fyzickej formy, ktorý je v určitom časovom momente neodvratný, ich digitalizujú, aby sa pre budúce generácie uchovala minimálne informácia, ktorú obsahovali.
„Mnoho národných knižníc takzvané absenčné výpožičky kvôli ochrane konzervačného fondu neposkytuje. SNK patrí k menšine národných knižníc sveta, kde si viete väčšinu dokumentov vypožičať aj domov, nielen do študovne,“ hovorí Krištofová.
Dlhodobé uchovanie dokumentov je nákladná a z biznisového hľadiska nerentabilná činnosť. V národnej knižnici zbierajú všetky slovaciká bez ohľadu na ich atraktívnosť pre používateľov.
„Nikto nemôže vedieť, aký význam a hodnotu z hľadiska ľudského poznania bude mať o tri-štyri storočia nízkonákladová publikácia, ktorá je v dnešnom svete odsúdená na komerčný neúspech,“ dodáva riaditeľka.
Bez existencie národnej knižnice by bolo mnoho dokumentov pre budúcnosť navždy stratených.
Národnej knižnici uškodilo „kilečko“
Konzervačný fond národnej knižnice v súčasnosti tvoria hlavne takzvané povinné výtlačky a v menšej miere ho doplňujú minulou vydavateľskou produkciou. Uchovávajú ich v dvoch exemplároch. Jeden exemplár – takzvaný simplikát – sa nevypožičiava a stáva sa súčasťou konzervačného fondu, aby používaním nedošlo k jeho opotrebovaniu. Duplikát si môžete požičať.
Fond pre budúce generácie aj na vypožičiavanie budovali od roku 1954 z dvoch povinných výtlačkov. Desaťročia fungujúci systém však narušilo takzvané „podnikateľské kilečko“, teda opatrenia vlády na pomoc podnikateľom z leta uplynulého roka. Podľa nových pravidiel vydavatelia novín a časopisov, ale aj vedeckých, odborných publikácií či kartografických diel a normatívnych dokumentov už nemusia posielať do SNK dva, ale len jeden výtlačok. Po zmene tak musí národná knižnica kupovať druhé výtlačky za komerčné ceny, aj keď niektorí vydavatelia ich posielajú dobrovoľne.
Riaditeľka knižnice tvrdí, že zmena zásadne ovplyvňuje plnenie poslania SNK ako národnej knižnice Slovenskej republiky. Spolieha sa však na to, že pripravované legislatívne zmeny na ministerstve kultúry vrátia „neštandardnú“ situáciu do normálu.
Slovenské aj svetové unikáty
Slovenská národná knižnica uchováva a chráni státisíce kníh, ale aj niekoľko svetových unikátov. Ukazuje nám ich Jana Cabadajová, vedúca oddelenia správy historických fondov. Každú knihu zoberie do rúk v rukaviciach, ale len niektoré nazve „nádhernou vecou“ alebo „krásavicou“.
Napríklad tu uložený Zeningerov kalendár z 15. storočia je jediný kompletný na svete. Pomocou takzvaného večného kalendára ľudia zisťovali, aký deň pripadal povedzme na dátum ich narodenia. Jediným exemplárom na svete je aj fragment Uhorského kalendára z roku 1496.
Keď Cabadajová ukazuje ďalší unikát, rozpráva o náhodách, ktoré sprevádzajú významné objavy. Najstarší politický leták na svete našli pri reštaurovaní Životopisov svätých vložený pod väzbou.
„To, čo sa nájde v knihách, je niekedy väčší poklad ako samotná kniha,“ hovorí a ukazuje prvý politický leták na svete od Sebastiana Branta z obdobia vlády cisára Maximiliána I. Brant bol mestským tajomníkom v Štrasburgu a jeho najznámejším dielom je slávna satirická Loď bláznov.
Pre Slovákov sú najdôležitejšie tri dokumenty v archívoch národnej knižnice. Prvým je faktograficky sporná Thuróczyho (známy aj ako Ján z Turca) Uhorská kronika z roku 1488. Ak si odmyslíme obsah, ktorý nie je historicky pravdivý, tak je kronika pre nás vzácna tým, že je v nej prvý raz v tlačenej podobe zaznamenaná zmienka o Slovákovi, presnejšie „slowachko“.
„Najvzácnejšia kniha pre nás je časť Lutherovho katechizmu vydaná v Bardejove v roku 1581. Bardejovský katechizmus bol napísaný v slovakizovanej češtine a je jediný na svete. Hovoríme o ňom ako o prvej slovenskej knihe,“ vysvetľuje Cabadajová.
Tretia „nádherná vec“ je kniha emblémov (Emblemata) Jána Sambucusa, ktorá spájala umenie básnické s umením rytiny. Uhorský vzdelanec mal všetky školy, ktoré sa dali v 16. storočí absolvovať, vrátane práva a medicíny v Padove či filozofie na Sorbone.
Na záver Cabadajová otvára skutočnú „krásavicu“, ručne kolorovanú najilustrovanejšiu knihu 15. storočia (645 originálnych obrázkov) – Norimberskú kroniku, ktorú pomáhal ilustrovať aj vtedy 14-ročný Albrecht Dürer.
Nebeské mravčeky a Kukučínovo tajné písmo
Karin Šišmišová, vedúca literárneho archívu, nám ukazuje vzácne Hlaholské listy na ovčom pergamene, ktoré takisto objavili pod obalom inej knihy. Je to jedna z najstarších pamiatok v literárnom archíve. Prvé slovanské písmo z 13. až 14. storočia básnik Milan Rúfus kedysi nazval nebeskými mravčekmi.
Národná knižnica chráni aj Kroniku sveta zo 14. storočia, ktorých je len päť na celom svete, ale aj rukopis Sládkovičovej Maríny s originálnymi škrtmi autora a vzácny odpis Haydnovej symfónie Mária Terézia, ktorej originál sa zatiaľ nenašiel.
Vedľa Sládkovičovho úhľadného rukopisu ležia Kukučínove texty napísané nečitateľne. Tajné písmo Martina Kukučína lúštili odborníci roky. Stenografii podobné zápisky pochádzajú z obdobia, keď pôsobil ako lekár v Južnej Amerike. Prvé diela, ktoré napísal tajným písmom, boli Mať volá a Prechádzky po Patagónii.
Jozef Kollár napísal vo svojej práci Tajné písmo Martina Kukučína, že dôvod, prečo tak písal, zostane zrejme záhadou. Domnieval sa, že tajné písmo slúžilo čiastočne na utajenie, pre zábavu alebo na ozvláštnenie. Zrýchlenie zápisu to s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo, pretože Kukučínovo písmo ho skôr spomaľovalo. Každý znak doslova kreslil na papier.
Kukučín nikdy neobjasnil dôvody tajného písma ani spôsob, ako ho čítať. Jeho lúšteniu sa venoval od roku 1943 s prestávkami a striedavými úspechmi a neúspechmi kryptograf a knihovník Ladislav Lorenc. Zlom v dešifrovaní prišiel údajne po tom, keď našiel v zápiskoch citát odpísaný z pomníka cisára Františka I., ale celú Kukučínovu abecedu definitívne dešifroval až v roku 1954. Počas ďalších desiatich rokov prepísal väčšinu Kukučínových zápisov. V Martine však dodnes existujú texty, ktorých obsah poznal len Kukučín.
Pri dvoch bielych škatuľkách sa pracovníčky archívu zastavia a prehodia, že si ich skôr nedovolili otvoriť. Neskôr sa ukázalo, že pre citlivosť na svetlo.
V uzavretých škatuľkách sú dagerotypy – snímky, ktoré vznikli najstaršou fotografickou technikou. Jediný záber bol zložitou operáciou, ktorá trvala aj hodiny. Výsledkom bola fotografia so zrkadlovým leskom chránená sklom. Jednou z nich je aj fotografia z roku 1849, na ktorej je zobrazená známa ochotnícka herečka Anička Jurkovičová a na jej kolenách ešte známejší syn Svetozár Hurban Vajanský.
Pre zberateľov „naj“ ešte dva údaje. Najmenšia kniha v SNK má šírku 2,5 a dĺžku 3,5 centimetra a je napísaná v arabskom jazyku. Najťažšia kniha, Atlas veľkého kurfirstu, váži 20 kilogramov.
Digitálna renesancia
V digitalizácii patrí Slovenská národná knižnica medzi európsku špičku. Desiatky miliónov strán textu konvertovaných do petabajtov dát. Nič podobne prevratné sa na Slovensku neudialo minimálne od čias Mateja Hrebendu, ktorý roznášal pešo knihy po Uhorsku.
„Digitalizácia je krok smerom k demokratizácii prístupu k poznaniu a kultúre, ktorý je porovnateľný hádam len s Gutenbergovým vynálezom kníhtlače. Aj preto o digitalizácii kultúrneho dedičstva ‚Výbor múdrych‚‘ (Comité des Sages) vo svojej správe pre Európsku komisiu hovorí ako o ‚Novej renesancii‘,“ rozpráva Katarína Krištofová.
Národný projekt Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA), ktorý urobila Slovenská národná knižnica (od roku 2012) za takmer 40 miliónov z európskych fondov, je najväčším projektom digitalizácie písomného kultúrneho dedičstva na Slovensku a rozsahom a komplexnosťou je jedinečný aj v kontexte Európy a sveta.
Všetko, čo bolo kedy napísane v slovenčine alebo bolo vydané na Slovensku, je dnes nielen ošetrené, zreštaurované a uschované, ale aj digitálne. Projekt DIKDA bol v roku 2018 ocenený Európskou komisiou ako emblematický projekt zo Slovenska.
Podľa riaditeľky Kataríny Krištofovej je digitalizácia len pokračovaním tradičného poslania národnej knižnice v digitálnom veku. Digitalizácia zmenila paradigmy fungovania väčšiny procesov v národnej knižnici, keďže všetky sú nejakým spôsobom s digitalizáciou previazané.
Zamestnanci už dnes často ani nepracujú s fyzickými dokumentmi, ale s ich digitálnymi derivátmi, čo umožnilo knižnici zachovať v podstate nezmenenú úroveň katalogizačného spracovania fondu aj počas dvoch lockdownov. Odborníci dokázali efektívne pracovať z domu.
Ľudia si zvykajú. Počet „digitálnych výpožičiek“ medziročne výrazne stúpol. V roku 2019 na takmer 90-tisíc (tradičných je vyše 146-tisíc) oproti necelým 47 tisícom rok predtým. Dnes už približne dve tretiny zamestnancov SNK plnia úlohy priamo súvisiace s procesmi digitalizácie a konzervovaním písomného kultúrneho dedičstva Slovenska.
Cieľom SNK na najbližšie obdobie je takmer úplné nahradenie fyzických výpožičiek dokumentov sprístupnením ich digitálnych verzií.
Spotify pre knižnicu
Ako sa dostanete k zdigitalizovanému kultúrnemu dedičstvu? Jeden spôsob je tradičnejší, zložitejší, ale najefektívnejší. Potrebujete však na to auto, autobus alebo vlak. Prídete do Martina a všetky písomnosti – aj tie prísne chránené – máte k nahliadnutiu v priestoroch Slovenskej národnej knižnice. V rovnakom čase si môže jeden zdigitalizovaný dokument prezerať teoreticky neobmedzený počet záujemcov.
Všetko môžete prehľadávať cez sofistikovaný discovery systém, ktorý okrem štandardných vyhľadávacích nástrojov využíva aj prvky technológie business intelligence, a v súlade s autorským zákonom si dokumenty môžete v priestoroch knižnice aj vytlačiť. Voľné diela možno v digitálnej podobe aj stiahnuť.
Discovery systém s prvkami business inteligence síce znie zložito, ale väčšina z nás ho používa denne, len to tak nenazývame. Ján Kováčik, vedúci projektovej kancelárie SNK hovorí, že je to v podstate to isté, ako keď idete na Spotify alebo inú streamovaciu službu.
„Podľa vašich kľúčových slov a preferencií vám neponúkne len to, čo konkrétne chcete, ale ukáže vám viac možností, ktoré by vás mohli zaujímať tiež. Napríklad zadáte do vyhľadávača Ľudovít Štúr, vyhodí vám jeho diela a diela o ňom, ale ponúkne vám aj to, či chcete vedieť viac o romantizme, štúrovcoch, slovanskej vzájomnosti alebo o Herderovi či Hegelovi,“ vysvetľuje Kováčik zložito znejúce anglické pomenovanie.
Keď už sme pri cestovaní do národnej knižnice v Martine, jej riaditeľka nám pred štyrmi rokmi rozprávala o tom, že by chceli dostať zdigitalizované fondy aj do Bratislavy, a o otvorení novej digitálnej študovne v hlavnom meste.
V Univerzitnej knižnici to však nevyšlo, rovnako dopadol druhý pokus s Národným osvetovým centrom a aj tretí s vedeckými knižnicami.
Druhý spôsob prístupu k dokumentom v knižnici je moderný a pohodlný – online, ale dostanete sa tak iba k voľným dielam (zjednodušene sú to diela napísané pred prvou svetovou vojnou a staršie), ktoré tvoria len niekoľko percent zdigitalizovaného obsahu. Na zdigitalizované obchodne nedostupné diela si ešte musíme počkať.
„Obchodne nedostupné“ sú najmä knihy, časopisy a noviny, ktoré sú chránené autorským právom, ale už nie sú dostupné v tradičných obchodných kanáloch. Antikvariáty, burzy a iné predaje z druhej ruky medzi ne nepatria. Rozšírenie onlinového prístupu aj na tieto diela za symbolický poplatok je zatiaľ len v plánoch digitálnej knižnice a musí ich schváliť ministerstvo kultúry.
SNK pripravuje v spolupráci so Slovenskou knižnicou pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči aj sprístupnenie celej doterajšej produkcie pre potreby zrakovo postihnutých na základe zákonnej výnimky z autorského práva.
Katarína Krištofová verí, že po schválení rezortnej stratégie digitalizácie kultúrneho dedičstva do roku 2027 už používatelia nebudú musieť chodiť kvôli informáciám do knižnice, ale všetky im budú prístupné v ich počítačoch, telefónoch a tabletoch.
Zatiaľ 60 miliónov digitálnych strán, všetko o 15 rokov
Mierna digitalizácia kultúrneho dedičstva sa začala na Slovensku na konci 20. storočia, ale masívna až podstatne neskôr. Doteraz sa podarilo zdigitalizovať, vyčistiť, ošetriť, prípadne zreštaurovať zhruba 50 percent slovacikálneho konzervačného fondu, významnú časť historických knižničných dokumentov a fondov v správe národnej knižnice či najvýznamnejšie a najvzácnejšie dokumenty z Literárneho archívu SNK. Spolu to predstavuje vyše 60 miliónov strán.
Ak ostane zachovaná súčasná úroveň personálneho a technologického zabezpečenia alebo ak sa významne nezníži po uplynutí obdobia tzv. trvalej udržateľnosti projektu (koniec tohto roka), konečný cieľ, teda digitalizáciu celého tlačeného písomného kultúrneho dedičstva Slovenska z fondov SNK by mali podľa Krištofovej dosiahnuť v horizonte 15 rokov.
Prevádzka high-tech centra národnej knižnice stála počas obdobia udržateľnosti (2016 až 2021) takmer štyri milióny eur ročne. V snahe zachovať plnú funkčnosť a kapacity potrebnej infraštruktúry vypracovala Slovenská národná knižnica minimálny finančný variant prevádzky, znížený z piatich na vyše tri milióny eur.
„Bolo by tragédiou, ak by sa digitalizácia písomného kultúrneho dedičstva v SNK pre nedostatok finančných zdrojov zastavila,” hovorí riaditeľka národnej knižnice.
Ak by sa to predsa len stalo, znamenalo by to podľa nej odstavenie vybudovanej infraštruktúry a návrat do analógovej minulosti spred desiatich rokov, zmarenie strategickej investície Európskej únie a Slovenska a popretie civilizačnej ambície Slovenska byť modernou digitálnou ekonomikou, ktorá si váži svoje písomné kultúrne dedičstvo.
„Verím však, že tento katastrofický scenár nehrozí a pre budúcnosť strategicky dôležitý program digitalizácie sa nezastaví na polceste,“ dodáva Krištofová.
Počas pandémie fungovali „cez okienko“
Keď prišla prvá vlna pandémie na jar uplynulého roka, Slovenskú národnú knižnicu na vyše 70 dní pre verejnosť zatvorili. Znamenalo to, že klienti nemali prístup do študovní a budov a výpožičky poskytovali len v obmedzenom režime. Ak by sme použili gastro- terminológiu – cez okienko.
Používatelia si dokumenty objednali online a vyzdvihli. Vrátené knihy išli do karantény. Ostatné služby, teda rešeršné, referenčné a poradenské fungovali, dokonca ich posilnili.
Zavretie akcelerovalo aj spustenie pilotnej prevádzky onlinovej digitálnej knižnice, v ktorej sú voľne cez internet dostupné všetky digitalizované diela, na ktoré sa už nevzťahuje autorskoprávna ochrana. Vyše osemtisíc unikátnych vstupov a 25-tisíc vyhľadávaní určite nebolo málo.
Po dohode s dodávateľom sprístupnili všetkým používateľom na Slovensku aj licencované komerčné databázy s najaktuálnejšími odbornými a vedeckými informáciami. Ich využívanie vzrástlo o stovky percent.
„Ďalší lockdown pred Vianocami nás tak už zastihol pripravenejších, a hoci bol dlhší a prísnejší, myslím, že sme ho zvládli relatívne rutinérsky. Momentálne sme až na všeobecne platné epidemiologické opatrenia už takmer v normálnom režime. S obmedzenou kapacitou sú otvorené všetky študovne a bádateľne i expozície múzeí SNK,“ hovorí riaditeľka národnej knižnice.
Počet návštevníkov Slovenskej národnej knižnice sa v roku 2020 výrazne znížil. Z vyše 80-tisíc v predchádzajúcich rokoch na niečo vyše 50-tisíc, ale kto by počas pandémie očakával niečo iné? Klesol aj počet výpožičiek, ktoré z takmer 150-tisíc padli na 110-tisíc, a predpoklad je, že podobná bilancia bude aj v tomto roku. Návrat k predkoronovým číslam však očakáva Krištofová veľmi skoro.
Ako sme na tom v porovnaní s vyspelou Európou v záujme o národnú knižnicu? Riaditeľka veľmi eufemisticky hovorí, že návštevnosť SNK nedosahuje úplne čísla British Library v centre Londýna či iných národných knižníc sídliacich vo veľkých metropolách.
Podľa riaditeľky to však nie je pri národných knižniciach hlavný ukazovateľ ich úspešnosti, hoci aj to sa v súvislosti s digitalizáciou mení. „Pekne to vystihol strategický poradca Holandskej kráľovskej knižnice Hans Janssen. Ako povedal, v minulosti národné knižnice vynakladali značné úsilie, aby udržali verejnosť mimo svojich priestorov, ale digitalizácia to mení tak, že postupne budú schopné prebrať mnoho funkcií a úloh verejných či akademických knižníc pri priamom sprístupňovaní informácií verejnosti bez toho, aby ich ľudia museli navštevovať.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
